„Kde je Prasa?“ ozval sa tesne za Harrym Ron.
„Luna ho nesie,“ odvetil Harry a rýchlo sa otočil, lebo sa už nemohol dočkať, aby sa s Ronom porozprával o Hagridovi. „Čo myslíš, kde je…“
„…Hagrid? Neviem,“ pokrútil Ron znepokojene hlavou. „Dúfam, že sa mu nič nestalo…“
Neďaleko Draco Malfoy nasledovaný skupinkou svojich pätolízačov, vrátane Crabba, Goyla a Pansy Parkinsonovej, odstrkoval z cesty nejakých nevýbojných druhákov, aby sa aj s kamošmi dostal ku kočom. Vzápätí sa z davu vynorila zadychčaná Hermiona.
„Malfoy bol absolútne odporný k jednému prvákovi. Prisahám že to nahlásim. Nemá odznak ani tri minúty a už šikanuje ľudí väčšmi než predtým… Kde je Krivolab?“
„Má ho Ginny,“ povedal Harry. „Tam je…“
Z davu sa práve vynorila Ginny, zvierajúc vrtiaceho sa Krivolaba.
„Ďakujem,“ poďakovala sa jej Hermiona a oslobodila ju od mačky. „Poďme, nájdime si koč, kým sa nezaplnia…“
„Ja ešte nemám Prasa!“ namietal Ron, ale Hermiona už zamierila k najbližšiemu neobsadenému koču. Harry zostal s Ronom.
„Čo sú to za tvory, čo myslíš?“ spýtal sa Rona a ukazoval na tie strašné kone uprostred davu študentov.
„Aké tvory?“
„Tie kone…“
Zjavila sa Luna s Kvíkom v náručí a sovička vzrušene kvičala ako vždy.
„Tu ste. Ale je tá sovička zlatá, však?“
„Eh… áno… je celkom fajn,“ mrzuto odvetil Ron. „Tak teda poďme, nasadnime… Čo si to hovoril, Harry?“
„Pýtal som sa, čo sú to za kone,“ opakoval Harry, keď on, Ron a Luna zamierili ku koču, v ktorom už sedela Hermiona s Ginny.
„Aké kone?“
„Tie kone, čo ťahajú koče!“ netrpezlivo odvetil Harry. Veď sú ani nie meter od toho najbližšieho, sleduje ich prázdnym bielym okom. Ron však zmätene pozrel na Harryho. „O čom to hovoríš?“
„Hovorím o… pozri!“
Harry chytil Rona za ruku a otočil ho tak, že stál pred okrídleným koňom. Ron chvíľku hľadel naň a potom znova pozrel na Harryho.
„A na čo sa mám pozerať?“
„Na… tam medzi ojami! Zapriahnutý do koča! Je priam pred…“
Ale keď sa Ron neprestal tváriť rozpačito, Harrymu zišla na um zvláštna myšlienka.
„Nevidíš… nevidíš ich?“
„Čo či nevidím?“
„Nevidíš, čo ťahá tie koče?“
Teraz sa už Ron tváril skutočne znepokojene.
„Cítiš sa dobre, Harry?“
„Ja… áno…“
Harryho to načisto zmiatlo. Tvor stál pred ním, leskol sa v slabom svetle dopadajúcom z okien stanice za nimi, z nozdier mu v chladnom večernom vzduchu stúpala para. Lenže ak to Ron nepredstiera – a bol by to chabý žart, keby predstieral – Ron ho vôbec nevidí.
„Tak teda nasadneme?“ neisto sa spýtal Ron a hľadel na Harryho, akoby sa oňho bál.
„Áno, áno, poďme…“
„Všetko je v poriadku,“ ozval sa zasnený hlas vedľa Harryho, keď Ron zmizol v tmavých útrobách koča. „Nezbláznil si sa, ani nič podobné. Aj ja ich vidím.“
„Naozaj?“ zúfalo sa spýtal Harry a otočil sa k Lune. V jej veľkých striebristých očiach videl odraz koni s netopierími krídlami.
„Áno. Videla som ich, už keď som sem prišla po prvý raz. Vždy ťahali koče. Neboj sa. Si rovnako normálny ako ja.“
Slabo sa usmiala a vliezla do zatuchnutého koča za Ronom. Harry ju nie celkom presvedčený nasledoval.
11
Nová pieseň Triediaceho klobúka
Harry nechcel ostatným povedať, že on a Luna majú rovnaké halucinácie, ak je to naozaj halucinácia, a tak keď si sadol do koča a zabuchol za sebou dvere, kone viac nespomenul. Napriek tomu cestou sledoval ich siluety pohybujúce sa za oknom.
„Všetci ste videli Grumplovú?“ spýtala sa Ginny. „Prečo sa vrátila? Hagrid predsa nemohol odísť?“
„Mňa jeho odchod celkom poteší,“ vyhlásila Luna, „nie je dobrý učiteľ.“
„Ale je!“ nahnevane sa na ňu oborili Harry, Ron a Ginny.
Harry zazeral na Hermionu. Odkašľala si a rýchlo sa pridala: „Ehm… je… veľmi dobrý.“
„Nám v Bystrohlave sa zdá trochu smiešny,“ pokračovala Luna neohrozene.
„Tak máte mizerný zmysel pre humor,“ odsekol Ron, vtom kolesá pod nimi zaškrípali a pohli sa.
Zdalo sa, že Luny sa Ronova bezočivosť ani najmenej nedotkla, naopak, dlho naňho iba hľadela, akoby bol nejaký zaujímavý televízny program.
Koče v konvoji hrkotali po ceste a kolísali sa. V školskom areáli za vysokými kamennými stĺpmi s okrídlenými diviakmi na oboch stranách brány sa Harry naklonil dopredu, aby videl, či sa v Hagridovej chalupe pri Zakázanom lese svieti, ale všade bola úplná tma. Rokfortský hrad sa však črtal čoraz bližšie – množstvo vežičiek, čiernych ako smola, sa týčiaci na pozadí tmavej oblohy a iba tu a tam v nich vysoko žiarilo okno.
Koč so škripotom zastal pred kamennými schodmi, ktoré viedli k dubovým dverám. Harry vystúpil prvý. Otočil sa ešte raz, či neuvidí rozsvietené okná pri lese, ale v Hagridovej chalupe nebolo ani stopy po živote. Mimovoľne pozrel na zvláštne chudé tvory, napoly dúfajúc, že zmizli, ale tie ticho stáli v studenom večernom povetrí a prázdne oči sa im leskli.
Raz už Harry videl niečo, čo Ron nevidel, ale to bol odraz v zrkadle, niečo oveľa nehmotnejšie než stovka absolútne hmotne pôsobiacich zverov takých silných, že utiahnu koče. Ak sa dalo veriť Lune, tie zvery tu boli vždy, ale neviditeľné. Prečo ich teda Harry odrazu vidí, a Ron nie?
„Tak ideš alebo nie?“ ozval sa Ron vedľa neho.
„Ach… áno,“ prikývol Harry rýchlo a pripojil sa k húfu, ktorý sa ponáhľal hore schodmi do hradu.
Vstupnú halu rozžiarili plamene fakieľ a ozývala sa krokmi študentov, ktorí sa po kamennej dlažbe uberali doprava k dvojkrídlovým dverám do Veľkej siene na slávnostné otvorenie školského roka.
Štyri dlhé stoly fakúlt pod čiernym stropom bez hviezd, rovnakým ako obloha, ktorú bolo vidieť cez vysoké okná, sa zapĺňali. Vo vzduchu nad stolmi sa vznášali sviečky a osvetľovali striebristých duchov roztrúsených po sieni i tváre študentov vzrušene debatujúcich o tom, ako prežili leto, nahlas zdravili kamarátov z iných fakúlt a hodnotili si navzájom nové účesy a habity. Harry si zase všimol, že mnohí si s hlavami dohromady šepkajú, keď prechádza okolo nich, a usiloval sa tváriť, akoby si to nevšímal a bolo mu to jedno.
Luna sa odpojila k bystrohlavskému stolu. Len čo prišli k chrabromilskému, Ginny mohutne vítali spolužiaci zo štvrtého ročníka a sadla si k nim; Harry, Ron, Hermiona a Neville si našli miesta vedľa seba v polovici stola medzi Takmer bezhlavým Nickom, duchom Chrabromilu, a Parvati Patilovou a Lavender Brownovou. Z ich nenúteného a prehnane priateľského pozdravu Harry s istotou usúdil, že sa práve prestali baviť o ňom. Trápili ho však dôležitejšie veci – ponad stoviek študentov skúmal profesorský stôl, ktorý sa tiahol po priečelnej stene sály.
„Nie je tam.“
Ron s Hermionou tiež preleteli pohľadom profesorský stôl, hoci to bolo zbytočné, pretože Hagrid svojou postavou kdekoľvek ihneď udrel do očí.
„Nemohol odísť,“ trochu znepokojene poznamenal Ron.
„Samozrejme, že neodišiel,“ energicky tvrdil Harry.
„Myslíte, že… že je zranený alebo sa mu niečo stalo?“ celá nesvoja sa spýtala Hermiona.
„Nie,“ isto tvrdil Harry.
„Ale kde teda je?“
Po krátkej odmlke Harry tak ticho, aby ho Neville, Parvati a Lavender nepočuli, povedaclass="underline" „Možno sa ešte nevrátil. Viete… z tej misie… ktorou ho v lete poveril Dumbledore.“