„Tých nových, čo prišli medzi nás,“ zunivým hlasom hovoril Dumbledore a so širokým úsmevom na perách roztiahol ruky, „vítam! A našim starým vravím – som rád, že ste vrátili! Je čas na prejavy, ale teraz ešte nie. Hor sa do jedenia!“ Ozval sa vďačný smiech a potlesk a Dumbledore si osobne sadol, prehodil si dlhú bradu cez plece, aby nezavadzala tanieru – pretože sčista-jasna sa na stoloch zjavilo jedlo, takže päť stolov stonalo pod kusmi mäsa, koláčmi, zeleninovými jedlami, chlebom, omáčkami a krčahmi tekvicového džúsu.
„Výborne,“ dychtivo zastonal Ron, chytil najbližšiu misu s rezňami a začal si ich nakladať na tanier pred seba, pričom Takmer bezhlavý Nick ho túžobne sledoval.
„Čo si to hovoril pred triedením?“ spýtala sa ducha Hermiona. „O tom, ako klobúk varuje.“
„Ach,“ zdalo sa, akoby bol Nick rád, že má dôvod odvrátiť sa od Rona, ktorý sa takmer až pažravo napchával pečenými zemiakmi. „Áno, počul som už niekoľkokrát, ako klobúk varoval, vždy keď vycítil obdobie veľkého nebezpečenstva pre školu. A vždy, samozrejme, bola jeho rada rovnaká: držte spolu, buďte silní zvnútra.“
„Vako uove vehieh, he fkoua he v hevefpefenue, ede en houk?“ spýtal sa Ron.
Ústa mal také plné, preto Harry považoval za úspech, že vôbec dokázal vydať nejaké zvuky.
„Prosím?“ zdvorilo sa spýtal Takmer bezhlavý Nick, kým Hermiona sa tvárila pohoršene. Ron namáhavo prehltol a zopakovaclass="underline" „Ako môže vedieť, že škola je v nebezpečenstve, keď je len klobúk?“
„Netuším,“ odpovedal Takmer bezhlavý Nick. „Pravdaže, je uložený v Dumbledorovej kancelárii, takže si dovoľujem poznamenať, že to má zrejme odtiaľ.“
„Chce len to, aby sa všetky fakulty priatelili?“ spýtal sa Harry a pozrel na slizolinský stôl, kde bol stredom pozornosti Draco Malfoy. „Ani náhodou.“
„Nemal by si sa k tomu stavať takto,“ vyčítal mu Nick „Mierová spolupráca, to je riešenie. My duchovia, ho každý patríme k inej fakulte, zachovávame priateľské puto napriek konkurencii medzi Chrabromilom a Slizolinom by mi ani vo sne nezišlo na um hádať sa s Krvavým barónom.“
„To len preto, že sa ho bojíš,“ podotkol Ron.
Takmer bezhlavý Nick sa tváril hrozne urazene.
„Ja že sa ho bojím? Ja, sir Nicholas de Mimsy-Porpington som sa nikdy v živote neprevinil zbabelosťou. Vznešená krv ktorá prúdi v mojich žilách…“
„Aká krv?“ spýtal sa Ron. „Hádam len nemáš…“
„To je slovný zvrat!“ pohoršoval sa Nick a bol už taký nahnevaný, že hlava na čiastočne prerezanom krku sa mu nebezpečne triasla. „Myslím, že ešte stále môžem používať slová, aké chcem, aj keď mi je jedlo a pitie odopreté! Ale ubezpečujem ťa, som zvyknutý na to, že si študenti uťahujú z mojej smrti.“
„Nick, on sa ti neposmieval,“ upokojovala ho Hermiona a zlostne pozrela na Rona.
Nanešťastie, Ron mal ústa zase také plné, až hrozilo, že mu prasknú, a dostal zo seba iba: „Hohimi uni neahhuhlo,“ čo Nick nepovažoval za primerané ospravedlnenie. Zdvihol sa do vzduchu, napravil si klobúk s perami, odplachtil od nich na druhý koniec stola a usadil sa medzi bratov Creeveyovcov, Colina a Dennisa.
„No skvele, Ron,“ zavrčala Hermiona.
„Čo je?“ rozhorčene sa bránil Ron, keď sa mu nakoniec podarilo prehltnúť. „To nemôžem položiť ani jednoduchú otázku?“
„Kašli na to,“ podráždene odvrkla Hermiona a do konca večere obaja namrzene mlčali.
Harry už bol zvyknutý, že sa tí dvaja ustavične hryzú, a to sa ani nenamáhal ich zmierovať. Mal pocit, že všetok ten čas využije na jedenie – rezeň, mäsové pirohy a posledný jeho obľúbený ovocný koláč s melasou.
Keď všetci študenti dojedli a hladina hluku v sieni znova začala stúpať, Dumbledore opäť vstal. Hovor okamžite stíchol a všetci sa obrátili k riaditeľovi. Harryho sa zmocnila príjemná ospanlivosť. Tam niekde hore čaká jeho posteľ s nebesami, nádherne teplá a mäkká…
„Teraz, keď všetci trávime ďalšiu veľkolepú hostinu, venujte prosím, pár chvíľ pozornosti zvyčajným oznamom na začiatku školského roka. Prváci by mali vedieť, že vstup do lesa v areáli majú žiaci zakázaný – a doteraz sa to mohli naučiť aj niekoľkí naši starší študenti.“ (Harry, Ron a Hermiona sa na seba uškrnuli).
„Školník pán Filch ma požiadal, aby som vás – ako povedal už po štyristošesťdesiaty druhý raz – upozornil, že čarovať na chodbách mimo vyučovacích hodín nie je dovolené a nie je dovolených ešte niekoľko vecí, ktoré nájdete na rozsiahlom zozname vylepenom na dverách kancelárie pána Filcha.
Tento rok máme dve zmeny v učiteľskom zbore. Veľmi nás teší, že môžeme opäť privítať profesorku Grumplovú, ktorá bude učiť starostlivosť o zázračné tvory, a takisto nás teší, že vám môžeme predstaviť profesorku Umbridgeovú, novú učiteľku obrany proti čiernej mágii.“
Ozval sa zdvorilý, ale sotva nadšený potlesk a Harry, Ron a Hermiona si vymenili trochu vystrašené pohľady. Dumbledore nepovedal, ako dlho bude Grumplová učiť.
Riaditeľ pokračovaclass="underline" „Skúšky do metlobalových družstiev sa bude konať…“
Zmĺkol a spýtavo pozrel na profesorku Umbridgeovú. Pretože nebola oveľa vyššia postojačky než posediačky, chvíľu nikto nechápal, prečo Dumbledore prestal rozprávať, ale potom si profesorka Umbridgeová odkašľala: „Ehm, ehm“ a bolo jasné, že vstala a má v úmysle niečo povedať. Dumbledore sa iba chvíľu tváril zarazene, potom si pohotovo sadol a pozorne hľadel na profesorku Umbridgeovú akoby po ničom netúžil viac, iba počúvať, čo povie.
Ostatní členovia profesorského zboru nevedeli tak šikovne zakryť prekvapenie. Profesorka Sproutová tak nadvihla obočie, až sa jej stratilo pod rozviatymi vlasmi, a ústa profesorky McGonagallovej tvorili takú tenkú čiaročku, ako Harry u nej ešte nevidel.
Nikdy predtým nijaký učiteľ Dumbledora neprerušil. Mnohí študenti sa uškŕňali – táto žena očividne nevie, ako to na Rokforte chodí.
„Ďakujem, pán riaditeľ,“ vyškierala sa profesorka Umbri-dgeová, „za milé slová na privítanie.“
Hlas mala vysoký, sípavý a trochu dievčenský a Harry znova pocítil odpor, ktorý si nevedel vysvetliť, vedel iba, že na nej neznáša všetko, od toho hlúpeho hlasu až po huňatý ružový sveter. Znova si odkašľala (ehm, ehm) a pokračovala.
„Musím povedať, je krásne byť zase v Rokforte!“ usmiala sa a odhalila veľmi špicaté zuby. „A vidieť tie šťastné tváričky, ako na mňa hľadia.“
Harry sa obzrel. Ani jedna z tvárí, na ktoré sa díval, nevyzerala šťastne. Naopak, všetci sa tvárili dosť zarazene, že o nich hovorí, akoby mali päť rokov.
„Veľmi sa teším na to, že vás všetkých spoznám, a som si istá, že budeme veľmi dobrými priateľmi.“
Pri tých slovách študenti pozreli na seba a niektorí z nich nedokázali skryť úškrn.
„Spriatelím sa s ňou, pokiaľ si nebudem musieť požičať ten sveter,“ zašepkala Parvati Lavender a obe sa potichu rozchichotali.
Profesorka Umbridgeová si znova odkašľala (ehm, ehm) a ako pokračovala, sípavosť z jej hlasu sa vytratila. Teraz hovorila vecne a jej slová im zneli monotónne, akoby sa ich naučila naspamäť.
„Ministerstvo mágie vždy považovalo vzdelávanie mladých čarodejníc a čarodejníkov za životne dôležité. Vzácny dar, s ktorým ste sa narodili, by možno vyšiel nazmar, keby sa nezdokonaľoval pod starostlivým vedením. Starobylé cnosti, ktorými sa vyznačuje iba spoločenstvo čarodejníkov musia prechádzať z generácie na generáciu, inak ich navždy stratíme. Vzácny poklad čarodejníckych vedomostí, ktoré nahromadili naši predkovia, sa musia strážiť, dopĺňať a udržiavať tí, čo boli povolaní zastávať vznešené povolanie učiteľa.“