Harry ukradomky nakúkal do kóji, okolo ktorých prechádzali. Aurori si polepili steny svojich oddelení všetkým možným, od obrázkov hľadaných čarodejníkov a fotografií svojich rodín až po plagáty obľúbených metlobalových družstiev a články z Denného Proroka. Muž v šarlátovom habite s konským chvostom dlhším, než nosil Bill, sedel s nohami vyloženými na stole a diktoval správu svojmu brku. Kúsok ďalej sa čarodejnica s páskou na jednom oku ponad oddeľujúcu priečku rozprávala s Kingsleym Shackleboltom.
„Dobré ráno, Weasley,“ ľahostajne pozdravil Kingsley, keď sa blížili. „Máte sekundu? Chcel by som s vami hovoriť.“
„Áno, ak je to naozaj len sekunda,“ odvetil pán Weasley. „Dosť sa ponáhľam.“
Rozprávali sa, akoby sa poznali len zbežne, a keď už Harry otváral ústa, že Kingsleyho pozdraví, pán Weasley mu stúpil na nohu. Kráčali za Kingsleym popri kancelárskych kójach až k poslednej.
Harry bol trochu šokovaný: zo všetkých strán naňho žmurkali Siriusove tváre. Výstrižky z novín a staré fotografie – nechýbala dokonca ani tá zo svadby Potterovcov, kde bol ako svedok – oblepili ním všetky steny. Výnimku tvorilo iba miesto s mapou sveta, na ktorej ako drahokamy svietili malé červené špendlíčky.
„Tu máte,“ povedal Kingsley prísne a strkal pánu Weasleymu do ruky zväzok pergamenov. „Potrebujem čo najviac informácií o pohybe lietajúcich muklovských vozidiel za obdobie posledných dvanástich mesiacov. Informovali nás, že Black možno používa svoju starú motorku.“
Kingsley výrazne na Harryho žmurkol a šeptom dodaclass="underline" „Daj mu tento časopis, možno ho bude zaujímať.“ Potom pokračoval predchádzajúcim tónom: „A nech vám to netrvá dlho, Weasley, to meškanie so správou o trhoviciach zdržalo vyšetrovanie celý mesiac.“
„Keby ste moju správu aspoň videli, vedeli by ste, že sa používa termín trhaviny,“ chladne odvetil pán Weasley. „Obávam sa, že si budete musieť na informáciu o motorke počkať, lebo momentálne sme mimoriadne zaneprázdnení,“ Stíšil hlas a povedaclass="underline" „Keby sa ti podarilo uvoľniť sa pred siedmou, Molly chystá fašírky.“
Kývol Harrymu a viedol ho z Kingsleyho kancelárie cez dubové dvere do ďalšieho priechodu, zabočil doľava, prešli po ďalšej chodbe, odbočili doprava do slabo osvetlenej navidomoči ošumelejšej chodby a nakoniec sa ocitli v slepej uličke, kde boli vľavo pootvorené dvere a na nich zavesená mosadzná tabuľka s nápisom: Zneužívanie muklovských artefaktov.
Ošarpaná kancelária pána Weasleyho bola iba o trochu väčšia ako komora na metly. Boli v nej natlačené dva stoly a nedalo sa tam ani pohnúť, lebo registračné skrinky pri stenách boli preplnené a aj na nich ležali vratké kopy spisov. Malý voľný kúsok steny svedčil o posadnutosti pána Weasleyho – viselo tam niekoľko plagátov s automobilmi, vrátane fotografie demontovaného motora, dve ilustrácie poštových schránok, ktoré si zrejme vystrihol z muklovskej knihy pre deti, a schéma zapojenia zásuvky.
A na preplnenej poličke s poštou trónil starý hriankovač, ktorý nešťastne čkal, a pár prázdnych kožených rukavíc, ktoré vrteli prstami. Vedľa poličky stála fotografia rodiny Weasleyovcov. Harry si všimol, že Percy z nej odišiel.
„Nemáme okno,“ ospravedlňujúco konštatoval pán Weasley, vyzliekol si leteckú bundu a zavesil na operadlo stoličky. „Žiadali sme si ho, ale zrejme si myslia, že ho nepotrebujeme. Sadni si, Harry, zdá sa, že Perkins tu ešte nie je.“
Harry sa vtlačil na stoličku za Perkinsovým stolom, kým sa pán Weasley prehrabával v kope pergamenov od Kingsleyho Shacklebolta.
„Ach,“ uškrnul sa, keď z nej vytiahol výtlačok časopisu názvom Sršeň, „áno…“ listoval ho. „Áno, má pravdu, Siriusa to určite bude zaujímať… och, čo je?“
Cez otvorené dvere tam práve vletela správa a zniesla na štikútajúci hriankovač. Pán Weasley ju rozložil a nahla prečítal.
„Tretia klokotajúca verejná toaleta hlásená na Bethnal Green prosím okamžite prešetriť. Začína to byť absurdné…“
„Klokotajúca toaleta?“
„Zase si strieľajú z muklov,“ mračil sa pán Weasley. „Minulý týždeň sme mali dve, jednu vo Wimbledone a jednu v reštaurácii Elephant and Castle. Muklovia potiahnu splachovanie a namiesto toho, aby všetko zmizlo – skrátka, vieš si to predstaviť. Chudáci, stále volajú tých… intalérov, myslím, že tak sa volajú – vieš, tých, čo opravujú potrubia a tak.“
„Inštalatérov?“
„To je ono, áno, ale tí, samozrejme, si nevedia rady. Dúfam len, že toho páchateľa chytíme.“
„Budú ich chytať aurori?“
„Och, nie, to je pre aurorov banalita. Pôjde po nich obyčajná hliadka presadzovania čarodejníckeho práva… Ach, Harry, toto je Perkins.“
Do miestnosti vošiel zadychčaný, zhrbený a pokorne sa tváriaci starý čarodejník s chumáčom bielych vlasov.
„Ó, Artur!“ zvolal zúfalo, ani nepozrel na Harryho. „Chvalabohu, nevedel som, čo bude lepšie, či tu na teba čakať, alebo nie. Práve som ti domov poslal sovu, ale zrejme ste sa minuli – pred desiatimi minútami prišla naliehavá správa…“
„Viem, o tom klokotajúcom záchode,“ povedal pán Weasley.
„Nie, nie, netýka sa to záchoda, ide o výsluch Potterovie chlapca – zmenili čas a miesto konania – začína sa to teraz o ôsmej a je to dole v sieni číslo desať…“
„Dolu v starej… ale mne povedali… pri Merlinovej brade!“
Pán Weasley pozrel na hodinky, vykríkol a vyskočil zo stoličky.
„Rýchlo, Harry, mali sme tam byť pred piatimi minútami!“
Perkins sa pritisol k registračným skriniam, pán Weasley vybehol z kancelárie a Harry hneď za ním.
„Prečo zmenili čas?“ zadychčane sa spytoval Harry, keď bežali popri priečkach aurorských kóji a tí vystrkovali spoza nich hlavy.
Harry mal pocit, akoby za Perkinsovým stolom nechal všetky vnútornosti.
„Netuším, ale, chvalabohu, že sme sem prišli zavčasu. Keby si to bol zmeškal, bola by to katastrofa!“
Pán Weasley zabrzdil pri výťahoch a netrpezlivo stláčal gombík ‚dolu‘.
„No POĎ!“
Výťah sa s rachotom otvoril a rýchlo nastúpili. Zakaždým, keď zastal, pán Weasley zlostne zanadával a stláčal gombík s číslom deväť.
„Tie súdne siene sa už roky nepoužívali,“ jedoval sa. „Neviem, prečo sa rozhodli urobiť to tam dole… ibaže… ale nie…“
Do výťahu nastúpila bucľatá čarodejnica s dymiacou čašou a pán Weasley zmĺkol.
„Átrium,“ oznámil pokojný ženský hlas, zlaté mreže sa otvorili a Harry videl, ako sa v diaľke zaleskli zlaté sochy vo fontáne.
Bucľatá čarodejnica vystúpila a nastúpil čarodejník so žltkastou pokožkou a s veľmi smutnou tvárou.
„Dobré, Artur,“ pozdravil pohrebným tónom, keď výťah začal klesať. „Nevidieť ťa často tu dole.“
„Naliehavá záležitosť, Bode,“ vysvetľoval pán Weasley, pričom sa kolísal na pätách a nervózne pozeral na Harryho.
„Ach, áno,“ Bode si bez žmurknutia prezeral Harryho. „Pravdaže.“
Harry sa cítil taký prázdny, že sotva mohol Bodemu niečo povedať, ale jeho uprený pohľad mu nebol ktovieako príjemný.
„Oddelenie záhad,“ oznámil pokojný ženský hlas a viac nič.
„Rýchlo, Harry,“ súril pán Weasley, keď sa dvere výťahu s hrkotom otvorili a ponáhľali sa po chodbe, ktorá bola celkom iná než tie hore. Steny boli holé, bez okien a okrem obyčajných čiernych celkom na konci chodby aj bez dverí. Harry čakal, že do nich vojdú, ale pán Weasley ho chytil za rameno a ťahal doľava, kde otvor viedol ku schodom.