„Kenneth Towler sa celý vysypal a bol samý vred, pamätáš sa?“ nostalgicky spomínal George.
„To len preto, že si mu do pyžamy nasypal bulbadoxový prášok,“ pripomenul mu George.
„Ach, áno,“ uškrnul sa Fred. „Zabudol som… Niekedy si to človek už nepamätá.“
„No skrátka, piaty ročník je hrôza,“ uzavrel George. „Teda, ak vám záleží na výsledkoch skúšok. My s Georgeom sme to nejako zvládli.“
„Áno… akože ste to dopadli? Tri VČÚ každý?“ spýtal sa Ron.
„Uhm,“ ľahostajne prikývol Fred. „Ale cítime, že naša budúcnosť nie je spojená so svetom akademických úspechov.
„Vážne sme uvažovali, či sa sem vrátime a dokončíme aj siedmy ročník,“ sebavedome vyhlásil George, „lebo máme…“
Zmĺkol pod tlakom Harryho varovného pohľadu. Ten dobre vedel, že už chce spomenúť výhru z Trojčarodejníckeho turnaja, ktorú od neho dostali.
„Lebo máme VČU,“ dokončil George rýchlo. „Načo by nám vlastne boli MLOK-y? Lenže mamka by asi nezniesla, keby sme zo školy odišli skôr, keď sa teraz ešte aj z Percyho vykľul taký kolosálny darebák.“
„No ani tak tu nemienime svoj posledný rok premárniť,“ vyhlásil Fred a nežne sa obzeral po Veľkej sieni. „Využijeme ho na prieskum trhu, zistíme, čo priemerný rokfortský študent očakáva od obchodu so zábavnými pomôckami, starostlivo vyhodnotíme výsledky výskumu a potom podľa dopytu vyvinieme patričné výrobky.“
„Ale kde vezmete zlato na rozbehnutie obchodu?“ pochybovačne sa spýtala Hermiona. „Budete potrebovať prísady, materiál… a tiež nejaké priestory, predpokladám…“
Harry nepozeral na dvojčatá. Tvár mu horela a úmyselne pustil vidličku a zohol sa, aby ju zdvihol. Počul, ako nad ním Fred povedaclass="underline" „Na nič sa nás nepýtaj a nebudeme ti klamať, Hermiona. Poďme, George, ak prídeme skôr, možno pred herbológiou predáme zopár predlžovacích uší.“
Harry sa vynoril spod stola a videl, ako Fred s Georgeom odchádzajú a každý si nesie kopu chlebíkov.
„Čo to malo znamenať?“ spýtala sa Hermiona, hľadiac z Harryho na Rona. „Na nič sa nás nepýtaj… Znamená to, že už majú nejaké peniaze na rozbehnutie obchodu so žartovnými pomôckami?“
„Vieš, už som nad tým rozmýšľal,“ ozval sa Ron a zvraštil čelo. „V lete mi kúpili nový slávnostný habit a netuším, odkiaľ vzali tie galleóny…“
Harry usúdil, že je načase odviesť rozhovor z týchto ne-bezpečných vôd.
„Myslíte, že tento rok bude naozaj taký ťažký? To kvôli skúškam?“
„Ó, áno,“ prikývol Ron. „To tak býva. VČÚ sú vážne dôležité, má to vplyv aj na to, o aké miesto sa chceš uchádzať a všeličo iné. V tomto ročníku, ale až neskôr, budeme mať konzultácie o voľbe povolania, Bill mi to povedal. Aby ste si mohli vybrať, aké MLOK-y chcete robiť na budúci rok.“
„Už viete, čo chcete robiť po Rokforte?“ spýtal sa Harry svojich priateľov, keď zakrátko vyšli z Veľkej siene a pobrali sa do učebne dejín mágie.
„Nie celkom,“ pomaly odpovedal Ron. „Iba… no…“
Tváril sa akosi rozpačito.
„Čo?“ pobádal ho Harry.
„No bolo by skvelé byť aurorom,“ povedal Ron len tak akoby mimochodom.
„Áno, to by bolo,“ nadšene pritakal Harry.
„Lenže oni sú elita. Na to musí byť človek fakt dobrý,“ dodal Ron. „A čo ty, Hermiona?“
„Ja neviem. Myslím, že by som chcela robiť niečo užitočné.“
„Auror je užitočný!“ namietol Harry.
„Áno, to je, ale nie je to jediné užitočné poslanie,“ zamyslene povedala Hermiona. „Keby som mohla pokračovať v SOPLOŠ-i…“
Harry a Ron si dali záležať, aby na seba nepozreli.
Dejiny mágie boli podľa všeobecnej mienky najnudnejší predmet, aký čarodejnícky svet vymyslel. Profesor Binns, ich učiteľ-duch, mal dýchavičný, monotónny hlas, ktorý takmer zaručene do desiatich minút vyvolával neprekonateľnú ospanlivosť, a keď bolo teplo, tak aj do piatich minút. Nikdy neobmieňal priebeh hodiny, prednášal im bez prestávky, pričom si robili poznámky, či vlastne ospanlivo hľadeli do prázdna. Harrymu a Ronovi sa zatiaľ darilo uspieť v tomto predmete s odratými ušami iba vďaka tomu, že pred skúškami opisovali Hermionine poznámky. Zdalo sa, že ona je jediná schopná odolávať Binnsovmu uspávajúcemu hlasu.
Dnes pretrpeli trištvrte hodiny monotónneho výkladu na tému vojny obrov. Harry za prvých desať minút počul dosť, aby si nejasne uvedomil, že v podaní iného učiteľa by tento predmet mohol byť zaujímavý, ale potom jeho mozog vypol a zvyšných tridsaťpäť minút hrali s Ronom v rohu pergamen šibeničky, začo Hermiona na nich kútikom oka nahnevane zazerala.
„Čo by ste povedali na to, keby som vám tento rok odmietla požičať svoje poznámky?“ spýtala sa ich chladne cez prestávku (Binns sa rozplynul cez tabuľu).
„Prepadli by sme na VČÚ,“ konštatoval Ron. „Keď si to chceš vziať na svedomie, Hermiona…“
„Zaslúžili by ste si to,“ hnevala sa. „Vy sa ani len nepokúšate ho počúvať.“
„Ale pokúšame,“ namietal Ron. „Lenže my nemáme tvoj mozog, ani tvoju pamäť či sústredenie. Si predsa len múdrejšia ako my. To ti treba stále opakovať?“
„Och, prestaň trepať,“ odsekla Hermiona, ale na mokrom dvore, kam sa vyšli prevetrať, sa zdalo, že ju to trochu uchlácholilo.
Ticho mrholilo, takže študentov natlačených v skupinkách bolo vidieť trochu rozmazane. Harry, Ron a Hermiona si vybrali odľahlý kút pod balkónom, vyhrnuli si goliere habitov, lebo septembrové ovzdušie bolo už studené a okrem toho tam kvapkalo, a rozprávali sa o tom, čo pre nich asi pripravil Snape na prvú tohtoročnú hodinu. Zhodli sa na tom, že pravdepodobne niečo mimoriadne ťažké, len aby ich po dvojmesačných prázdninách zaskočil. Vtom zbadali, že spoza rohu k nim niekto kráča.
„Ahoj, Harry!“
Bola to Čcho Čchangová a ešte k tomu sama, čo bolo veľmi nezvyčajné, lebo ju skoro vždy obklopovala suita chichotajúcich sa dievčat. Harry si spomenul, aké to boli muky, keď sa pokúšal zastihnúť ju osamote, aby ju mohol pozvať na vianočný ples.
„Ahoj,“ odzdravil Harry a cítil, ako sa mu rozpaľuje krv. Aspoňže tentoraz nie som celý potečený smradľavou šťavou, hovoril si. Zdalo sa, že Čcho si myslí to isté.
„Tak si sa toho zbavil?“
„Áno.“ Harry sa pokúsil o úsmev, akoby spomienka na ich posledné stretnutie bola smiešna, a nie pokorujúca. „Tak čo mala… hm… mala si pekné prázdniny?“
Len čo to vyslovil, oľutoval to – Cedric bol predsa jej priateľ a spomienka na jeho smrť musela ovplyvniť jej prázdniny rovnako ako jeho. Napriek tomu, že na tvári jej bolo vidieť napätie, povedala: „Áno, celkom ušli…“
„To je odznak Tornád?“ spýtal sa odrazu Ron, ukazujúc Čcho na predok habitu, kde sa skvel odznak nebesky modrej farby s dvojitým zlatým ‚T‘. „Hádam nie si ich fanúšik?“
„Áno, som,“ potvrdila Čcho.
„Fandila si im aj predtým, alebo až keď začali vyhrávať ligu?“ vypytoval sa Ron ďalej podľa Harryho zbytočne obviňujúcim tónom.
„Držím im palce už od šiestich rokov,“ pokojne odvetila Čcho. „Tak sa teda maj, Harry…“
A odišla.
Hermiona počkala, kým bola Čcho v polovici dvora, a oborila sa na Rona.
„To musíš byť taký netaktný?!“
„Čo? Veď som sa jej iba spýtal, či…“
„Nepochopil si, že sa chcela rozprávať s Harrym osamote?
„Vážne? Mohla, nebránil som jej…“
„Prečo si sa, prepána, do nej obul kvôli tomu metlobalovému mužstvu?“
„Obul? Ja som sa do nej neobul, ja som len…“