„Sem dole, sem dole,“ dychčal a bral schody po dvoch „Takto ďaleko nechodí ani výťah… prečo sa rozhodli robiť to tu dolu, nech…“
Zišli dolu schodmi, prebehli po ďalšej chodbe, podobnej tej, čo viedla do Snapovho žalára na Rokforte, s drsnými kamennými stenami a fakľami v držiakoch. Dvere, popri ktorých prechádzali, boli z tvrdého dreva, so železnými skrutkami a s kľúčovými dierkami.
„Súdna sieň desať… Myslím, že už sme skoro… áno…“
Pán Weasley tackavo zastal pred špinavými tmavými dverami s obrovskou železnou zámkou, oprel sa o stenu a pritláčal si ruku na prsia, kde ho pichalo.
„Choď,“ dychčal a ukazoval palcom na dvere. „Vojdi.“
„Nejdete… Nejdete so mnou?“
„Nie, nie, ja nemôžem. Veľa šťastia!“
Harrymu srdce divo tĺklo až v ohryzku na krku. Sťažka preglgol, otočil ťažkou železnou kľučkou a vošiel do súdnej siene.
8
Výsluch
Harry mimovoľne zhíkol. Veľká podzemná miestnosť, kam vošiel, mu bola desivo povedomá. Nielenže ju už videl, on v nej bol. Navštívil ju v Dumbledorovej mysľomise, tu odsúdili Lestrangeovcov na doživotie v Azkabane.
Steny z tmavého kameňa tlmene osvetľovali fakle. Po oboch stranách sa dvíhali prázdne lavice, ale pred ním celkom hore sedelo veľa tienistých postáv. Potichu sa rozprávali, no keď sa ťažké dvere za Harrym zatvorili, nastalo zlovestné ticho.
V miestnosti sa rozozvučal chladný mužský hlas.
„Meškáte.“
„Prepáčte,“ nervózne sa ospravedlňoval Harry, „ja… nevedel som, že sa zmenila hodina.“
„To nie je chyba Wizengamotu,“ zahučal hlas, „dnes ráno k vám poslali sovu. Sadnite si.“
Harry pozrel na stoličku v strede miestnosti. Mala na operadlách reťaze a on už videl, ako tie reťaze ožili a pripútali toho, kto si medzi ne sadol. Jeho kroky sa na kamennej dlažbe hlasno ozývali. Opatrne si sadol na kraj stoličky, reťaze hrozivo zaštrngali, no nespútali ho. Bolo mu zle, ale zdvihol pohľad k sudcom nad ním.
Bolo ich asi päťdesiat, pokiaľ dovidel, a mali na sebe slivkovomodré habity s ozdobným strieborným „W“ na ľavej strane hrude a všetci hľadeli naňho, niektorí odmerane, iní s úprimnou zvedavosťou.
Uprostred prvého radu sedel minister mágie Kornelius Fudge. Fudge bol tučný muž, zvyčajne nosieval citrónovozelený klobúk, hoci dnes ho nemal, a odložil aj zhovievavé úsmev, ktorý mu kedysi pohrával na tvári, keď sa zhováral s Harrym. Po Fudgeovej ľavici sedela tučná bosorka s hranatou bradou a veľmi krátkymi sivými vlasmi, na oku sa jej ligotal nasadený monokel a vyzerala odpudzujúco. Vpravo od Fudgea sedela ďalšia bosorka, ale pretože sa stiahla celkom dozadu, tvár jej nebolo vidieť.
„Dobre teda,“ začal Fudge. „Obvinený je konečne prítomný tak začnime. Ste pripravený?“ zavolal na jednu stranu radu.
„Áno, pane,“ dychtivo odpovedal známy hlas. Celkom na kraji prvej lavice sedel Ronov brat Percy. Harry pozrel na Percyho a čakal od neho nejaké nebadané znamenie, že ho pozná, ale nedočkal sa. Percyho oči za okuliarmi s kosteným rámom sa upierali na pergamen a v ruke držal pripravené brko.
„Disciplinárne konanie dňa dvanásteho augusta,“ oznámil Fudge zvučným hlasom a Percy ihneď začal zapisovať, „vo veci trestného činu, ktorého sa podľa Nariadenia obmedzujúceho čary mladistvých a Medzinárodného zákona o utajení dopustil Harry James Potter, bytom Privátna cesta číslo štyri, Malé Neradostnice, Surrey.
Vyšetrovatelia: Kornelius Oswald Fudge, minister mágie, Amelia Susan Bonesová, vedúca Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, Dolores Jane Umbridgeová, prvá námestníčka ministra. Súdny zapisovateľ Percy Ignatius Weasley…“
„Svedok obhajoby Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore,“ ozval sa tichý hlas spoza Harryho, a ten tak rýchlo otočil hlavu, že si skoro vyvrtol krk.
Dumbledore dôstojne kráčal po miestnosti v dlhom habite farby polnočnej oblohy s absolútne pokojným výrazom na tvári. Dlhá strieborná brada a vlasy sa mu vo svetle fakieľ leskli, a keď došiel na úroveň Harryho, pozrel na Fudgea ponad polmesiačikovité okuliare, ktoré mal nasadené na prostriedku krivého nosa.
Medzi členmi Wizengamotu to zašumelo. Všetky oči sa teraz sústredili na Dumbledora. Niektorí sa tvárili nahnevane, iní trochu vyľakane, dve staršie čarodejnice v zadnom rade však zdvihli ruky a zakývali mu na pozdrav.
Harrymu pri pohľade na Dumbledora v hrudi narastal posilňujúci pocit, dodával mu nádej, podobal sa tomu, aký v ňom vyvolala fénixova pieseň. Chcel zachytiť Dumbledorov pohľad, ale ten sa naňho nepozeral, nespúšťal oči z Fudgea, ktorý očividne znervóznel.
„Ach,“ ozval sa Fudge a bolo vidieť, že je celkom vykoľajený. „Dumbledore. Áno. Vy… ehm… tak teda ste dostali… eh… správu, že čas a… ehm… miesto konania sa zmenili?“
„Asi ma minula,“ veselo odvetil Dumbledore. „Našťastie, omylom som prišiel na ministerstvo o tri hodiny skôr, takže sa nič nestalo.“
„Áno… dobre… myslím, že budeme potrebovať ešte jednu stoličku… ja… Weasley, mohli by ste?“
„Netrápte sa, netrápte sa,“ srdečným tónom odmietol Dumbledore, vytiahol prútik, trochu ním švihol a vedľa Harryho sa zjavilo kreslo. Dumbledore si doň sadol, spojil končeky dlhých prstov a ponad ne so zdvorilým záujmom hľadel na Fudgea. Wizengamot ešte stále šumel šepotom, jeho členovia sa nepokojne hniezdili a utíšili sa, až keď Fudge znova prehovoril.
„Áno,“ zopakoval Fudge a presúval si poznámky. „Tak teda dobre. Obvinenia. Áno.“
Z kopy pred sebou vytiahol kus pergamenu a čítaclass="underline" „Obvinenia sú takéto: Obvinený dňa druhého augusta dvadsaťtri minút po dvadsiatej prvej hodine vedome, úmyselne a s plným vedomím, že jeho konanie je protizákonné, a napriek tomu, že v minulosti dostal písomné varovanie od Ministerstva mágie po podobnom obvinení, použil kúzlo Patronus v oblasti obývanej muklami a v prítomnosti mukla, tým sa dopustil trestného činu podľa Odseku C Nariadenia obmedzujúceho čary mladistvých z roku 1875 a tiež paragrafu 13 Zákona medzinárodnej čarodejníckej konfederácie o utajení.
Ste Harry James Potter, bytom Privátna cesta číslo štyri Malé Neradostnice, Surrey?“ spýtal sa Fudge, mračiac sa na Harryho ponad pergamen.
„Áno,“ odpovedal Harry.
„Dostali ste pred tromi rokmi oficiálne upozornenie z ministerstva, že ste nelegálne čarovali, však?“
„Áno, ale…“
„A predsa ste večer druhého augusta vyčarili Patronusa?“
„Áno, ale…“
„S vedomím, že nesmiete čarovať mimo školy, kým nedosiahnete sedemnásť rokov?“
„Áno, ale…“
„Aj keď ste vedeli, že ste v oblasti plnej muklov?“
„Áno, ale…“
„A plne ste si uvedomovali, že vo vašej tesnej blízkosti je v tom čase mukel?“
„Áno,“ nahnevane odpovedal Harry, „ale použil som ho iba preto, že sme boli…“
Čarodejnica s monoklom ho dunivým hlasom prerušila.
„Vy ste vyčarili riadneho Patronusa?“
„Áno,“ povedal Harry, „lebo…“
„Fyzického Patronusa?“
„Ako prosím?“ spýtal sa Harry.
„Váš Patronus mal jasne definovaný tvar? Mám na mysli, či to bolo viac ako len para alebo dym.“
„Áno,“ odvetil Harry netrpezlivo a trochu zúfalo, „je to jeleň, vždy je to jeleň.“
„Vždy?“ zahučala madam Bonesová. „Vy ste už predtým vyčarili Patronusa?“
„Áno, robím to už vyše roka.“
„A máte pätnásť rokov?“
„Áno a…“
„Naučili ste sa to v škole?“