Znova sa vrátili k vyšetrovaniu, a Harry na to nechcel myslieť. Hľadal, ako by zmenil tému, ale bol toho ušetrený, lebo na schodoch sa ozvali kroky.
„Dokelu.“
Fred silno potiahol predlžovacie ucho, ozvalo sa ďalšie hlasné TRESK a obaja s Georgeom zmizli. Vzápätí sa vo dverách zjavila pani Weasleyová.
„Schôdza sa skončila, môžete sa ísť navečerať. Všetci sa už na teba tešia, Harry. A kto nechal pri kuchynských dverách tie hnojové bomby?“
„Krivolab,“ bez začervenania odvetila Ginny. „Rád sa s nimi hrá.“
„Ach tak, a ja som si myslela, či to nebol Kreacher, ten robieva také čudné veci. Nezabudnite, že v predsieni máte byť potichu. Ginny, máš špinavé ruky, čo si robila? Choď si ich, prosím ťa, pred večerou umyť.“
Ginny urobila na ostatných grimasu a vyšla s matkou z izby, a tak Harry zostal s Ronom a Hermionou sám. Obaja ho bojazlivo sledovali, akoby sa báli, že začne znova kričať. Harry sa trochu zahanbil, keď videl, akí sú nervózni.
„Viete…“ zamrmlal, ale Ron pokrútil hlavou a Hermiona potichu povedala: „Vedeli sme, že sa budeš hnevať, Harry, vážne ti to nevyčítame, ale musíš to pochopiť, vážne sme sa pokúšali presvedčiť Dumbledora…“
„Áno, ja viem,“ krátko povedal Harry.
Hľadal tému, ktorá by nezahŕňala riaditeľa, lebo už len pri myslení na Dumbledora v ňom znova vzkypel hnev. „Kto je Kreacher?“ spýtal sa.
„Tunajší domáci škriatok,“ povedal Ron. „Cvok. Nikdy som podobného nestretol.“
Hermiona sa na Rona zamračila.
„On nie je cvok, Ron.“
„Jeho životným cieľom je nechať si odseknúť hlavu a dať si ju zavesiť na dosku ako jeho matka,“ podráždene vravel Ron. „Je to normálne, Hermiona?“
„No… naozaj je trochu čudný, ale on za to nemôže.“
Ron pozrel na Harryho a prevrátil oči.
„Hermiona to s tým soplošstvom ešte nevzdala.“
„To nie je soploš!“ oduševnene zvolala Hermiona. „Je to Spoločnosť na ochranu práv a legálne oslobodenie škriatkov. A nejde len o mňa, aj Dumbledore hovorí, že by sme mali byť ku Kreacherovi milší.“
„Áno, áno. Poďme, už umieram od hladu,“ súril ich Ron.
A prvý vyšiel z izby na plošinku, no kým stihli zísť dolu schodmi…
„Vydržte!“ zašepkal Ron a natiahol ruku, aby zastavil Harryho a Hermionu. „Ešte sú v predsieni, možno niečo začujeme.“
Všetci traja opatrne nazerali ponad zábradlie. Tmavá predsieň bola plná čarodejníkov a čarodejníc, vrátane Harryho strážcov. Vzrušene si šepkali. Celkom v strede skupinky Harry videl čiernu hlavu s mastnými vlasmi a výrazný nos svojho najneobľúbenejšieho profesora z Rokfortu Snapa. Harry sa väčšmi naklonil ponad zábradlie. Veľmi ho zaujímalo, čo Snape robí pre Fénixov rád…
Popred Harryho nos sa spúšťal tenký povrázok telovej farby Pozrel hore a na plošinke nad sebou zbadal Freda s Georgeom, ako opatrne spúšťajú predlžovacie ucho k tmavej skupinke ľudí tam dolu. O chvíľu však všetci začali postupovať ku vchodovým dverám a stratili sa im z očí.
„Došľaka,“ šeptom zanadával Fred a Harry videl, že znova vyťahuje predlžovacie ucho nahor.
Počuli, ako sa otvorili a potom zavreli vchodové dvere.
„Snape tu nikdy neje,“ oznámil Ron Harrymu potichu. „Vďakabohu. Poďme.“
„A nezabudni, že dolu v predsieni musíš byť ticho, Harry,“ zašepkala Hermiona.
Keď prechádzali popri stene s hlavami domácich škriatkov, videli Lupina, pani Weasleyovú a Tonksovú pri dverách, ako čarami zamykajú množstvo zámok a závor za tými, čo odišli.
„Jeme dolu v kuchyni,“ zašepkala pani Weasleyová, ktorá ich čakala pod schodami. „Harry, zlatko, buď taký dobrý, prejdi po predsieni po špičkách a sú to tamtie dvere…“
TRESK!
„Tonksová!“ rozhorčene zvolala pani Weasleyová a obzrela sa.
„Mrzí ma to!“ zakvílila Tonksová roztiahnutá na zemi. „To ten hlúpy stojan na dáždniky, už druhý raz som sa oň potkla…“
Ostatné jej slová zanikli v hroznom, uši trhajúcom škrekote, pri ktorom krv tuhla v žilách.
Molami prežraté zamatové závesy, okolo ktorých predtým Harry prechádzal, sa rozleteli, ale neboli za nimi žiadne dvere. Na okamih si Harry pomyslel, že hľadí cez okno, za ktorým vrieska nejaká stará žena v čiernom čepci, akoby ju mučili – potom si uvedomil, že je to len portrét v životnej veľkosti, ale veľmi realistický a taký nepríjemný, aký ešte nevidel.
Starena slintala, gúľala očami a vrešťala a žltkastá pokožka na tvári sa jej pritom napínala. A po celej predsieni za nimi sa prebúdzali ostatné portréty a tie tiež začali kričať, takže Harry pri tom hluku privrel oči a zakryl si uši dlaňami Pani Weasleyová sa vrhli k obrazu a pokúšali sa zatiahnuť závesy pred starenou, ale nešlo to a ona škriekala ešte hlasnejšie a rozháňala sa rukami s pazúrmi, akoby sa pokúšala dodriapať im tváre.
„Lotri! Bahno! Špinavý, mizerný odpad! Bastardi, mutanti, netvory, practe sa z tohto domu! Ako sa opovažujete pošpiniť dom mojich predkov…“
Tonksová sa ospravedlňovala na všetky strany a zdvíhala obrovskú ťažkú trolliu nohu zo zeme. Pani Weasleyová sa vzdala pokusov zastrieť závesy a behala hore-dolu po predsieni a prútikom omračovala ostatné portréty a zo dverí oproti Harrymu vybehol nejaký muž s dlhými čiernymi vlasmi.
„Ticho buď, ty babizňa, buď ticho!“ zreval a chytil závesy, ktoré pani Weasleyová nezvládla.
Starenina tvár zbledla.
„Tyyyy!“ zavyla a pri pohľade na muža jej išli oči vypadnúť z jamôk. „Zradca, hnus, hanba mojej krvi!“
„Povedal som – buď – TICHO!“ zreval muž a s obrovskou námahou sa mu s Lupinovou pomocou podarilo závesy zase zatiahnuť.
Škrekot stareny utíchol a nastalo ohlušujúce ticho.
Trochu zadychčaný si odhrnul dlhé vlasy z tváre a k Harrymu sa otočil krstný otec Sirius.
„Vitaj, Harry,“ povedal zachmúrene, „vidím, že si sa zoznámil s mojou matkou.“
5
Fénixov rád
„Tvoja…?“
„Moja drahá mamička, veru tak,“ potvrdil Sirius. „Už mesiac sa ju pokúšam zvesiť, ale myslíme si, že zozadu plátno zakliala trvalým lepidlom. Poďme dolu, rýchlo, kým sa zase všetci nezobudia.“
„Ale čo tu hľadá portrét tvojej matky?“ spýtal sa Harry užasnuto, keď vyšli z predsiene a schádzali dolu úzkymi kamennými schodíkmi a ostatní za nimi.
„Nikto ti to nepovedal? Toto bol dom mojich rodičov,“ vravel Sirius. „Ja som posledný Black, takže teraz je môj. Ponúkol som ho Dumbledorovi ako hlavný stan – to je asi jediná užitočná vec, akú som mo hol urobiť.“
Harry, ktorý čakal lepšie privítanie, si všimol tvrdosť a trpkosť v Siriusovom hlase. Schádzal za krstným otcom dolu schodmi do suterénu a vošiel do kuchyne.
Bola rovnako pochmúrna ako predsieň nad ňou a podobala sa jaskyni s drsnými kamennými stenami. Väčšina svetla vychádzala z veľkého ohňa na opačnej strane kuchyne. Vo vzduchu sa vznášal oblak dymu z fajky ako na bojisku po bitke a v ňom sa hrozivo črtali obrysy ťažkých železných hrncov a panvíc zavesených na tmavom strope. V miestnosti bolo plno stoličiek, ktoré tam natlačili kvôli schôdzi, na prostriedku medzi nimi stál dlhý drevený stôl a na ňom zvitky pergamenu, poháre, prázdne vínové fľaše a kopa nejakých handier. Na konci stola s hlavami vedľa seba sa potichu rozprávali pán Weasley a jeho najstarší syn Bill.
Pani Weasleyová si odkašľala. Jej manžel, chudý, plešivý muž s červenými vlasmi a v okuliaroch s rohovinovým rámom sa obzrel a vyskočil.
„Harry!“ pán Weasley sa ponáhľal pozdraviť ho a energicky mu potriasol rukou. „Som rád, že ťa vidím!“
Ponad jeho plece Harry videl, ako Bill, ktorý stále nosil dlhé vlasy stiahnuté do konského chvosta, rýchlo skrúca pergameny, čo zostali na stole.