„Pokiaľ viem,“ pokračoval Dumbledore, „ešte neplatí nijaký zákon, ktorý stanovuje, že úlohou tohto súdu je trestať Harryho za každé čarovanie. Bol obvinený z konkrétneho priestupku a predložil obhajobu. On i ja teraz nemôžeme urobiť iné, iba čakať na váš rozsudok.“
Dumbledore si opäť spojil končeky prstov a zmĺkol. Fudge naňho gánil, očividne rozzúrený. Harry úkosom pozrel na Dumbledora, akoby chcel získať istotu. Vôbec si nebol istý, či Dumbledore urobil dobre, keď Wizengamotu pripomenul, že už je načase, aby rozhodli. Dumbledore však akoby opäť nevšímal Harryho pokusy zachytiť jeho pohľad a nespúšťal oči z lavíc, kde bol celý Wizengamot ponorený do naliehavých tichých rozhovorov.
Harry si pozrel na nohy. Mal pocit, že srdce mu napuchlo do nenormálnych rozmerov a teraz mu pod rebrami nahlas tlčie. Očakával, že vypočúvanie bude trvať dlhšie. Vôbec si nebol istý, či urobil dobrý dojem. Vlastne veľa toho nepovedal. Mal to o tých dementoroch vysvetliť podrobnejšie, ako spadol, ako jeho i Dudleyho dementori skoro pobozkali…
Dva razy pozrel na Fudgea a otvoril ústa, že prehovorí, ale srdce mu opuchlo a stiahlo dýchacie cesty, nuž sa iba nadýchol a znovu si hľadel na topánky.
Potom šepot utíchol. Harry chcel pozrieť hore na sudcov, ale zistil, že je oveľa, oveľa ľahšie skúmať si šnúrky na topánkach.
„Kto je za to, aby bol obvinený zbavený všetkých obvinení?“ dunivým hlasom sa spýtala madam Bonesová.
Harry prudko zdvihol hlavu. Vo vzduchu trčali ruky, veľa rúk… viac než polovica! Dýchal veľmi rýchlo a usiloval sa spočítať ich, ale kým dokončil, madam Bonesová sa spýtala: „A kto je za odsúdenie?“
Fudge zdvihol ruku a po ňom aj zo desať ďalších čarodejníkov, vrátane čarodejnice po jeho pravici, čarodejníka s veľkými fúzmi a kučeravej čarodejnice v druhom rade.
Fudge sa obzeral a vyzeral, akoby sa mu v krku zaseklo niečo veľké, potom dal ruku dole. Dva razy sa nadýchol a hlasom skresleným od potláčanej zlosti povedaclass="underline" „Dobre, dobre… zbavený všetkých obvinení.“
„Výborne,“ bodro ocenil rozsudok Dumbledore, vyskočil, vytiahol prútik a dve kreslá zmizli. „No ja už musím ísť. Všetkým vám prajem pekný deň.“
Ani len raz nepozrel na Harryho a ponáhľal sa z temnice.
9
Trápenia pani Weasleyovej
Dumbledorov náhly odchod Harryho celkom zaskočil. Zostal sedieť na stoličke s reťazami a vyrovnával sa so šokom a s pocitom úľavy. Všetci členovia Wizengamotu vstávali, rozprávali sa, zbierali si papiere a odkladali ich. Harry vstal. Zdalo sa, že nikto mu nevenuje ani najmenšiu pozornosť okrem čarodejnice podobnej ropuche, ktorá sedela vpravo od Fudgea a teraz hľadela naňho. Harry ju ignoroval a usiloval sa zachytiť Fudgeov pohľad alebo pohľad madam Bonesovej, aby sa spýtal, či môže odísť, ale Fudge bol zrejme rozhodnutý nevšímať si ho a madam Bonesová sa venovala aktovke, takže urobil pár opatrných krokov k východu, a keď ho nikto nevolal naspäť, zrýchlil.
Posledný kúsok už prebehol, prudko otvoril dvere a skoro sa zrazil s pánom Weasleym, ktorý stál hneď za nimi, bledý a očividne nervózny.
„Dumbledore nepovedal…“
„Oslobodený,“ vyhŕkol Harry a zavrel za sebou, „od všetkých obvinení!“
Pán Weasley so šťastným úsmevom chytil Harryho za plecia.
„Harry, to je úžasné! No, samozrejme, vzhľadom na dôkazy ťa nemohli vyhlásiť za vinného, ale aj tak, nemôžem predstierať, že som…“
No pán Weasley sa odmlčal, lebo dvere súdnej siene sa otvorili znova. Vychádzali členovia Wizengamotu.
„Pri Merlinovej brade!“ zvolal pán Weasley začudovane. I pritiahol Harryho k sebe, aby mohli prejsť. „Teba súdil kompletný súd.“
„Myslím, že áno,“ zašepkal Harry.
Zo dvaja čarodejníci Harrymu kývli a niekoľkí, vrátane madam Bonesovej, pozdravili pána Weasleyho: „Dobré ráno, Artur,“ ale väčšina odvrátila pohľad. Kornelius Fudge a ropušia čarodejnica odchádzali z temnice skoro poslední Fudge sa tváril, akoby pán Weasley a Harry boli vzduch, ale čarodejnica pozrela na Harryho, akoby ho odhadovala. Celkom posledný vychádzal Percy. Tak ako Fudge úplne ignoroval svojho otca i Harryho, prepochodoval popri nich s veľkým zvitkom pergamenu pod pazuchou a s priehrštím rezervných bŕk, chrbát mal vystretý a nos vytrčený dohora. Vrásky okolo úst pána Weasleyho sa trochu napli, ale inak nedal vôbec najavo, že videl svojho tretieho syna.
„Odvediem ťa hneď naspäť, aby si ostatným mohol oznámiť tú dobrú správu,“ kývol Harrymu, aby šiel, len čo Percyho päty zmizli na schodoch na deviate podlažie. „Odprevadím ťa cestou k tomu záchodu na Bethnal Green. Poďme…“
„Čo budete robiť s tým záchodom?“ spýtal sa Harry s úsmevom. Odrazu sa mu všetko zdalo päťnásobne smiešnejšie než zvyčajne. Začínalo mu to dochádzať – je oslobodený, vráti sa na Rokfort.
„Och, je na to jednoduché protizaklínadlo,“ povedal pán Weasley na schodisku, „ale nejde ani tak o nápravu škody ako skôr o ten vandalský postoj, Harry. Štvanie muklov sa môže niektorým čarodejníkom zdať smiešne, ale vyjadruje to čosi hlbšie a nechutnejšie a ja, po prvé…“
Pán Weasley sa uprostred vety odmlčal. Práve vyšli na chodbu deviateho podlažia a pár krokov od nich stál Kornelius Fudge a potichu sa zhováral s vysokým mužom s ulízanými plavými vlasmi a špicatou bledou tvárou.
Na zvuk ich krokov sa ten druhý muž otočil. Aj on sa odmlčal uprostred vety, prižmúril studené sivé oči a uprel ich na Harryho.
„Ale, ale… Patronus, Potter,“ chladne poznamenal Lucius Malfoy.
Harrymu vyrazilo dych, akoby narazil do nejakého múra.
Naposledy hľadeli naňho tie studené sivé oči cez štrbiny v kapucni smrťožrúta a naposledy sa mu hlas tohto muža posmieval, keď ho lord Voldemort mučil na cintoríne. Harry nemohol uveriť, že Lucius Malfoy sa mu odvážil pozrieť do očí nemohol uveriť, že je tu, na Ministerstve mágie, a že Kornelius Fudge sa s ním rozpráva, hoci Harry Fudgeovi iba pred pár týždňami povedal, že Malfoy je smrťožrút.
„Minister mi práve porozprával, ako sa ti šťastne podarilo vyviaznuť, Potter,“ zatiahol pán Malfoy. „Skutočne obdivuhodné, ako sa ti darí prekĺznuť aj cez tie najužšie štrbinky… ako keby si bol had.“
Pán Weasley varovne stisol Harrymu plece.
„Áno, unikať viem dobre,“ odvetil Harry.
Lucius Malfoy pozrel na pána Weasleyho.
„Á, Artur Weasley! Čo tu robíš?“
„Ja tu pracujem,“ odvetil pán Weasley stroho.
„Ale tu hádam nie?“ čudoval sa pán Malfoy, nadvihol obočie a pozrel na dvere za chrbtom pána Weasleyho. „Myslel som, že si hore na druhom podlaží… tuším sa zapodievaš niečím, čo súvisí so zavlečením muklovských artefaktov do domácností a ich začarovaním?“
„Nie,“ odsekol pán Weasley a jeho prsty sa Harrymu zarývali do pleca.
„A čo tu vlastne robíte vy?“ spýtal sa Harry Luciusa Malfoya.
„Myslím, že do súkromných záležitostí medzi mnou a ministrom mágie nemáš čo strkať nos, Potter,“ odsekol Malfoy a uhladil si predok habitu. Harry jasne počul, ako mu v plnom vrecku zacvendžalo zlato. „Len zato, že si Dumbledorov obľúbenec, nemôžeš očakávať rovnakú zhovievavosť od iných. Nepôjdeme do vašej kancelárie, pán minister?“
„Pravdaže,“ prikývol Fudge a obrátil sa Harrymu a pánovi Weasleymu chrbtom. „Tadiaľto, Lucius.“
A vzďaľovali sa pohrúžení do tichého rozhovoru. Weasley pustil Harryho plece, až keď zmizli vo výťahu.
„Prečo nečakal pred Fudgeovou kanceláriou, keď mali spolu nejaké rokovanie?“ zlostne vybuchol Harry. „Čo hľadal tu dole?“