„Znamená to, že im dal kopy zlata,“ vysvetlil Sirius pohŕdavo a odhodil medailu do vreca s odpadkami.
Kreacher sa niekoľko ráz prikradol do izby, pokúšal sa prepašovať nejaké predmety pod svojou utierkou a hundral si strašné kliatby zakaždým, keď ho prichytili. Keď mu Sirius vykrútil z ruky veľký zlatý prsteň s erbom Blackovcov, Kreacher sa od zlosti rozplakal a potichu vzlykajúc vyšiel z izby, pritom nadával Siriusovi tak, ako Harry ešte nikoho nepočul.
„Bol otcov,“ vysvetlil Sirius a hodil prsteň do vreca. „Jemu Kreacher nebol až taký oddaný ako matke, ale minulý týždeň som ho prichytil, ako napriek tomu objíma otcove staré nohavice.“
Nasledujúcich niekoľko dní ich pani Weasleyová zamestnala naplno. Trvalo tri dni, kým dekontaminovali salón. Napokon jediné nežiaduce veci, ktoré tam zostali, bol gobelín s rodokmeňom Blackovcov, odolávajúci všetkým pokusom odstrániť ho zo steny, a hrkotajúci písací stôl. Moody sa zatiaľ v hlavnom stane nezastavil, a tak si neboli istí, čo je vnútri.
Zo salóna sa presunuli do jedálne na prízemí. Tu na nich striehli v sekretári pavúky veľké ako tanieriky (Ron si urýchlene vyšiel uvariť čaj a vrátil sa až po hodine a pol). Porcelán s erbom a mottom Blackovcov Sirius bez mihnutia okom nahádzal do vreca a rovnaký osud postihol aj staré fotografie zasklené v zájdených strieborných rámčekoch. Osoby na nich škrekľavo pišťali, keď sa rozbíjalo sklo.
Snape možno nazýval ich prácu upratovaním, ale podľa Harryho mienky to bola skutočná vojna s domom, ktorý s výdatnou Kreacherovou podporou a pomocou bojoval veľmi úporne. Domáci škriatok sa zjavoval vždy, keď sa niekde zhromaždili, a jeho hundranie bolo čoraz urážlivejšie a pokúšal sa vyslobodiť z vreca s odpadkami čokoľvek. Sirius zašiel tak ďaleko, že mu pohrozil kusom odevu, ale Kreacher mu povedal, pričom naňho uprene hľadel vodnatými očami: „Pán musí robiť, čo si pán želá,“ potom sa však otočil a veľmi nahlas hundral, „ale Kreachera pán neodoženie, to nie, lebo Kreacher vie, čo majú za lubom, ó, áno, chystá sprisahanie proti Temnému pánovi, áno, s týmito humusákmi, zradcami a spodinou…“
Nato Sirius, ignorujúc Hermionine protesty, chytil Kreachera zozadu za utierku a doslovne ho vyhodil z izby.
Zvonček pri dverách sa ozýval niekoľkokrát denne, čo bol signál pre Siriusovu matku, aby začala škriekať, a pre Harryho a ostatných, aby sa pokúsili načúvať, s čím prišiel návštevník, hoci z krátkych útržkov rozhovorov sa toho dozvedeli iba veľmi málo, lebo pani Weasleyová ich zakaždým nahnala do roboty. Snape sa v dome ukázal niekoľkokrát a Harrymu odľahlo, že sa nikdy nestretli zoči-voči. Zazrel učiteľku transfigurácie profesorku McGonagallovú, tá v muklovských šatách a kabáte vyzerala veľmi nezvyčajne a zdalo sa, že ani ona sa nemôže zdržať dlhšie. Niekedy však návštevníci zostali a pomáhali im. Tonksová sa k nim pripojila v ono pamätné popoludnie, keď prichytili vražedného záhrobného ducha, ako striehne v záchode na poschodí, a Lupin, ktorý síce býval so Siriusom, no vždy na dlhší čas odchádzal vykonávať nejakú záhadnú prácu pre rád, im pomohol opraviť hodiny, ktoré mali nepríjemný zvyk strieľať do okoloidúcich ťažké skrutky. Mundungus si to trochu napravil u pani Weasleyovej, lebo zachránil Rona zo zovretia starodávneho fialového habitu, ktorý sa ho pokúsil zaškrtiť, keď ho vyťahoval zo skrine.
Napriek tomu, že Harry stále zle spával a snívalo sa mu o chodbách a zamknutých dverách, až ho z toho svrbela jazva, po prvý raz v to leto si užil trochu zábavy. Pokiaľ mal prácu, bol spokojný, ale keď činnosť ustala a on sa uvoľnil alebo unavený ležal v posteli a hľadel na rozmazané tiene mihajúce sa po strope, v myšlienkach sa vrátil k výsluchu na ministerstve, ktorý ho čakal. Strach sa zabodával do jeho vnútra ako ihly a rozmýšľal, čo s ním bude, keď ho vylúčia. Tá predstava bola taká hrozná, že sa neodvážil vysloviť ju nahlas ani len pred Ronom a Hermionou, ktorí to nespomínali rovnako ako on, hoci ich často pristihol, ako si šepkajú a znepokojene hľadia naňho. Niekedy sa tomu nemohol ubrániť a v duchu videl nejakého ministerského úradníka bez konkrétnej tváre, ako láme jeho prútik na dvoje a prikazuje mu vrátiť sa k Dursleyovcom. Nepôjde. V tom bol rozhodnutý. Vráti sa sem na Grimmauldovo námestie a bude bývať so Siriusom.
V stredu pri večeri sa k nemu obrátila pani Weasleyová a potichu povedala: „Na zajtra ráno som ti ožehlila najlepšie šaty, Harry, a dnes večer si umy hlavu. Dobrý dojem môže urobiť zázraky.“
V tej chvíli mal pocit, akoby mu do žalúdka spadla tehla.
Ron, Hermiona, Fred, George a Ginny zmĺkli a pozreli neho. Harry prikývol a chcel dojesť rezeň, ale v ústach mu tak vyschlo, že nemohol žuť.
„Ako sa ta dostanem?“ spýtal sa pani Weasleyovej a usiloval sa, aby to znelo pokojne.
„Zajtra ťa Artur vezme so sebou do práce,“ nežne odpovedala pani Weasleyová.
Pán Weasley sa povzbudzujúco usmial na Harryho z druhej strany stola.
„Do výsluchu môžeš počkať u mňa v kancelárii.“
Harry pozrel na Siriusa, ale kým im položil otázku, pani Weasleyová mu na ňu odpovedala.
„Profesor Dumbledore si myslí, že by to nebol dobrý nápad, keby Sirius išiel s tebou, a musím povedať, že podľa mňa…“
„…má celkom pravdu,“ precedil Sirius pomedzi zuby.
Pani Weasleyová stisla pery.
„Kedy vám to Dumbledore povedal?“ spýtal sa Harry a nespúšťal oči zo Siriusa.
„Bol tu včera večer, keď ste už spali,“ odvetil pán Weasley.
Sirius mrzuto pichal vidličkou do zemiaka. Harry sklopil oči do taniera. Pri pomyslení na to, že Dumbledore bol v dome pred výsluchom a nechcel ho vidieť, sa cítil ešte horšie, ak to vôbec bolo možné.
7
Ministerstvo mágie
Harry sa na druhý deň zobudil o pol šiestej ráno tak náhle a úplne, akoby mu bol niekto zakričal do ucha. Chvíľku ležal nehybne, myšlienka na disciplinárne konanie mu zaplnila každú čiastočku mozgu a potom, keď ju už nezniesol, vyskočil z postele a nasadil si okuliare. Pani Weasleyová mu pripravila konca postele vypraté džínsy a tričko. Harry si ich horko-ťažko navliekol. Prázdny obraz na stene sa zachichotal.
Ron ležal na chrbte, ústa mal otvorené a tvrdo spal. Ani sa nepohol, keď Harry vyšiel z izby a potichu za sebou zavrel dvere. Usiloval sa nemyslieť na to, kedy zasa uvidí Rona, keď už možno nebudú spolužiakmi, a popri hlavách Kreacherových predkov pomaly schádzal dolu schodmi do kuchyne.
Čakal, že bude prázdna, ale za dverami počul tichý šum hlasov. Otvoril ich a uvidel pána a pani Weasleyovcov, Siriusa, Lupina a Tonksovú, ktorí tam sedeli, akoby čakali naňho. Všetci okrem pani Weasleyovej, ktorá mala na sebe prešívaný fialový župan, boli kompletne oblečení. Len čo Harry vošiel, vyskočila.
„Raňajky,“ zvolala, vytiahla prútik a ponáhľala sa k ohnisku.
„...bré ráno, Harry,“ zazívala Tonksová. Dnes ráno mala vlasy blond a kučeravé. „Spal si dobre?“
„Áno,“ prikývol.
„Ja som b-bola celúúú noc hore,“ povedala, pričom zase zoširoka zívla. „Poď, sadni si…“
Odtiahla mu stoličku a prevrátila ďalšiu.
„Čo si dáš, Hany?“ zavolala pani Weasleyová. „Kašu? Lievance? Údenáča? Slaninu s vajíčkami? Hrianky?“
„Len hrianku, ďakujem.“
Lupin pozrel na Harryho a potom povedal Tonksovej: „Čo si to hovorila o Scrimegourovi?“
„Ach… áno… musíme byť trochu opatrnejší, kládol Kingsleymu a mne veľmi čudné otázky…“
Harry bol viac-menej vďačný, že sa od neho nežiada, aby sa zapojil do rozhovoru. Zvieralo mu žalúdok. Pani Weasleyová položila pred neho pár kúskov hrianok a marmeládu. Pokúsil sa jesť, ale mal pocit, akoby žul koberec. Pani Weasleyová si sadla vedľa neho z druhej strany a začala sa mu pohrávať s tričkom, zastrkovala ceduľku na krku a uhládzala mu záhyby na pleciach. Bol by radšej, keby prestala.