„Čo?“
„DUBBLEDORE!“
Harry sa otočil a pozrel, kam Neville hľadí. Priamo nad nimi vo dverách od miestnosti s mozgom stál Albus Dumbledore so zdvihnutým prútikom a tvár mal bielu od zlosti. Harry cítil, akoby jeho telom preletel elektrický náboj – sú zachránení.
Dumbledore zbehol dolu schodmi popri Nevillovi a Harrym, ktorí už nemysleli na to, že by mali odísť. Už bol na spodnom stupienku, keď si najbližší smrťožrút uvedomil, že je tam, a kričal na ostatných. Jeden zo smrťožrútov sa ozlomkrky rozbehol opačným smerom a liezol hore schodmi ako opica. Dumbledorovo zaklínadlo ho pritiahlo naspäť ľahko a bez námahy, akoby ho zachytil háčikom na neviditeľnom lanku…
Iba jedna dvojica ešte bojovala, očividne nevediac o tom, kto prišiel. Harry videl, že Sirius sa vyhol Bellatrixinmu červenému záblesku, a smial sa jej.
„No tak, do toho, vieš to aj lepšie!“ kričal a jeho hlas sa ozýval v priestrannej miestnosti.
Druhý záblesk svetla ho zasiahol rovno do hrude.
Smiech mu ešte nezmizol z tváre, ale šokovane vyvalil oči.
Harry pustil Nevilla, hoci si to neuvedomoval. Znovu skákal dolu schodmi a vyťahoval prútik, keď sa aj Dumbledore obrátil k podstavcu.
Siriusov pád trval celú večnosť, jeho telo sa elegantne prehlo a klesol dozadu cez potrhaný záves na oblúku.
Harry na vyčerpanej, kedysi krásnej tvári krstného otca uvidel prekvapenie zmiešané so strachom. Sirius prepadol cez starobylý priechod a zmizol za závesom, ktorý sa na chvíľku zavlnil, akoby v silnom vetre, a potom ovisol naspäť.
Harry počul víťazoslávny výkrik Bellatrix Lestrangeovej, ale vedel, že to neznamená nič – Sirius iba prepadol cez oblúk, každým okamihom sa zjaví na druhej strane…
No Sirius sa neukazoval.
„SIRIUS!“ kričal Harry. „SIRIUS!“
Dobehol dolu, bolestivo lapajúc po dychu. Sirius musí byť za závesom, Harry ho odtiaľ vytiahne…
Rozbehol sa k podstavcu, ale Lupin ho chytil okolo pŕs a zadržiaval ho.
„Už sa nedá nič robiť, Harry…“
„Chyťte ho, zachráňte ho, veď len teraz ta spadol!“
„… je prineskoro, Harry.“
„Ešte ho dočiahneme…“ Harry sa z celej sily vzpieral, ale Lupin ho nepustil…
„Už sa nedá nič robiť, Harry… nič… je preč.“
36
Jediný, koho sa vždy bál
„On neodišiel!“ reval Harry. Neveril tomu, neuverí tomu, stále zo všetkých síl s Lupinom bojoval. Lupin to nechápe, za tým závesom sú ľudia. Harry ich počul šepkať, keď do tejto miestnosti vošli prvý raz. Sirius sa skrýva, iba tam niekde striehne…
„SIRIUS!“ zreval. „SIRIUS!“
„Nemôže sa vrátiť, Harry,“ Lupin Harryho horko-ťažko udržal a hlas sa mu lámal. „Nemôže sa vrátiť, lebo je m…“
„ON – NIE – JE – MŔTVY!“ reval Harry. „SIRIUS!“
Okolo nich bol pohyb, zbytočné náhlenie, záblesky ďalších zaklínadiel. Pre Harryho to bol bezvýznamný hluk, nedbal na odklonené zaklínadlá, ktoré lietali okolo nich, na ničom mu nezáležalo, chcel iba, aby Lupin prestal predstierať, že sa Sirius -ktorý stál iba kúsok od nich za tým závesom – nezjaví každú chvíľu, neodhodí si tmavé vlasy z tváre, aby sa znova s vervou zapojil do boja.
Lupin ťahal Harryho preč. Harry nespúšťal zrak zo stupienka a teraz sa už na Siriusa hneval, že ho necháva čakať…
No aj keď sa stále pokúšal Lupinovi vytrhnúť, čiastočne si už uvedomoval, že Sirius ho nikdy predtým nenechal čakať… Sirius riskoval vždy a všetko, aby Harryho videl, aby mu pomohol… Ak sa doteraz neukázal a nevyšiel spod oblúka na jeho volanie, také úpenlivé, akoby od neho závisel jeho život, dalo sa to vysvetliť iba tým, že sa nemôže vrátiť… že je naozaj…
Dumbledore už mal väčšinu zvyšných smrťožrútov pohromade na prostriedku miestnosti, očividne znehybnených neviditeľnými povrazmi, Divooký Moody sa plazil na miesto, kde ležala Tonksová, a pokúšal sa ju oživiť, za stupienkom sa ešte stále mihali záblesky svetla, bolo počuť stony a výkriky – Kingsley sa ta rozbehol, aby pokračoval v Siriusovom súboji s Bellatrix.
„Harry?“
Neville sa šmýkal po kamenných laviciach dolu na miesto, kde stál Harry. Ten sa už Lupinovi nebránil, ale on ho napriek tomu pre istotu ešte držal za ruku.
„Harry… je bi to ľúto…“ povedal Neville. Nohy mu stále neovládateľne tancovali. „Bol ted buž… bol Sirius Black tvoj… tvoj priateľ?“
Harry prikývol.
„Počkaj,“ potichu povedal Lupin, namieril prútik na Nevillove nohy a vysloviclass="underline" „Finite!“ Zaklínadlo prestalo účinkovať, Nevillove nohy dopadli zase na zem a nehýbali sa. Lupin bol bledý. „Poďme… poďme pohľadať ostatných. Kde sú všetci, Neville?“
Pri tých slovách sa Lupin odvrátil od oblúka. Zdalo sa, akoby mu každé slovo spôsobovalo bolesť.
„Všetci sú tabto. Roda dapadol bozog, ale byslíb, že už je dobre… a Herbioda je v bezvedobí, ale cítili sbe jej pulz.“
Spoza stupienka sa ozvalo silné buchnutie a výkrik. Harry videl, že Kingsley dopadol na zem a kričí od bolesti. Bellatrix Lestrangeová sa otočila a rozbehla preč a Dumbledore sa ihneď zvrtol. Vyslal za ňou zaklínadlo, ale ona ho odklonila a už bola v polovici schodov…
„Harry – nie!“ zvolal Lupin, no Harry si už vytrhol ruku z jeho ochabnutého zovretia.
„ZABILA SIRIUSA!“ reval Harry. „ZABILA HO – JA ZABIJEM JU!“
A už sa škriabal hore kamennými lavicami, všetci naňho kričali, ale on nedbal. Okraj Bellatrixinho habitu mu zmizol z očí a zase boli v miestnosti, kde plávali mozgy…
Bellatrix cez plece vystrelila zaklínadlo. Nádrž sa zdvihla do vzduchu a prevrátila. Harryho zaplavila smradľavá tekutina, mozgy sa po ňom zošmykli a začali omotávať okolo neho dlhé farebné úpony, ale on zakričaclass="underline" „Wingardium leviosa!“ úpony sa od neho odlepili a vzniesli sa do vzduchu. Cestou k dverám sa šmýkal a potkýnal, preskočil Lunu stonajúcu na zemi, prebehol popri Ginny, ktorá sa ho spýtala: „Harry – čo…?“, povedľa potichu sa chichotajúceho Rona a stále bezvedomej Hermiony. Prudko otvoril dvere do kruhovej čiernej miestnosti, videl, ako Bellatrix mizne za dverami na opačnej strane, a pred ňou zazrel chodbu k výťahom.
Harry sa rozbehol, ale ona za sebou zatresla dvere a steny sa začali otáčať. Znova videl pásy belasého svetla z točiacich sa svietnikov.
„Kde je východ?“ zakričal zúfalo, keď stena s hrkotom zastala. „Kadiaľ vedie cesta von?“
Miestnosť akoby čakala, že sa jej na to spýta. Dvere hneď za ním sa otvorili, otočil sa a pred ním sa rozprestierala chodba k výťahom, osvetlená fakľami a prázdna. Rozbehol sa.
Vpredu počul rachot výťahu, šprintom preletel po chodbe, prudko zabočil za roh a búchal päsťou do gombíka, aby privolal druhý výťah. Drnčal a buchotal čoraz nižšie, mreže sa odsunuli, Harry sa vrútil dnu a teraz trieskal po gombíku s nápisom Átrium. Dvere sa zavreli a stúpal…
Predral sa von ešte prv, než sa mreže celkom odsunuli, a obzeral sa. Bellatrix už bola skoro na druhom konci haly pri výťahu v telefónnej búdke, ale keď sa za ňou rozbehol, obzrela sa a namierila naňho ďalšie zaklínadlo. Harry skočil za Fontánu čarovných bratov, zaklínadlo preletelo popri ňom a zasiahlo zlatú tepanú bránu na druhej strane Átria, takže zarezonovala ako zvony. Nijaké iné kroky tam nebolo počuť. Bellatrix zastala, Harry sa krčil za sochami a načúval.
„Ukáž sa, ukáž sa, Harrinko!“ volala posmešne detským hlasom, ktorého ozvena sa odrážala od leštenej drevenej podlahy. „Tak prečo si išiel za mnou? Myslela som, že chceš pomstiť môjho drahého bratanca!“
„Chcem!“ vykríkol Harry a množstvo jeho prízračných dvojníkov zborovo po celej miestnosti volalo: Chcem! Chcem! Chcem!