Harry Potter a Fénixov rád

„Áno… áno, tak to bude,“ prikývol Ron a bolo vidieť, že ho to upokojilo, ale Hermiona si zahryzla do pery a prešla pohľadom po celom profesorskom stole, akoby dúfala, že nájde nejaké presvedčivé vysvetlenie Hagridovej neprítomnosti.

„To je kto?“ spýtala sa a nenápadne ukázala na prostriedok učiteľského stola.

Harry sledoval jej pohľad. V strede dlhého profesorského stola najprv zazrel profesora Dumbledora na zlatej stoličke s vysokým operadlom v tmavofialovom habite posiatom striebornými hviezdami a v rovnakom klobúku. Hlavu nakláňal k žene usadenej vedľa, ktorá mu niečo hovorila do ucha. Harry si pomyslel, že vyzerá ako niečia slobodná teta: územčistá, s krátkymi kučeravými vlasmi myšacej farby, ozdobenými príšernou ružovou stužkou rovnakej farby ako chlpatý ružový sveter, ktorý mala oblečený na habite. Potom trochu pootočila tvár, aby sa napila z čaše, a Harry na svoje zdesenie spoznal jej bledú tvár pripomínajúcu ropuchu a výrazné oči s váčikmi.

„To je tá ženská, tá Umbridgeová!“

„Kto?“ spýtala sa Hermiona.

„Bola na mojom výsluchu, pracuje pre Fudgea!“

„Pekný svetrík,“ uškrnul sa Ron.

„Pracuje pre Fudgea!“ zamračene zopakovala Hermiona „Čo tu teda, prepána, robí?“

„Neviem…“

Hermiona si prezrela profesorský stôl prižmúrenými očami.

„Nie,“ mrmlala si, „to určite nie…“

Harry nerozumel, čo hovorí, ale nespýtal sa, lebo jeho pozornosť upútala profesorka Grumplová, ktorá sa práve ukázala za profesorským stolom, prešla až celkom na koniec a zaujala miesto, kde mal byť Hagrid. To znamenalo, že prváci sa už preplavili cez jazero a prišli do zámku, a naozaj, o chvíľu sa dvere do Veľkej siene otvorili. Vošiel dlhý rad vyľakane sa tváriacich prvákov pod vedením profesorky McGonagallovej, ktorá niesla stolček so starobylým čarodejníckym klobúkom s mnohými záplatami a štopkancami a širokou trhlinou pri ostrapkanom okraji.

Šum rozhovorov vo Veľkej sieni ihneď stíchol. Prváci sa zoradili pred profesorským stolom otočení k ostatným študentom a profesorka McGonagallová opatrne postavila stolček pred nich a potom ustúpila.

Bledé tváre prvákov svietili vo svetle sviečok. Malý chlapec na prostriedku radu vyzeral, akoby sa triasol. Harry si letmo spomenul, aký bol zdesený, keď tam on sám takto stál a čakal na neznámu skúšku, ktorá určí, do ktorej fakulty patrí.

Celá škola čakala so zatajeným dychom. Potom sa trhlina pri okraji klobúka otvorila ako veľké ústa a Triediaci klobúk začal spievať:

Za starých čias, keď bol som nový a sotva začal Rokfort skvelý,
zakladatelia nóbl školy mysleli: „Nič nás nerozdelí!“ Spoločný
cieľ ich všetkých spájal, spoločná túžba, jedna méta, priúčať sa
čarám v najsúcejšej čarodejníckej škole sveta. „Budeme spolu
tvoriť, učiť!“ zhodli sa štyria kamaráti. Netušili, že jedného dňa
sa tá ich svornosť kamsi stratí. Nad Slizolina s Chrabromilom
priateľov nenašli ste lepších. Bifľomorová by ich mohla s
Bystrohlavovou azda predčiť. Tak ako nastal smutný koniec
priateľstiev takých pevných, cnostných? Bol som tam, nuž vám
poviem stručne celý ten príbeh neradostný. Slizolin vraveclass="underline"
„Učme len tých, čo čistokrvných majú predkov.“ Bystrohlavová
na to: „Učme len takých, ktorí chápu všetko.“
Chrabromil vraveclass="underline" „Iba chrabrých chcem učiť svojim zázrakom.“
Bifľomorová hovorila: „Ku každému chcem pristupovať rovnako.“
Rozpory najprv spôsobili len malú zvadu priateľov.
Každý z nich vlastnú fakultu mal, bral, koho sa mu zachcelo.
Len čistokrvný čarodejník študovať smel u Slizolina,
čo ako on bol prefíkaný, nie kadejaká háveď iná.
Tajomstvám len tých s bystrou mysľou Bystrohlavová naučila,
kým odvážni a statoční sa zas stali žiakmi Chrabromila.
Bifľomorová brala všetkých, veď mala srdce ušľachtilé.
Fakulty, i tí, čo ich viedli, prežili spolu pekné chvíle.
V Rokforte vládla harmónia niekoľko šťastných, krásnych rokov,
kým naše chyby s obavami nás zovreli do svojich okov.
Fakulty ako štyri stĺpy držali našu školu ladnú.
Potom sa zvrtli proti sebe a každá z nich by chcela vládnuť.
A na chvíľu sa zdalo – škola do záhuby sa rýchlo ženie,
priateľstvá spory vystriedali, súboje, závisť, nevraženie.
Napokon potom prišlo ráno, keď Slizolin sa stratil v diali,
ustali boje, napriek tomu už naše srdcia neokriali.
Tak osekaná bola na troch zakladateľská štvorica
a fakulty už nikdy viacej nenašli silu spojiť sa.
Triediaci klobúk je tu teraz, ako to chodí, viete všetci:
do fakúlt teraz roztriedim vás, lebo ja som tu na tie veci.
Tento rok však zaspievam vám, čujte tú pieseň pozorne:
mám prisúdené podeliť vás, no pocity mám rozporné.
Úlohu vždy si musím splniť, každý rok štvrtiť, triediť presne,
no s veľkým strachom myslím na to, čo nám to koniec prinesie.
Spoznajte hrozby, históriu, výstrahu, čo vám priniesť chcela:
Rokfortu hrozí skaza zvonka, od zákerného nepriateľa!
Musíme sa v ňom pevne spojiť, zvnútra sa drobiť nesmieme.
Povedal som vám, varoval vás… Tak nech sa začne triedenie.

Klobúk znova znehybnel, prepukol potlesk, hoci po prvý raz, odkedy si Harry pamätal, sa v ňom ozýval šepot a mrmlanie. Po celej Veľkej sieni si študenti so susedmi vymieňali poznámky a Harry, ktorý tlieskal s ostatnými, presne vedel, o čom sa rozprávajú. „Tento rok sa trochu rozrečnil,“ poznamenal Ron so zdvihnutým obočím.

„To teda áno,“ prikývol Harry.

Triediaci klobúk sa dosiaľ vždy obmedzil iba na opis rôznych vlastností charakteristických pre každú zo štyroch rokfortských fakúlt a na svoju úlohu pri triedení študentov. Harry sa nepamätal, že by sa niekedy predtým pokúšal škole radiť.

„Som zvedavá, či už voľakedy takto varoval,“ zaujímalo Hermionu a bolo vidieť, že ju to trápi.

„Veru áno,“ ozval sa Takmer bezhlavý Nick skúsene a naklonil sa k nej cez Nevilla (Neville sa striasol, lebo je veľmi nepríjemné, keď sa cez vás nakláňa duch). „Klobúk si pozná svoju povinnosť -patrične školu varovať, vždy keď má pocit…“

Ale profesorka McGonagallová, ktorá sa chystala čítať zoznam študentov, vrhala na šepkajúcich spaľujúce pohľady. Takmer bezhlavý Nick si priložil priehľadný prst k perám sadol si znova vzpriamene a šepot náhle stíchol. Profesorka McGonagallová ešte raz zamračene pozrela na všetky štyri stoly, sklopila pohľad k pergamenu a vyvolala prvé meno.

„Abercombie, Euan.“

Chlapec so zdeseným výzorom, ktorého si Harry predtým všimol, potkýnavo vystúpil a dal si klobúk na hlavu. Iba veľmi odstávajúce uši bránili, aby sa mu nezošuchol až na plecia. Klobúk chvíľu váhal, potom sa trhlina pri okraji zase otvorila a vykríkoclass="underline"

„Chrabromil!“

Harry hlasno tlieskal s ostatnými študentmi za chrabromilským stolom, keď Euan Abercombie potkýnavo prešiel k ich stolu a sadol si, pričom vyzeral, že by sa najradšej prepadol pod podlahu, len aby sa už viac naňho nikto nepozeral.

Pomaly sa dlhý rad prvákov zmenšoval. V prestávkach medzi menami a rozhodnutiami Triediaceho klobúka Harry počul, ako Ronovi nahlas škvŕka v žalúdku.

Napokon klobúk zatriedil Rose Zellerovú do Bifľomoru a profesorka McGonagallová zobrala klobúk aj so stolčekom, odniesla ich a profesor Dumbledore vstal.

Napriek trpkým pocitom, ktoré Harry v poslednom čase prechovával voči riaditeľovi, upokojovalo ho, že ho zase vidí stáť pred všetkými. Keď si pomyslel na neprítomnosť Hagrida a na tie dračie kone, mal pocit, že jeho tak dlho očakávaný návrat na Rokfort je plný nečakaných prekvapení ako rušivé tóny v dobre známej piesni. Lenže aspoň toto bolo tak, ako malo byť – riaditeľ vstával, aby ich privítal pred hostinou na počesť nového školského roka.