Pustila ho a zadychčane sa ho spýtala: „Tak čo to bude. Percymu sme dali sovu, ale ty už sovu máš.“
„Ako… ako to myslíš?“ spytoval sa Ron a tváril sa, akoby ani neodvážil veriť vlastným ušiam.
Za toto musíš dostať odmenu!“ nadchýnala sa pani Weasleyová. „Čo by si povedal na pekný slávnostný habit?“
„My sme mu ho už kúpili,“ nevrlo pripomenul Fred a tváril sa, akoby úprimne oľutoval svoju veľkodušnosť.
„Alebo nový kotlík. Ten starý po Charliem už onedlho prežerie hrdza. Alebo nového potkana, vždy si mal rád Prašivca…“
„Mami,“ s nádejou sa ozval Ron, „mohol by som dostať novú metlu?“
Pani Weasleyovej trochu ovisla tvár. Metly boli drahé.
„Nemusí byť najlepšia!“ rýchlo dodal Ron. „Len… len aby pre zmenu bola nová…“
Pani Weasleyová zaváhala, potom sa usmiala.
„Samozrejme, že môžeš… no tak ja už radšej pôjdem, keď mám kúpiť ešte aj metlu. Uvidíme sa potom… malý Ronnie a prefekt! A nezabudnite si zbaliť kufre… prefekt… och, som celá bez seba!“
Ešte raz pobozkala Rona na líce, nahlas potiahla nosom a ponáhľala sa z izby.
Fred s Georgeom pozreli na seba.
„Nebudeš sa hnevať, ak ťa nepobozkáme, Ron?“ spýtal sa Fred s predstieranou úzkosťou.
„Ale mohli by sme ti vystrúhať pukerlík, keby si chcel,“ navrhol George.
„Och, sklapnite,“ mračil sa na nich Ron.
„Lebo čo?“ Fredovi sa po tvári roztiahol zlovestný úškrn. „Lebo nás necháš po škole?“
„Len by skúsil,“ uchechtol sa George.
„Mohol by, ak si nebudete dávať pozor!“ nahnevane vyhlásila Hermiona.
Fred a George vybuchli smiechom a Ron zahundraclass="underline" „Nechaj to, Hermiona.“
„Musíme si dávať bacha, George, keď budeme mať za pätami týchto dvoch…“ povedal Fred a predstieral, že sa trasie.
„Veru, vyzerá to tak, že časy nášho porušovania zákona sa definitívne skončili,“ krútil hlavou George.
Ozvalo sa ďalšie hlasné TRESK a dvojčatá sa odmiestnili.
„Tí dvaja!“ zlostila sa Hermiona s očami obrátenými k stropu, lebo počula, ako sa Fred s Georgeom v izbe nad nimi rehocú. „Nevšímaj si ich, Ron, žiarlia!“
„Ja si myslím, že nie,“ zapochyboval Ron a tiež hľadel na strop. „Vždy hovorili, že iba debili sa stávajú prefektmi… no aj tak,“ dodal veselšie, „oni nikdy nemali nové metly. Keby som tak mohol ísť s mamou a vybrať si… ona si nikdy nebude môcť dovoliť Nimbus, ale už je v predaji aj nové Ometlo a to by bolo skvelé… áno, myslím, že pôjdem za ňou a poviem jej, že sa mi páči Ometlo, aby vedela…“
Vybehol z izby a nechal Harryho a Hermionu samých. Z nejakých dôvodov si Harry uvedomil, že sa nechce pozrieť na Hermionu. Otočil sa k posteli, zobral kôpku čistých habitov, ktorú mu ta položila pani Weasleyová, a šiel k svojmu kufru.
„Harry?“ opatrne ho oslovila Hermiona.
„Výborne, Hermiona,“ povedal Harry takým hrubým hlasom, akoby ani nebol jeho, a stále na ňu nepozerajúc, dodaclass="underline" „Skvelé. Si prefektka. Výborne.“
„Ďakujem,“ poďakovala Hermiona. „Ehm… Harry… mohla by som si požičať Hedvigu, aby som to oznámila našim? Potešia sa… vieš, prefekt, to je niečo, čo chápu aj oni.“
„Áno, jasné,“ súhlasil Harry zase tým strašným hrubým hlasom, ktorý mu nepatril. „Vezmi si ju!“
Naklonil sa nad kufor, uložil si na dno habity a predstieral, že niečo hľadá, kým Hermiona šla ku skrini a zavolala Hedvigu. Po chvíľke Harry počul, ako sa zavreli dvere, ale zostal sklonený a načúval, no okrem pochechtávania prázdneho obrazu na stene a chrčania odpadkového koša v kúte, ktorý vykašliaval soví trus, bolo všade ticho.
Harry sa vystrel a pozrel za seba. Hermiona odišla aj s Hedvigou. Pomaly sa vrátil k posteli, klesol na ňu a nevidomý pohľad upieral na spodok skrine.
Celkom zabudol na to, že prefektov vyberajú v piatom ročníku Priveľmi sa obával možnosti, že ho vylúčia, a ani len nepomyslel na to, že k istým ľuďom priletia odznaky. No keby si bol spomenul… keby bol na to myslel… čo by čakal?
Toto nie, povedal tichý, ale pravdivý hlások v jeho hlave.
Harry skrivil tvár a zaboril si ju do dlaní. Nemôže klamať sám seba. Keby bol vedel, že odznak prefekta je na ceste, bol by čakal, že ho dostane on, a nie Ron. Je preto rovnako povýšenecky ako Draco Malfoy? Považuje sa za lepšieho než ostatní? Vážne veril tomu, že je lepší než Ron?
Nie, povedal tichý hlások vzdorovito.
Aká je pravda? rozmýšľal Harry a nervózne skúmal svoje pocity.
Som lepší v metlobale, povedal ten hlások. Ale v ničom inom lepší nie som.
To je rozhodne pravda, pomyslel si Harry; v učení nie je o nič lepší od Rona. Ale čo mimo vyučovania? Čo tie dobrodružstvá, ktoré s Ronom a Hermionou prežili, odkedy sú na Rokforte, často riskujúc viac než len vylúčenie?
No Ron a Hermiona boli väčšinou so mnou, odpovedal hlas v Harryho hlave.
Nie stále, škriepil sa Harry sám so sebou. Nebojovali so mnou proti Quirrellovi. Nerozdali si to s Tomom Riddlom a baziliskom. Nezbavili sa všetkých tých dementorov v tú noc, keď utiekol Sirius. Neboli so mnou na cintoríne, keď sa vrátil Voldemort…
A znovu v ňom narastal pocit krivdy, rovnaký ako v ten večer, keď sem prišiel. Rozhodne som urobil viac, rozhorčene si pomyslel Harry. Urobil som viac ako oni dvaja!
Ale možno, spravodlivo povedal hlások, možno Dumbledore nevyberá prefektov podľa toho, či sa ocitnú v množstve nebezpečných situácií… možno ich vyberá podľa iných kritérií. Ron musí mať niečo, čo ty nemáš…
Harry otvoril oči a pomedzi prsty hľadel na pazúrovité nohy skrine a spomenul si, čo povedal Fred: ‚Nikto, kto to má v hlave v poriadku, by Rona nevymenoval za prefekta.‘
Harry vyprskol smiechom. Vzápätí sa hnusil sám sebe.
Ron nežiadal Dumbledora, aby mu dal odznak prefekta. Ron za to nemôže. A bude on, Ronov najlepší priateľ, mrzutý, lebo on odznak nemá, bude sa Ronovi spolu s dvojčatami smiať za chrbtom, pokazí Ronovi prvé víťazstvo nad ním?
Vtedy Harry na schodoch znova počul Ronove kroky. Vstal, napravil si okuliare a vyčaril na tvári úsmev.
„Len-len som ju chytil!“ oznamoval Ron šťastne vo dverách. „Sľúbila, že ak bude môcť, kúpi mi Ometlo.“
„Super,“ odobril mu to Harry a odľahlo mu, keď zistil, že jeho hlas už neznie tak hrubo. „Počuj, Ron… je to fajn, kamarát.“
Z Ronovej tváre zmizol úsmev.
„Nikdy by som si nebol pomyslel, že to budem ja!“ krútil hlavou. „Myslel som si, že prefektom budeš ty.“
„Nie, ja som spôsobil kopu problémov,“ povedal Harry ako predtým Fred.
„Áno, asi áno… no, radšej by sme si mali pobaliť kufre, nie?“
Bolo čudné, ako sa im veci od príchodu roztrúsili po celom dome Trvalo im skoro celé popoludnie, kým si pozbierali knihy a veci a nastrkali ich zase do školských kufrov. Harry všimol, že Ron stále prekladá prefektský odznak z jedného miesta na druhé – najprv si ho položil na nočný stolík, po si ho vložil do vrecka džínsov, o chvíľu ho vytiahol a uložil poskladané habity, akoby chcel vidieť, ako sa tá červená má na čiernej. Až keď ta prišli Fred s Georgeom a navrhli mu, že ho čarami nastálo pripevnia na čelo, opatrne ho zabalil hnedých ponožiek a zamkol do kufra.
Pani Weasleyová sa okolo šiestej vrátila zo Šikmej uličky s nákladom kníh a niesla aj dlhý balík v hrubom hnedom papieri, ktorý si Ron od nej s túžobným povzdychom vzal.