„Zlé je na tom to, Harry, že ty nie si tvoj otec, aj keď sa naňho veľmi podobáš!“ odvetila pani Weasleyová, ale očami sa stále zavrtávala do Siriusa. „Ešte stále chodíš do školy a dospelí, ktorí sú za teba zodpovední, by na to nemali zabúdať!“
„Tým chceš povedať, že som nezodpovedný krstný otec?“ dožadoval sa odpovede Sirius a zvyšoval hlas.
„Chcem tým povedať, že je o tebe známe, aký si prchký, pre to ti Dumbledore stále pripomína, aby si zostával doma a…“
„Dumbledorove pokyny z toho vynecháme, dobre?!“ dôrazne zvolal Sirius.
„Artur!“ pani Weasleyová sa obrátila na manžela. „Artur, podpor ma!“
Pán Weasley neprehovoril hneď. Zložil si okuliare a pomaly si ich habitom vyčistil, nepozerajúc na manželku. Odpovedal, až keď si ich pozorne nasadil.
„Dumbledore vie, že sa postoj zmenil, Molly. Schvaľuje, že Harryho treba do istej miery informovať, keď teraz býva v hlavnom stane.“
„Áno, ale je rozdiel medzi tým, či ho budeme informovať, alebo ho budeme vyzývať, aby sa spytoval, na čo chce!“
„Ja osobne,“ potichu sa zapojil Lupin a konečne odtrhol pohľad od Siriusa, keď sa pani Weasleyová rýchlo otočila k nemu v nádeji, že konečne získala spojenca, „si myslím, že by bolo lepšie, aby sa Harry dozvedel fakty – nie všetky fakty, Molly, ale aby získal všeobecný obraz – od nás, než aby sa mu doniesla prekrútená verzia od… iných.“
Tváril sa mierne, ale Harry si bol istý, že Lupin vie prinajmenšom o tom, že niektoré predlžovacie uši prežili očistku pani Weasleyovej.
„Dobre,“ poddala sa pani Weasleyová, zhlboka dýchajúc a obzerajúc sa okolo stola, akoby hľadala podporu, ktorá neprichádzala, „dobre… vidím, že ma prehlasujete. Ja hovorím iba jedno: Dumbledore mal určite na to svoje dôvody, keď nechcel, aby Harry vedel priveľa, a hovorím ako človek, ktorému ležia na srdci Harryho záujmy…“
„Nie je tvoj syn,“ potichu pripomenul Sirius.
„Ako keby ním bol,“ prudko odsekla pani Weasleyová. „Koho iného má?“
„Má mňa!“
„Áno,“ pani Weasleyová vykrivila pery, „lenže bolo pre teba dosť ťažké starať sa oňho, keď si bol zavretý v Azkabane,“
Sirius sa dvíhal zo stoličky.
„Molly, nie si jediná pri tomto stole, komu záleží na Harrym,“ príkro ju napomenul Lupin. „Sirius, sadni si.“
Pani Weasleyovej sa triasla spodná pera. Sirius pomaly klesol naspäť na stoličku a tvár mal bielu.
„Myslím, že by sme mali Harryho nechať, aby aj on k tomu niečo povedal,“ pokračoval Lupin. „Už má dosť rokov na to, aby rozhodol sám.“
„Chcem vedieť, čo sa deje,“ ihneď vyhŕkol Harry.
Nehľadel na pani Weasleyovú. Dojalo ho to, keď povedala, že je pre ňu ako syn, ale zároveň ho rozčuľovalo, ako ho chce vodiť za ručičku. Sirius má pravdu, on nie je dieťa.
„Dobre,“ ustúpila pani Weasleyová a hlas sa jej zlomil. „Ginny -Ron – Hermiona – Fred – George – chcem, aby ste ihneď odišli z kuchyne.“
To okamžite vyvolalo pobúrenie.
„My sme plnoletí!“ kričali Fred s Georgeom.
„Ak môže Harry, tak prečo nie ja?“ hlasno namietal Ron.
„Mami, ja to chcem počuť!“ kvílila Ginny.
„NIE!“ skríkla pani Weasleyová, vstala a oči sa jej priveľmi leskli. „Absolútne zakazujem…“
„Molly, Fredovi a Georgeovi nemôžeš zabrániť,“ unavene pripomenul pán Weasley. „Naozaj sú plnoletí.“
„Ešte stále chodia do školy.“
„Ale legálne sú už dospelí,“ rovnako unaveným hlasom opakoval pán Weasley.
Pani Weasleyová bola červená ako paprika.
„Ja… tak teda dobre, Fred s Georgeom môžu zostať, ale Ron…“
„Harry to mne a Hermione aj tak všetko povie!“ rozhorčene vyhlásil Ron. „Však, Harry?“ neisto sa obrátil k Harrymu a pozrel mu do očí.
Na zlomok sekundy Harry zvažoval, či Ronovi neodsekne, že mu nepovie jediné slovo, nech to skúsi, aké to je, ak človeka nechajú v nevedomosti. No ten nepekný nápad sa vyparil, len čo na seba pozreli.
„Samozrejme,“ prikývol Harry.
Ron a Hermiona sa usmiali.
„Fajn!“ kričala pani Weasleyová. „Fajn! Ginny – DO POSTELE!“
Ginny nešla potichu. Počuli, ako celú cestu hore schodmi zúri a hromží na matku a v predsieni na poschodí sa k tomu hurhaju ešte pridal ohlušujúci vreskot pani Blackovej. Lupin sa ponáhľal k portrétu, aby obnovil pokoj. Až keď sa vrátil a zavrel za sebou kuchynské dvere a znovu si sadol na svoje miesto za stolom, Sirius prehovoril.
„Dobre, Harry… čo chceš vedieť?“
Harry sa zhlboka nadýchol a položil otázku, ktorou bol posadnutý celý mesiac.
„Kde je Voldemort?“ spýtal sa, ignorujúc opätovnú triašku, ktorú to meno vyvolalo. „Čo robí? Usiloval som sa sledovať muklovské správy, ale nebolo v nich nič, čo by svedčilo o jeho práci, nijaké čudné úmrtia, ani nič podobné.“
„To preto, že zatiaľ nijaké čudné úmrtia neboli,“ povedal Sirius. „Aspoň pokiaľ vieme… a vieme toho dosť.“
„Rozhodne viac, než si myslí, že vieme,“ dodal Lupin.
„Ako to, že prestal zabíjať ľudí?“ spytoval sa Harry ďalej. Vedel, že len vlani vraždil nejeden raz.
„Pretože nechce pútať pozornosť,“ vysvetľoval Sirius. „Bolo by to preňho nebezpečné. Vieš, návrat mu nevyšiel celkom tak, ako chcel. Pokazil to.“
„Či skôr ty si mu to pokazil,“ upresnil Lupin so spokojným úsmevom.
„Ako?“ spýtal sa Harry zmätene.
„Nemal si to prežiť!“ vysvetľoval Sirius. „Nikto okrem smrťožrútov nemal vedieť, že sa vrátil. Ale ty si prežil a stal si sa svedkom.“
„A Dumbledore bol ten posledný človek, ktorého chcel na svoj návrat upozorniť,“ dodal Lupin. „Lenže vďaka tebe to vedel hneď.“
„Ako to pomohlo?“ spýtal sa Harry.
„Žartuješ?“ neveriacky zvolal Bill. „Dumbledore je jediný, koho sa Veď-Vieš-Kto v živote bál!“
„Vďaka tebe Dumbledore mohol znovu zvolať Fénixov rád už o hodinu, ako sa Voldemort vrátil,“ povedal Sirius.
„A čo ten rád robil?“ obzeral sa Harry po všetkých.
„Pracoval tak usilovne, ako sa dalo, aby ten zloduch nemohol uskutočniť svoje plány,“ vysvetľoval Sirius.
„Ako viete, aké má plány?“ rýchlo sa spýtal Harry.
„Dumbledore mal veľmi chytrý nápad,“ povedal Lupin, „a jeho chytré nápady sú zvyčajne správne.“
„Takže čo podľa Dumbledora plánuje?“
„No, predovšetkým chce znova postaviť svoju armádu,“ začal Sirius. „Za starých čias mal pod svojím velením obrovské davy: čarodejnice a čarodejníkov, ktorých zastrašil alebo začaroval, aby ho nasledovali, svojich verných smrťožrútov a rôznorodé temné stvorenia. Počul si, že plánuje naverbovať obrov, no a to je len jedna skupina, o ktorú mu ide. Rozhodne nebude zdolávať Ministerstvo mágie iba s tuctom smrťožrútov.“
„Takže vy sa usilujete zabrániť mu v získavaní ďalších prívržencov?“
„Snažíme sa, ako vieme,“ potvrdil Lupin.
„Ako?“
„Hlavne sa všetkými prostriedkami pokúšame p r e s v e d č i ť čo najviac ľudí, že Veď-Vieš-Kto sa naozaj vrátil, aby sa mali na pozore,“ odvetil Bili. „Ale ukazuje sa, že je to veľmi zložité.“
„Prečo?“
„Pre postoj ministerstva,“ zapojila sa Tonksová. „Videl si Korneliusa Fudgea po tom, ako sa vrátil Veď-Vieš-Kto, Harry. Vôbec svoj postoj nezmenil. Absolútne odmieta veriť, že sa tak stalo.“
„Ale prečo?“ zúfalo sa spýtal Harry. „Prečo sa správa tak hlúpo? Keby Dumbledore…“
„No, práve v tom je ten problém,“ povedal pán Weasley s trpkým úsmevom. „Dumbledore.“
„Fudge sa ho obáva, vieš?“ smutne vysvetlila Tonksová.
„Obáva sa Dumbledora?“ neveriacky sa spýtal Harry.