Harry dočítal a neveriacky hľadel na časopis. Asi to bude žart, pomyslel si, možno ten časopis často publikuje vtipy. Prelistoval zopár stránok dozadu a našiel článok o Fudgeovi.
Keď pred piatimi rokmi zvolili Korneliusa Fudgea za ministra mágie, poprel, že by uvažoval o prevzatí vedenia v čarodejníckej Gringottbanke. Fudge vždy trval na tom, že nechce nič viac než „pokojnú spoluprácu“ so strážcami nášho zlata. ALE JE TO NAOZAJ TAK?
Zdroje blízke ministrovi nedávno odhalili, že Fudgeovým najvrúcnejším želaním je získať kontrolu nad zásobami zlata raráškov a že ak to bude potrebné, bez váhania použije silu.
„Nebolo by to po prvý raz,“ tvrdí ministerský zdroj. Jeho priatelia ho volajú Kornelius Fudge – Drvič raráškov. „Keby ste ho počuli, keď si myslí, že ho nikto nepočuje, vždy rozpráva o evidovaných raráškoch; dal ich utopiť, pozhadzovať zo striech, otráviť, či zapiecť do koláčov…“
Ďalej Harry nečítal. Fudge má iste veľa chýb, ale sotva si vedel predstaviť, ako dáva raráškov zapekať do koláčov.
Rýchlo prelistoval zvyšok časopisu. Na niektorých stránkach sa pristavil a čítaclass="underline" obvinenie, že Tutshillské Tornáda vyhrávajú metlobalovú ligu vďaka vydieraniu, ilegálnej manipulácii s metlami a mučeniu; interview s čarodejníkom, ktorý tvrdí, že na Ometle 6 doletel na Mesiac a aby to dokázal, priniesol odtiaľ vrece mesačných žiab; článok o starých runách aspoň vysvetlil, prečo Luna čítala Sršeň hore nohami. Ak podľa časopisu prevrátite runy dolu hlavou, odhalia kúzlo, pomocou ktorého zmeníte nepriateľove uši na citróny.
Vlastne v porovnaní s ostatnými článkami v tomto plátku pôsobil predpoklad, že Sirius je pravdepodobne spevák, celkom rozumne.
„Je tam niečo dobré?“ spýtal sa Ron, keď Harry zavrel časopis.
„Samozrejme, že nie,“ opovržlivo vyhlásila Hermiona. „Každý vie, že Sršeň je brak.“
„Prepáčte,“ ozvala sa Luna a jej hlas zrazu už nebol taký zasnený. „Vydáva ho môj otec.“
„Ja… och,“ jachtala Hermiona a bolo vidieť, že je v rozpakoch. „No… je tam niekoľko zaujímavých… teda, chcem povedať, že…“
„Vráť mi ho, prosím,“ chladne požiadala Luna, naklonila sa a vytrhla ho Harrymu z rúk. Nalistovala stranu 57, znova si časopis energicky prevrátila hore nohami a zmizla za ním, práve keď sa dvere kupé otvorili po tretí raz.
Harry sa obzrel. Čakal to, ale ani tak mu nebol pohľad na Draca Malfoya, ktorý sa naňho uškŕňal spomedzi svojich kumpánov Crabba a Goyla, o nič príjemnejší.
„Čo je?“ zaútočil, kým Malfoy stihol otvoriť ústa.
„Správaj sa slušne, Potter, lebo ťa nechám po škole,“ typickým ťahavým tónom ho upozornil Malfoy, chlapec s rovnako ulízanými plavými vlasmi a špicatou bradou, ako mal jeho otec. „Vidíš, mňa na rozdiel od teba vymenovali za prefekta, čo znamená, že na rozdiel od teba mám tú moc udeľovať tresty.“
„Áno, ale na rozdiel odo mňa si špina, takže vypadni a daj nám pokoj.“
Ron, Hermiona, Ginny a Neville sa rozosmiali. Malfoy vykrivil per y.
„Povedz mi, Potter, aké to je byť horší než Weasley?“ spýtal sa.
„Sklapni, Malfoy,“ zahriakla ho Hermiona.
„Zdá sa, že som udrel na citlivú strunku,“ vyškeril sa Malfoy „Dávaj si pozor, Potter, budem ako pes stopovať každý tvoj krok, pre prípad, že by si sa dopustil nejakého priestupku.“
„Vypadni!“ Hermiona vstala.
Chichotajúci sa Malfoy vrhol na Harryho ešte jeden zlovestný pohľad a odtrepal sa, Crabbe a Goyle sa vliekli za ním. Hermiona za nimi zatresla dvere a pozrela na Harryho. Ten ihneď vedel, že ona rovnako ako on začula, čo povedal Malfoy, a rovnako ju to vyviedlo z rovnováhy.
„Hoď nám ešte jednu žabku,“ požiadal Ron, ktorý očividne nič nepostrehol.
Pred Nevillom a Lunou Harry nemohol otvorene rozprávať. Znovu si s Hermionou vymenili významné pohľady a potom hľadel z okna.
Myslel si, že je to smiešne, keď s ním Sirius išiel na stanicu, ale odrazu sa mu to zdalo ľahkomyseľné, ba priam nebezpečné…
Hermiona mala pravdu – Sirius nemal ísť. Čo ak si pán Malfoy všimol čierneho psa a povedal to Dracovi? Čo ak z toho usúdil, že Weasleyovci, Lupin, Tonksová a Moody vedia, kde sa Sirius skrýva? Alebo Malfoy použil výraz „ako pes stopovať“ iba náhodou?
Počasie bolo stále rovnako nerozhodné, aj keď uháňali na sever. Dážď ledabolo postriekal okná, potom sa spoza oblakov mdlo vynorilo slnko a znova ho zakryli mračná. Po zotmení sa vo vagónoch rozsvietili lampy, Luna zrolovala Sršňa, odložila si ho do tašky a potom striedavo civela na každého v kupé.
Harry sedel s čelom opretým o okno a pokúšal sa zahliadnuť diaľke Rokfort, ale noc bola bezmesačná a opršané okno špinavé.
„Mali by sme sa prezliecť,“ prehovorila napokon Hermiona.
Hermiona a Ron si pozorne pripli na hruď prefektské odznaky. Harry videl, ako sa Ron obzerá v čiernom okne.
Nakoniec začal vlak spomaľovať a odvšadiaľ sa rozliehal zvyčajný hrmot, keď si všetci skladali batožinu a zvieratká a pripravovali sa vystupovať. Pretože Ron s Hermionou mali dozor, odišli z vagóna a Harrymu a ostatným nechali na starosť Krivolaba a Kvíka.
„Odnesiem tú sovu, ak chceš,“ ponúkla sa Luna Harrymu a načiahla sa za Kvíkom, Neville si práve opatrne strkal Gertrúdu do vnútorného vrecka.
„Och, ďakujem,“ poďakoval sa Harry, podal jej klietku a Hedvigu si nadvihol, aby ju držal istejšie.
Pomaly vychádzali z kupé, a keď sa pripojili k davu na chodbe, pocítili na tvárach prvé bodnutie studeného nočného vzduchu. Pomaly sa posúvali k dverám. Harry cítil vôňu borovíc lemujúcich chodník k jazeru. Vyšiel na nástupište, obzeral sa a počúval, kedy sa ozve dobre známe volanie: „Prváci, sem! Prváci ku mne!“
Lenže neozvalo sa. Namiesto neho celkom iný hlas, energický ženský hlas, volaclass="underline" „Prváci, zoraďte sa, prosím, tuto! Všetci prváci ku mne!“
K Harrymu sa blížil hojdajúci sa lampáš a v jeho svetle uvidel výraznú bradu a prísny účes profesorky Grumplovej, čarodejnice, ktorá vlani nejaký čas zastupovala Hagrida na starostlivosti o zázračné tvory.
„Kde je Hagrid?“ nahlas sa spýtal Harry.
„Neviem,“ odvetila Ginny, „ale radšej sa pohnime, blokujeme dvere.“
„Ach, áno…“
Harry a Ginny sa rozdelili, keď po nástupišti postupov v k budove stanice a tadiaľ von. Harry, postrkovaný davom prižmuroval oči, či niekde neuvidí Hagrida. Musí tu predsa byť, Harry sa na to spoliehal, stretnutie s ním patr ilo medzi najradostnejšie zážitky. Lenže po Hagridovi nebolo ani stopy.
Nemohol predsa odísť, utešoval sa Harry, keď sa s ostatnými pomaly vliekol cez úzky východ na cestu. Asi len prechladol či čo…
Hľadal Rona a Hermionu, chcel vedieť, čo si myslia o tom že je tu zase profesorka Grumplová, ale ani jeden z nich nebol nablízku, a tak sa nechal posúvať ďalej na dažďom zmáčanú cestu pred rokvillskou stanicou.
Tu zvyčajne stávala asi stovka kočov bez záprahov, ktoré vždy všetkých žiakov okrem prvákov vozili do hradu. Harry letmo na ne pozrel a otočil sa, že sa obzrie po Ronovi a Hermione, ale jeho pohľad znovu pritiahli koče.
Už neboli bez ťahúňov. Do kočov boli zapriahnuté akési tvory. Keby ich mal pomenovať, asi by ich nazval koňmi, hoci tak trochu pripomínali aj plazy. Nemali svalovinu, rebrá im obopínala čierna koža a spod nej im vytŕčali všetky kosti. Hlavy mali dračie a oči bez zreníc, biele a vyvalené. Zo šije im vyrastali krídla – mohutné, čierne kožovité krídla vyzerali, akoby mali patriť obrovským netopierom. V šere stáli nehybne, ticho a vyzerali strašidelne a zlovestne. Harry nechápal, prečo koče ťahajú tieto strašné tvory, keď sa môžu pohybovať celkom samy.