„Áno, profesor Lupin ma to naučil v treťom ročníku, pre—“
„Pôsobivé,“ vyhlásila madam Bonesová a hľadela naňho. „Skutočný Patronus v tomto veku… naozaj pozoruhodné.“
Niektorí čarodejníci a čarodejnice v jej blízkosti sa zase potichu rozprávali, zopár ich prikyvo valo, ale ostatní sa mra čili a krútili hlavami.
„Teraz nejde o to, aké pôsobivé to kúzlo bolo,“ nevrlo poznamenal Fudge, „vlastne čím pôsobivejšie, tým horšie, povedal by som, vzhľadom na to, že ho tento chlapec predviedol rovno pred očami mukla!“
Tí, čo sa mračili, teraz súhlasne kývali hlavami, ale k prudkej reakcii Harryho vyprovokoval práve pohľad na Percyho.
„Urobil som to preto, že prišli dementori!“ vyhŕkol nahlas, prv ako ho stihol zase niekto prerušiť.
Očakával ďalšie šepkanie, ale ticho, ktoré nastalo, bolo akoby ešte hustejšie než predtým.
„Dementori?“ spýtala sa madam Bonesová po chvíli a nadvihla husté obočie, až hrozilo, že jej monokel vypadne. „Čo tým myslíš, chlapče?“
„Myslím tým, že v Priečnej uličke sa zjavili dvaja dementori a išli po mne a po mojom bratancovi!“
„Ach,“ zopakoval Fudge, nepríjemne sa uškŕňal a rozhliadal okolo seba, akoby členov Wizengamotu vyzýval, aby sa aj oni zasmiali na tom žarte. „Áno. Áno. Myslel som si, že počujeme čosi podobné.“
„Dementori v Malých Neradostniciach?“ nesmierne prekvapeným tónom sa spýtala madam Bonesová. „Nechápem…“
„Nechápeš, Amelia?“ stále sa uškŕňal Fudge. „Dovoľ, aby som ti to vysvetlil. Premyslel si to a usúdil, že príbeh o dementoroch sa bude vynikajúco vynímať na titulných stránkach. Muklovia predsa dementorov nevidia, však, chlapče? Dobre si si to vymyslel, veru dobre… máme len tvoje slov a nijakých svedkov…“
„Ja neklamem!“ protestoval Harry nahlas, aby prekričal ďalšie šepkanie. „Boli dvaja, každý prichádzal z inej strany uličky, všetko stmavlo a ochladilo sa a môj bratanec ich cítil a bežal…“
„Dosť, dosť!“ prerušil ho Fudge a tváril sa veľmi povýšenecky. „Je mi ľúto, že som prerušil tak dobre nacvičenú historku…“
Dumbledore si odkašlal. Wizengamot znova stíchol.
„V skutočnosti máme svedka, ktorý potvrdí prítomnosť dementorov v tej uličke,“ povedal, „myslím okrem Dudleyho Dursleyho.“
Fudgeova okrúhla tvár spľasla, akoby z nej niekto vypustil vzduch. Chvíľu hľadel na Dumbledora a potom ako človek, ktorý sa spamätáva, prehovoriclass="underline" „Žiaľ, Dumbledore, nemáme kedy počúvať ďalšie táraniny. Chcem to vybaviť rýchlo…“
„Možno sa mýlim,“ prívetivo prehovoril Dumbledore, „ale som si istý, že podľa charty práv Wizengamotu má obvinený právo predviesť svedka, či nie? Nie je na Oddelení pre presadzovanie čarodejníckeho práva zaužívaný takýto postup, madam Bonesová?“ oslovil čarodejnicu s monoklom.
„Je to pravda,“ potvrdila madam Bonesová. „Absolútna pravda.“
„Ach, no tak dobre,“ odvrkol Fudge. „Kde je tá osoba?“
„Priviedol som ju so sebou,“ povedal Dumbledore. „Je za dverami. Môžem…?“
„Nie… Weasley, choďte vy,“ štekol Fudge na Percyho, ktorý ihneď vyskočil, zbehol z poschodových sudcovských lavíc a prebehol popri Dumbledorovi a Harrym bez toho, aby na nich pozrel.
Vzápätí sa vrátil a v pätách mu bola pani Figgová. Vyzerala vyľakane a ešte bláznivejšie než zvyčajne. Harry ľutoval, že jej nezišlo na um aspoň si obuť niečo iné ako tie hrubé kožené domáce papuče.
Dumbledore vstal, ponúkol pani Figgovej svoje kreslo a vyčaril si druhé.
„Celé meno?“ nahlas ju vyzval Fudge, keď si pani Figgová nervózne sadla na kraj kresla.
„Arabella Doreen Figgová,“ odpovedala pani Figgová roztrasene.
„A kto vlastne ste?“ spýtal sa Fudge unudeným a povýšeneckým tónom.
„Bývam v Malých Neradostniciach neďaleko Harryho Pottera,“ odpovedala pani Figgová.
„Okrem Harryho Pottera nemáme v záznamoch nijakú čarodejnicu ani čarodejníka z Malých Neradostníc,“ ihneď upozornila pani Bonesová. „Túto situáciu sme vždy pozorne sledovali vzhľadom… vzhľadom na udalosti v minulosti.“
„Som šmukel,“ povedala pani Figgová. „Takže ma asi nebudete mať v evidencii, však?“
„Tak teda šmukel?“ podozrievavo si ju premeriaval Fudge. „To si preveríme. Údaje o vašich rodičoch poviete môjmu asistentovi Weasleymu. Mimochodom, vidia šmukli dementorov?“ dodal a pozrel na prítomných vľavo i vpravo.
„Áno, vidíme ich!“ rozhorčene odpovedala pani Figgová.
Fudge znovu na ňu pozrel so zdvihnutým obočím.
„Výborne,“ povedal odmerane. „A čo nám teda poviete?“
„Druhého augusta asi okolo deviatej večer som išla von, aby som v rožnom obchode na konci Wistériovej aleje kúpila krmivo pre mačky,“ rapotala pani Figgová, akoby sa svoj text učila naspamäť, „a zrazu som počula nejaký rozruch v Priechodnej uličke medzi Magnóliovým oblúkom a Wistériovou alejou. Keď som prišla bližšie, videla som bežať dementorov…“
„Bežať?“ prísne sa spýtala madam Bonesová. „Dementori nebežia, kĺžu sa.“
„Presne to som mala na mysli,“ rýchlo povedala pani Figgová a na scvrknutých lícach sa jej zjavili ružové fľaky. „Kĺzali sa po uličke k dvom chlapcom.“
„Ako vyzerali?“ spýtala sa madam Bonesová a prižmúrila oči, takže okraj monokla jej zmizol v záhyboch kože.
„No jeden bol dosť veľký a ten druhý chudý…“
„Nie, nie,“ netrpezlivo ju prerušila madam Bonesová „Dementori… opíšte ich.“
„Och.“ Pani Figgovej sa rumenec rozlial už aj po krku „Boli veľkí. Veľkí a mali plášte.“
Harrymu zovrelo žalúdok. Čokoľvek pani Figgová povedala, znelo, ako keby dementora videla nanajvýš na obrázku, a z neho sa nikdy nerozpozná skutočnosť – prízračný spôsob, akým sa pohybujú, vznášajú kúsok nad zemou, ich hnilobný pach a strašný hrkot, keď vysávajú okolitý vzduch…
V druhom rade sa zavalitý čarodejník s veľkými čiernymi fúzmi naklonil ku kučeravej čarodejnici vedľa, niečo jej šepkal do ucha a ona sa uškrnula a prikývla.
„Tak veľkí a mali plášte,“ chladne zopakovala madam Bonesová a Fudge pohŕdavo odfrkol. „Aha. A ešte niečo?“
„Áno,“ pokračovala pani Figgová. „Cítila som ich. Všade bolo chladno a aby ste vedeli, bol to veľmi teplý letný večer. A ja som cítila… ako keby zo sveta zmizlo všetko šťastie… a spomenula som si… na hrozné veci…“
Hlas sa jej zatriasol a zmĺkla.
Madam Bonesovej sa trochu rozšírili oči. Harry videl pod jej obočím červené odtlačky, kde sa zaryl monokel.
„Čo urobili tí dementori?“ spýtala sa a Harry pocítil príliv nádeje.
„Išli po chlapcoch,“ odpovedala pani Figgová a hlas mala teraz silnejší a sebavedomejší a rumenec z tváre jej ustupoval. „Jeden z chlapcov spadol. Ten druhý cúval a pokúšal sa odohnať dementora. To bol Harry. Skúsil to dva razy, ale vyčaril iba striebornú paru. Na tretí pokus však vyčaril Patronusa, ktorý sa vrhol na prvého dementora, a potom s jeho povzbudzovaním odohnal aj toho druhého od jeho bratanca. A to je – tak sa to stalo.“ dokončila pani Figgová trochu neisto.
Madam Bonesová si mlčky premeriavala pani Figgovú.
Fudge na ňu nehľadel vôbec, ale hral sa s papiermi. Napokon zdvihol pohľad a dosť útočne povedaclass="underline" „Tak teda to ste videli, áno?“
„To sa stalo,“ zopakovala pani Figgová.
„Dobre. Môžete ísť,“ prepustil ju Fudge.
Pani Figgová vystrašene pozrela na Fudgea a potom na Dumbledora, vstala a šuchtavo kráčala k dverám. Harry počul, ako sa za ňou zabuchli.
„Nebol to veľmi presvedčivý svedok,“ nafúkane poznamenal Fudge.
„Och, ja neviem, následky útoku dementorov opísala rozhodne veľmi presne,“ dunivým hlasom namietala madam Bonesová. „A neviem si predstaviť, prečo by hovorila, že tam boli, keby tam neboli.“