„Pokúšal sa vkradnúť do súdnej siene, ak chceš vedieť môj názor,“ povedal pán Weasley mimoriadne rozrušene a obzrel sa, akoby sa ubezpečoval, či ich niekto nepočúva. „Chcel zistiť, či ťa vylúčili, alebo nie. Nechám odkaz Dumbledorovi, mal by vedieť, že Malfoy sa zase rozprával s Fudgeom.“
„Mimochodom, čo ich spája?“
„Zrejme zlato,“ nazdával sa nahnevaný pán Weasley. „Malfoy roky štedro prispieva na všeličo… tak prenikne k tým správnym ľuďom a potom môže od nich žiadať službičky… odloženie schvaľovania zákonov, ktoré mu nevyhovujú… Lucius Malfoy má veľmi dobré styky.“
Prišiel výťah. Bol prázdny, iba čo v ňom poletovalo niekoľko správ, a tie sa ihneď zatrepotali okolo pána Weasleyho, keď stlačil gombík Átrium a dvere sa s hrkotom zavreli. Podráždene ich mávnutím odohnal.
„Pán Weasley,“ pomaly ho oslovil Harry, „ak sa Fudge stretáva so smrťožrútmi, ako je Malfoy, a stretáva sa s nimi osamote, ako môžeme vedieť, že naňho nepoužili Imperius?“
„Nemysli si, že nám to nezišlo na um, Harry,“ potichu mu odpovedal pán Weasley. „Dumbledore si však myslí, že zatiaľ Fudge koná z vlastnej vôle, čo však podľa neho nie je ktovieaká útecha. Radšej sa už teraz o tom nerozprávajme, Harry.“
Dvere sa otvorili a vyšli do Átria, ktoré bolo teraz už skoro prázdne. Ochrankár Eric sa zase ukrýval za Denným Prorokom. Prešli popri zlatej fontáne, keď si Harry spomenul.
„Počkajte…“ požiadal pána Weasleyho, vytiahol mešec peniazmi a otočil sa k fontáne.
Pozrel do tváre pekného čarodejníka, ale zblízka mu pridal dosť slabý a hlúpy. Čarodejnici pohrával na tvári prázdny úsmev kandidátky na súťaž krásy a podľa toho, čo Harry vedel o raráškoch a kentauroch, sotva by tak sentimentálne hľadeli na ľudí. Iba pokrytecky úslužný výzor domáceho škriatka bol presvedčivý. Harry sa usmial pri pomyslení, čo by asi povedala Hermiona, keby videla sochu škriatka, prevrátil mešec s peniazmi a vysypal z neho do jazierka nielen desať galleónov, ale celý obsah.
„Ja som to vedel!“ kričal Ron a boxoval do vzduchu okolo seba. „Ty sa vždy zo všetkého dostaneš!“
„Museli ťa oslobodiť,“ tvrdila Hermiona, ktorá vyzerala, akoby už-už mala zamdlieť od strachu, keď Harry vošiel do kuchyne, a teraz si trasúcou sa rukou zakrývala oči, „nemali nič, na základe čoho by ťa odsúdili, nemali vôbec nič.“
„Keď vezmeme do úvahy, že ste všetci verili v moje oslobodenie, zdá sa mi, že sa vám napriek tomu riadne uľavilo,“ usmieval sa Harry.
Pani Weasleyová si utierala tvár do zástery a Fred, George a Ginny predvádzali akýsi bojový tanec a pospevovali pritom: „Oslobodili, oslobodili…“
„To stačilo! Utíšte sa!“ zakričal pán Weasley, hoci aj on sa usmieval. „Počuj, Sirius, Lucius Malfoy bol na ministerstve…“
„Čože?“ prudko mu skočil do reči Sirius.
„Oslobodili, oslobodili…“
„Buďte ticho, vy traja! Áno, videl som ho, ako sa s Fudgeom rozpráva na deviatom poschodí a potom spolu išli do Fudgeovej kancelárie. Dumbledore by o tom mal vedieť.“
„Rozhodne,“ prikývol Sirius. „Povieme mu to, neboj sa.“
„Ja už radšej pôjdem, na Bethnal Green na mňa čaká vracajúci záchod. Molly, prídem neskoro, zaskakujem za Tonksovú, ale možno sa Kingsley staví na večeru…“
„Oslobodili, oslobodili, oslobodili…“
„To už stačilo – Fred, George, Ginny!“ zahriakla ich pani Weasleyová, keď pán Weasley odišiel z kuchyne. „Harry zlatko, poď, sadni si, naješ sa, veď si poriadne neraňajkoval,“
Ron s Hermionou si sadli oproti nemu a vyzerali ešte šťastnejšie než v deň, keď prišiel na Grimmauldovo námestie, a Harrymu sa až hlava krútila od úľavy, ktorú trochu nahlodalo stretnutie s Luciusom Malfoyom, ale teraz prepukla nanovo. Pochmúrny dom sa mu odrazu zdal príjemnejší a prívetivejší, ešte aj Kreacher mu pripadal menej mrzký, keď strčil ten svoj rypákovitý nos do kuchyne, aby zistil, čo je to tam za hluk.
„Samozrejme, že keď sa Dumbledore postavil na tvoju stranu, nemohli ťa odsúdiť,“ spokojne hovoril Ron a nakladal každému na tanier kopu zemiakovej kaše.
„Áno, zvrtol to v môj prospech,“ povedal Harry. Cítil, že by znelo nanajvýš nevďačne, ba priam detinsky, keby povedaclass="underline" Ale škoda, že sa so mnou nerozprával. Ani len na mňa nepozrel.
A keď si to pomyslel, jazva na čele ho začala tak silno páliť, až si ju pripľasol rukou.
„Čo je?“ spýtala sa Hermiona vyľakane.
„Jazva,“ zamumlal Harry. „Ale to nič… teraz sa to stáva často…“
Ostatní si nič nevšimli, všetci jedli a tešili sa, ako sa Harrymu podarilo vyviaznuť. Fred, George a Ginny ešte stále pospevovali. Hermiona sa tvárila dosť ustarostene, ale kým mohla niečo povedať, Ron veselo vyhlásiclass="underline" „Stavím sa, že Dumbledore dnes večer príde, aby to s nami oslávil.“
„Myslím, že nebude môcť, Ron,“ krútila hlavou pani Weasleyová a postavila pred Harryho obrovský tanier s pečenou kuracinou. „Momentálne je veľmi zaneprázdnený.“
„Oslobodili, oslobodili, oslobodili…“
„BUĎTE TICHO!“ zrúkla pani Weasleyová.
V nasledujúce dni si Harry všimol, že v dome číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí je človek, ktorý sa až tak veľmi neteší, že sa Harry vráti do Rokfortu.
Sirius veľmi statočne prejavoval radosť, keď sa tú novinu dopočul, potriasal Harrymu rukou a usmieval sa ako ostatní. Onedlho bol však ešte mrzutejší a nevľúdnejší než predtým, so všetkými sa rozprával menej, dokonca aj s Harrym, a čoraz viac času trávil zavretý s Hrdozobcom v matkinej izbe.
„Nie aby si mal výčitky svedomia!“ prísne mu dohovárala Hermiona, keď sa Harry o niekoľko dní jej a Ronovi zveril so svojimi pocitmi pri drhnutí plesnivého príborníka na treťom poschodí. „Ty patríš do Rokfortu a Sirius to vie. Ja osobne si myslím, že je sebecký.“
„To je trochu kruté, Hermiona,“ mračil sa Ron, pričom sa usiloval zbaviť sa kúska plesne, čo sa mu silno prilepil na prst, „ani ty by si predsa nechcela trčať v tomto dome bez spoločnosti.“
„On bude mať spoločnosť!“ namietla Hermiona. „Je tu predsa hlavné sídlo Fénixovho rádu, či nie? Iba si robil priveľké nádeje, že Harry tu bude bývať s ním.“
„Myslím, že to nie je pravda,“ nesúhlasil Harry, žmýkajúc handru. „Keď som sa ho spýtal, či tu môžem žiť s ním, nedal mi priamu odpoveď.“
„Iba si nechcel robiť ešte väčšie nádeje,“ mudrovala Hermiona, „a zrejme aj sám mal výčitky svedomia, lebo podľa mňa trošku dúfal, že ťa vylúčia. Potom by ste obaja boli vyhnanci.“
„Prestaň už s tým!“ zahriakli ju Harry a Ron naraz, ale ona iba pokrčila plecami. „Ako chcete. Niekedy si však myslím, že Ronova mama má pravdu a Sirius nemá celkom jasno v tom, či si to ty alebo tvoj otec, Harry.“
„Myslíš si, že to nemá v hlave celkom v poriadku?“ rozohnil sa Harry.
„Nie, iba si myslím, že je veľmi dlho osamelý,“ uzavrela Hermiona krátko.
Práve vtedy vošla do izby pani Weasleyová.
„Ešte to nemáte?“ strčila hlavu do príborníka.
„Myslel som si, že si nám prišla povedať, aby sme si urobili prestávku!“ kyslo poznamenal Ron. „Vieš, koľko plesne sme odstránili, odkedy sme sem prišli?“
„Tak veľmi ste chceli pomáhať rádu,“ pripomenula mu pani Weasleyová, „môžete urobiť aspoň niečo pre to, aby bolo hlavné sídlo obývateľné.“
„Cítim sa ako domáci škriatok,“ frflal Ron.
„No tak aspoň vieš, aký majú strašný život, a možno budeš aktívnejší v SOPLOŠ-i!“ s nádejou vyhlásila Hermiona, keď pani Weasleyová odišla. „Vieš, že by to možno nebol zlý nápad ukázať ľuďom, aké je to strašné stále len upratovať – mohli by sme sponzorovať vyčistenie chrabromilskej klubovne a všetky výnosy by išli na SOPLOŠ a pozdvihli by sme tak nielen uvedomelosť, ale aj financie.“