„Áááá… ty si ho ľúbil, maličký?“
V Harrym sa zdvihla taká nenávisť, akú ešte nikdy nepoznal. Vyskočil spoza fontány a zrevaclass="underline" „Crucio!“
Bellatrix zvreskla, kliatba ju zrazila z nôh, ale nezvíjala sa a nekričala od bolesti ako Neville – zase stála, bez dychu, a už sa nesmiala. Harry znova skočil za zlatú fontánu. Jej protizaklínadlo zasiahlo hlavu pekného čarodejníka, tá odletela, pristála zo šesť metrov ďalej a zanechala na drevenej podlahe dlhé škrabance.
„Ešte si nikdy nepoužil neodpustiteľnú kliatbu, však, chlapče?“ kričala. Už prestala napodobňovať detský hlas. „Musíš to myslieť naozaj, Potter! Musíš naozaj chcieť niekomu spôsobiť bolesť -vychutnať to – iba spravodlivý hnev mi nadlho neublíži. Ukážem ti, ako sa to robí, áno? Dám ti lekciu…“
Harry sa pomaly posúval okolo fontány na druhú stranu, keď vykríkla: „Crucio!“ a znova sa musel zohnúť, lebo kentaurova ruka s lukom sa odtrhla a s rachotom dopadla na dlážku neďaleko hlavy zlatého čarodejníka.
„Potter, proti mne nemôžeš vyhrať!“ volala.
Počul ju, že ide doprava a usiluje sa dostať ho priamo na dostrel. Harry cúval okolo súsošia ďalej od nej, prikrčený za nohami kentaura, s hlavou na úrovni hlavy domáceho škriatka.
„Bola som a aj zostávam najvernejšou služobníčkou Temného pána. Učila som sa čiernu mágiu od neho a teraz poznám také mocné zaklínadlá, s ktorými ty, úbohé chlapča, nemôžeš súperiť ani vo sne…“
„Nehýb sa!“ skríkol Harry. Posunul sa doprava, kde stál rarášok usmievajúci sa na teraz bezhlavého čarodejníka, a keď nakukla za fontánu, zamieril jej na chrbát. Reagovala tak rýchlo, že sa ledva stihol zohnúť.
„Protego!“
Záblesk červeného svetla – jeho vlastné omračujúce zaklínadlo, sa odrazil k nemu. Harry vliezol naspäť za fontánu a jedno raráškovo ucho letelo na druhý koniec miestnosti.
„Potter, dám ti ešte jednu šancu!“ zakričala Bellatrix. „Daj mi to proroctvo – odkotúľaj ho ku mne – a možno ušetrím tvoj život!“
„No tak v tom prípade ma musíte zabiť, lebo je po ňom!“ zreval Harry, a keď to zakričal, čelom mu preletela žeravá bolesť. Jazvu mal opäť ako v ohni a pocítil nával zlosti, ktorá vôbec nesúvisela s jeho vlastným hnevom. „A on to vie!“ dodal so šialeným smiechom, ktorý sa vyrovnal Bellatrixinmu. „Váš drahý starý kamoš Voldemort vie, že je po ňom! Nebude s vami spokojný, však nie?“
„Čo? Čo to hovoríš?“ kričala a po prvý raz bolo z jej hlasu cítiť strach.
„Proroctvo sa rozbilo, keď som chcel vytiahnuť Nevilla hore schodmi! Čo myslíte, čo na to povie Voldemort?“
Jazva ho pálila a horela… od bolesti mu až slzili oči.
„KLAMÁR!“ vrieskala Bellatrix, ale za jej hnevom zaznieval strach. „TY HO MÁŠ, POTTER, A DÁŠ MI HO! Accio, proroctvo! ACCIO, PROROCTVO!“
Harry sa znovu zasmial, lebo vedel, že ju to nasrdí, ale bolesť v hlave mu narastala, až mal pocit, že mu praskne lebka. Zamával prázdnou rukou spoza jednouchého raráška a rýchlo ju stiahol, lebo k nemu letel ďalší zelený záblesk.
„Nič tam nie je!“ kričal. „Niet čo privolávať! Rozbilo sa a nikto si nevypočuje, čo hovorilo, môžete to povedať svojmu šéfovi!“
„Nie!“ vrieskala. „To nie je pravda, klameš! PANE, JA SOM SA USILOVALA, POKÚŠALA SOM SA – NETRESTAJTE MA…“
„Neplytvajte dychom!“ kričal Harry a prižmuroval oči, čo ho tak pálila jazva ako ešte nikdy. „Odtiaľto vás nepočuje!“
„Že nie, Potter?“ ozval sa vysoký chladný hlas.
Harry otvoril oči.
Na prostriedku haly sa zjavil lord Voldemort – vysoký, chudý, s hadou tvárou pod čiernou kapucňou, bielou a vyziabnutou, hľadel na Harryho červenými očami s úzkymi mačacími zreničkami a mieril naňho prútikom. Harry zmeravel, neschopný sa pohnúť.
„Takže ty si rozbil moje proroctvo?“ potichu povedal Voldemort a upieral na Harryho tie červené neľútostné oči. „Nie, Bella, on neklame… Vidím, že z jeho neschopnej mysle na mňa hľadí pravda… mesiace prípravy, mesiace námahy… a moji smrťožrúti dovolili Harrymu Potterovi, aby mi zase zmaril plány…“
„Pane, mrzí ma to, nevedela som, bojovala som proti tomu animágovi Blackovi!“ vzlykala Bellatrix a vrhla sa Voldemortovi k nohám, keď pomaly kráčal bližšie. „Pane, mali by ste vedieť…“
„Buď ticho, Bella,“ nebezpečným tónom ju umlčal Voldemort. „O chvíľu si to s tebou vybavím. Myslíš, že som prišiel na Ministerstvo mágie počúvať tvoje ufňukané ospravedlňovanie?“
„Ale, pane… on je tu… je pod…“
Voldemort si ju nevšímal.
„Už ti nemám viac čo povedať, Potter,“ povedal potichu. „Príliš často ma otravuješ. AVADA KEDAVRA!“
Harry ani len neotvoril ústa, aby sa bránil, myseľ mal prázdnu, jeho prútik bezúčelne mieril na zem.
No bezhlavá zlatá socha čarodejníka vo fontáne ožila, zoskočila z podstavca a s treskotom pristála medzi Harrym a Voldemortom. Kliatba sa jej iba odrazila od hrude, keď roztiahla ruky, aby chránila Harryho.
„Čo…?“ zvolal Voldemort a obzeral sa. A potom zasipeclass="underline" „Dumbledore!“
Harry pozrel za seba a srdce mu bilo ako kladivo. Pred žltou bránou stál Dumbledore.
Voldemort zdvihol prútik a k Dumbledorovi letel ďalší zelený záblesk, on sa otočil a už ho nebolo, len sa tak zavíril jeho plášť. Vzápätí sa zjavil za Voldemortom a kývol prútikom na pozostatky fontány. Aj ostatné sochy ožili. Čarodejnica z fontány bežala za Bellatrix, ktorá vrieskala a jedno za druhým vystreľovala na ňu zaklínadlá, no tie sa iba neškodne odrážali od čarodejnicinej hrude, potom socha po nej skočila a pritlačila ju k zemi. Medzitým rarášok a domáci škriatok cupitali ku kozubom v stene a jednoruký kentaur sa hnal za Voldemortom, ktorý zmizol a znovu sa zjavil pri nádrži fontány. Bezhlavá socha odhodila Harryho dozadu, mimo dosahu súboja, keď Dumbledore zaútočil na Voldemorta a zlatý kentaur cválal okolo nich.
„Bolo to od teba hlúpe, Tom, že si sem dnes večer prišiel,“ pokojne povedal Dumbledore. „Aurori sú už na ceste…“
„Ale medzitým ja už budem preč a vy budete mŕtvy!“ rázne odvetil Voldemort. Vyslal na Dumbledora ďalšiu smrteľnú kliatbu, ale netrafil a zasiahol stôl bezpečnostnej služby, ktorý vzbĺkol.
Dumbledore švihol prútikom a sila zaklínadla, ktoré z neho vyšlo, bola taká, že hoci Harryho kryl jeho zlatý strážca, cítil, ako mu vlasy vstali dupkom, keď preletelo popri ňom, a tentoraz bol Voldemort nútený vyčariť blýskavý strieborný štít, aby ho odrazil. Zaklínadlo, bez ohľadu na silu, na štíte nenarobilo nijaké viditeľné škody, hoci zarezonoval hlbokým tónom ako pri údere gongu, a bol to čudne mrazivý zvuk.
„Hádam ma len nechcete zabiť, Dumbledore?“ zavolal Voldemort a červenými prižmúrenými očami hľadel ponad štít. „Taká brutálnosť je predsa pod vašu dôstojnosť, či nie?“
„Obaja vieme, že sú aj iné spôsoby, ako zničiť človeka, Tom,“ pokojne odpovedal Dumbledore a ďalej kráčal k Voldemortovi, akoby sa ničoho na svete nebál, akoby sa nemohlo nič stať a prerušiť jeho prechádzku po hale. „Pripúšťam, že by ma neuspokojilo, keby som ti iba vzal život…“
„Nič nie je horšie než smrť, Dumbledore!“ zavrčal Voldemort.
„Veľmi sa mýliš,“ Dumbledore sa stále približoval k Voldemortovi a hovoril nenútene, akoby preberali nejakú tému pri poháriku. Harry sa bál, keď videl, ako si vykračuje, nechránený, nekrytý, chcel varovne vykríknuť, ale jeho bezhlavý strážca ho odstrkoval k stene a zabraňoval všetkým Harryho pokusom vyjsť spoza neho. „Nikdy si nechápal, že sú aj oveľa horšie veci než smrť, a to bolo vlastne vždy tvojou veľkou slabosťou…“