Tu profesorka Umbridgeová urobila pauzu a trochu sa uklonila svojim kolegom, ale nikto jej úklon neopätoval. Profesorka McGonagallová tak zvraštila tmavé obočie, že vyzerala celkom ako jastrab, a Harry jasne videl, ako si vymenila veľavýznamný pohľad s profesorkou Sproutovou, keď si Umbridgeová znova odkašľala „ehm, ehm“ a pokračovala v prejave.
„Každý riaditeľ a riaditeľka Rokfortu vniesli niečo nové do náročného riadenia tejto školy, a tak to má byť, lebo bez pokroku by bola iba stagnácia a úpadok. Lenže pokrok iba pre pokrok sám nemá zmysel, lebo naše vyskúšané a overené tradície často vyžadujú, aby sa na ne nesiahalo. Tak teda rovnováha medzi starým a novým, medzi trvanlivosťou a zmenou, medzi tradíciou a novátorstvom…“
Harry zistil, že jeho pozornosť sa rozplýva a jeho mozog striedavo vypína a zapína. Ticho, ktoré zaplnilo sieň pri prejave Dumbledora, teraz narúšal šepot a chichot študentov. Pri bystrohlavskom stole Čcho Čchangová živo diskutovala s priateľkami. O niekoľko miest ďalej si Luna Lovegoodová vytiahla Sršňa.
Ernie Macmillan pri bifľomorskom stole bol jedným z mála, čo ešte hľadeli na profesorku Umbridgeovú, ale pohľad mal sklený a Harry si bol istý, že záujem iba predstiera, aby nerobil hanbu novému prefektskému odznaku, ktorý sa mu leskol na hrudi.
Zdalo sa, že profesorka Umbridgeová si nevšíma, aké je jej poslucháčstvo nepokojné. Harry mal pocit, že by jej rovno pred nosom mohla vypuknúť hoci aj vzbura a ona by pokračovala v prejave. Učitelia však stále počúvali veľmi pozorne a zdalo sa, že aj Hermiona vpíja každé slovo Umbridgeovej, hoci súdiac podľa toho, ako sa t várila, nebo li jej po chut i jej slová.
„… pretože niektoré zmeny budú k lepšiemu, kým na iných až po čase spoznáme, že to boli chyby v úsudku. Medzitým sa budú zachovávať niektoré staré zvyky a plným právom kým iné, zastarané a prekonané, sa musia zrušiť. Vykročme teda vpred do novej éry otvorenosti, efektívnosti a zodpovednosti, s cieľom zachovať, čo sa zachovať má, a zdokonaliť, čo treba zdokonaliť, a odstrániť všetky zvyky, ktoré by sa mali zakázať.“
Sadla si. Dumbledore zatlieskal. Učitelia nasledovali jeho príklad, hoci Harry si všimol, že niekoľkí tleskli iba raz či dva razy. Pridali sa aj niekoľkí študenti, ale väčšina si ani neuvedomila, že sa prejav skončil, lebo počúvali z neho iba pár slov, a prv ako sa mohli roztlieskať, znova vstal Dumbledore.
„Ďakujem veľmi pekne, profesorka Umbridgeová, bolo to veľmi poučné,“ povedal a uklonil sa jej. „A teraz, ako som hovoril, nábor do metlobalových družstiev sa bude konať…“
„Áno, rozhodne to bolo poučné,“ potichu potvrdila Hermiona.
„Hádam mi nechceš povedať, že sa ti to páčilo?“ Ron obrátil sklený pohľad k Hermione. „Bol to ten najnudnejší prejav, aký som v živote počul, a to som, prosím pekne, vyrástol vedľa Percyho.“
„Povedala som poučné, nie príjemné,“ podotkla Hermiona. „Veľa sa tým vysvetlilo.“
„Naozaj?“ prekvapene reagoval Harry. „Mne to pripadalo ako samá vata.“
„V tej vate boli skryté dôležité veci,“ zamračene povedala Hermiona.
„A čo také?“ bezvýrazne sa spýtal Ron.
„Napríklad: pokrok iba pre pokrok treba zamietať, alebo. odstrániť všetky zvyky, ktoré by mali byť zakázané.“
„Ale čo to znamená?“ netrpezlivo naliehal Ron.
„Poviem ti, čo to znamená,“ precedila Hermiona zlovestne. „To znamená, že ministerstvo zasahuje do záležitostí Rokfortu!“
Všade okolo sa rozliehal hrkot a buchot. Dumbledore ich očividne prepustil, lebo všetci vstávali a chystali sa na odchod. Hermiona nervózne vyskočila.
„Ron, my musíme ukázať prvákom, kam majú ísť!“
„Ach, áno.“ Ron očividne zabudol. „Hej-hej, krpci!“
„Ron!“
„Ale keď sú takí malí…“
„Ja viem, ale nemôžeš im hovoriť krpci! Prváci!“ zvolala Hermiona energicky. „Tadiaľto, prosím!“
Skupinka nových študentov hanblivo prechádzala uličkou medzi chrabromilským a bifľomorským stolom a všetci sa usilovali nekráčať prví. Naozaj sa zdali veľmi malí. Harry bol presvedčený, že on tak nevyzeral, keď sem prišiel. Usmial sa na nich. Plavovlasý chlapec vedľa Euana Abercombieho vyzeral, akoby skamenel, štuchol Euana a niečo mu zašepkal do ucha. Euan Abercombie sa zatváril rovnako vydesene a ukradomky vrhol vystrašený pohľad na Harryho, ktorý cítil, že mu úsmev steká z tváre ako smradľavá šťava.
„Tak sa zatiaľ majte,“ skleslo pozdravil Rona a Hermionu, odchádzal z Veľkej siene sám a usiloval sa, ako mohol, aby si nevšímal ďalšie šepkanie, pohľady a ukazovanie. Hľadel rovno pred seba, predieral sa pomedzi študentov vo vstupnej hale a potom sa ponáhľal po mramorovom schodisku, prešiel dvoma tajnými skratkami a onedlho väčšinu študentov nechal za sebou.
Bol hlúpy, že takéto niečo nečakal, pomyslel si nahnevane, kráčal po prázdnejších chodbách na vyšších poschodiach.
Samozrejme, že všetci naňho zízajú. Pred dvoma mesiacmi sa na Trojčarodejníckom turnaji vynoril z labyrintu s mŕtvym telom spolužiaka v náručí a tvrdil, že videl, ako lord Voldemort znovu získal moc. Na konci minulého školského roka nebolo kedy vysvetľovať, lebo všetci sa rozišli domov – ani keby bol mal chuť pred celou školou podrob opisovať hrozné udalosti na cintoríne.
Harry prišiel na koniec chodby ku chrabromilskej klubovne a zastal pred portrétom Tučnej panej, keď si uvedomil že nepozná nové heslo.
„Ech…“ začal mrzuto a hľadel na Tučnú paniu, ktorá si uhládzala záhyby ružových saténových šiat a prísne naňho hľadela.
„Bez hesla nepustím,“ povedala povýšenecky.
„Harry, ja ho viem,“ dychčal ktosi za ním, a keď sa obrátil, videl, že k nemu beží Neville. „Hádaj, čo to je. Konečne si ho aspoň raz zapamätám…“ Mával zakrpateným kaktusom, ktorý im ukazoval vo vlaku. „Mimbulus mimbletonia.“
„Správne,“ povedala Tučná pani a jej portrét sa pred nimi otvoril ako dvere a odhalil okrúhlu dieru v stene za ním, cez ktorú teraz Harry s Nevillom preliezli.
Chrabromilská klubovňa vyzerala prívetivo ako vždy, útulná kruhová miestnosť plná rozpadávajúcich sa mäkkých kresiel a vratkých starých stolov. V kozube veselo pukotal oheň a niekoľkí študenti si pred ním zohrievali ruky, kým sa poberú do spálni, a na druhej strane Fred a George Weasleyovci niečo pripínali na oznamovaciu tabuľu. Harry im kývol na dobrú noc a zamieril rovno k dverám do chlapčenských spálni, lebo v tej chvíli nemal náladu na rozhovory. Neville šiel za ním.
Dean Thomas a Seamus Finnigan prišli do spálne prví a práve si na steny pri posteliach vešali plagáty a fotografie a rozprávali sa, keď Harry otvoril dvere. No len čo ho zbadali, zmĺkli. Harry rozmýšľal, či sa rozprávali o ňom, alebo je už paranoidný.
„Ahojte,“ pozdravil, šiel k svojmu kufru a otvoril ho.
„Hej, Harry,“ ozval sa Dean, ktorý si obliekal pyžamu vo farbách West Hamu. „Aké si mal prázdniny?“
„Celkom ušli,“ zahundral Harry, pretože pravdivý opis jeho prázdnin by bol zabral možno aj celú noc a nemal chuť o tom rozprávať. „A ty?“
„Ale, dobré,“ zasmial sa Dean. „V každom prípade lepšie než Seamus, ako mi práve hovoril.“
„Prečo? Čo sa stalo, Seamus?“ spýtal sa Neville, keď pokorne odložil Mimbulus mimbletoniu na nočný stolík.