„Čo myslíte, kto by chcel zaútočiť na deti, ako ste vy?“ spýtala sa profesorka Umbridgeová odporne sladkastým tónom.
„Hmm, porozmýšľajme…“ Harry predstieral zamyslenie. Možno… lord Voldemort?“
Ron zhíkol, Lavender Brownová vykríkla, Neville spadol zo stoličky.
Profesorka Umbridgeová však ani okom nemihla. So zlovestne spokojným výrazom na tvári hľadela na Harryho.
„Strhávam Chrabromilu desať bodov, pán Potter.“
Trieda stíchla, nikto sa ani nepohol. Všetci hľadeli buď na Umbridgeovú, alebo na Harryho.
„A teraz si vyjasníme zopár vecí.“
Profesorka Umbridgeová vstala, naklonila sa dopredu a krátke tučné prsty mala roztiahnuté na stole.
„Povedali vám, že istý temný čarodejník sa vrátil z mŕtvych...“
„On nebol mŕtvy,“ nahnevane jej skočil do reči Harry, „ale áno, vrátil sa!“
„Pán Potter, už ste vašu fakultu pripravili o desať bodov, nezhoršujte si to ešte väčšmi,“ jedným dychom vysypala profesorka Umbridgeová, nehľadiac naňho. „Ako som povedala, informovali vás, že istý temný čarodejník je znova pri moci. Je to lož.“
„To NIE JE lož!“ zvolal Harry. „Videl som ho, bránil som sa mu!“
„Zostávate po škole, pán Potter!“ víťazoslávne vyhlásila profesorka Umbridgeová. „Zajtra podvečer o piatej. V mojej kancelárii. Opakujem, je to lož. Ministerstvo mágie zaručuje, že vám nehrozí nebezpečenstvo od nijakého temného čarodejníka. Ak sa aj tak bojíte, príďte za mnou po vyučovaní. Ak vás niekto straší táraninami o znovuzrodených temných mágoch, chcem o tom počuť. Som tu, aby som vám pomohla. Som vaša priateľka. A teraz láskavo čítajte ďalej. Strana päť, Úvod pre začiatočníkov.“
Profesorka Umbridgeová si sadla za stôl. Harry však vstal.
Všetci naňho hľadeli, Seamus napoly vystrašene, napoly fascinovane.
„Harry, nie!“ varovne zašepkala Hermiona a ťahala ho za rukáv, ale Harr y sa jej vytrho l.
„Takže podľa vás Cedric Diggory padol mŕtvy len tak sám od seba?“ spýtal sa Harry a hlas sa mu triasol.
Trieda sa naraz nadýchla, lebo okrem Rona a Hermiony nikomu z nich Harry nepovedal, čo sa stalo v ten večer, kedy Cedric umrel. Dychtivo hľadeli to na Harryho, to na profesorku Umbridgeovú, ktorá teraz nespúšťala z neho oči a na jej tvári nebolo ani stopy po predstieranom úsmeve.
„Smrť Cedrica Diggoryho bola tragická nehoda,“ vyhlásila chladne.
„Bola to vražda,“ povedal Harry. Cítil, že sa trasie. Málokomu o tom rozprával, a už vôbec nie týmto tridsiatim zvedavo načúvajúcim spolužiakom. „Voldemort ho zabil a vy to viete.“ Tvár profesorky Umbridgeovej bola celkom bezvýrazná.
Chvíľu si Harry myslel, že začne naňho kričať. No potom najtichším, najsladším dievčenským hláskom povedala: „Poďte sem, pán Potter, môj milý.“
Harry odkopol stoličku, obišiel Rona a Hermionu a zamieril k učiteľskému stolu. Cítil, ako trieda zatajila dych. Bol taký nahnevaný, že mu nezáležalo na tom, čo bude.
Profesorka Umbridgeová vytiahla z kabelky malý zvitok ružového pergamenu, vystrela ho na stole, namočila si brko do atramentu a začala niečo písať, taká zhrbená, že Harry nevidel, čo píše. Nikto nepovedal ani slovo. Po chvíli pergamen zvinula, poklopala po ňom prútikom, aby ho neviditeľne zapečatila a on ho nemohol otvoriť.
„Odneste toto profesorke McGonagallovej, môj milý,“ povedala a podala mu ho.
Harry bez slova vzal pergamen a vyšiel z miestnosti, ani len nepozrel na Rona, ani na Hermionu a tresol za sebou dverami. Kráčal po chodbe veľmi rýchlo, lístok pre profesorku McGonagallovú pevne zvieral v ruke, a keď zabočil za roh, natrafil priamo na ducha Zloducha, malého mužíčka, ako sa na chrbte vznáša vo vzduchu a žongluje niekoľkými kalamármi.
„Ale to je predsa náš maličký Potterko!“ posmieval sa Zloduch, nechal dva kalamáre spadnúť na zem. kde sa rozbili a postriekali steny atramentom. Harry odskočil a zavrčal.
„Neotravuj, Zloduch.“
„Ó, náš cvočko je namrzený,“ zaspieval Zloduch a vletku prenasledoval Harryho po chodbe a uškŕňal sa. „Čo sa ti stalo tentoraz, Potterko môj? Počuješ zase nejaké hlasy? Alebo máš vidiny? Rozprávaš všelijakými jazykmi?“ zaironizoval.
„Povedal som, DAJ MI POKOJ!“ skríkol Harry a rozbehol sa po chodbe k najbližšiemu schodisku, ale Zloduch na chrbte skĺzol po zábradlí popri ňom.
„DRŽ PAPUĽU!“
Dvere vľavo sa otvorili, profesorka McGonagallová vyšla zo svojej pracovne, mračila sa a tvárila trochu znepokojene.
„Prečo tu, prepánajána, vykrikujete, Potter?“ oborila sa naňho, keď sa Zloduch radostne zasmial a odletel. „Prečo nie ste na hodine?“
„Poslali ma za vami,“ meravo odvetil Harry.
„Poslali? Ako to myslíte, poslali?“
Podal jej lístok od profesorky Umbridgeovej. Profesorka McGonagallová si ho zamračene vzala, poklopala ho prútikom, aby sa otvoril, vystrela ho a začala čítať. Pri čítaní sa jej oči za hranatými okuliarmi mihali z jednej strany na druhu a po každom riadku sa čoraz väčšmi zužovali.
„Poďte dnu, Potter.“
Vošiel za ňou do pracovne. Dvere sa za ním automaticky zavreli.
„Tak čo?“ otočila sa k nemu profesorka McGonagallová. „Je to pravda?“
„Čo či je pravda?“ spýtal sa Harry agresívnejšie, než mal v úmysle. „Pani profesorka?“ dodal v snahe byť zdvorilejší.
„Je pravda, že ste kričali na profesorku Umbridgeovú?“
„Áno.“
„Povedali ste, že klame?“
„Áno.“
„Povedali ste jej, že Ten-Koho-Netreba-Menovať sa vrátil?“
„Áno.“
Profesorka McGonagallová si sadla za stôl a mračila sa na Harryho. Potom povedala: „Vezmite si keks, Potter.“
„Čo si mám… vziať?“
„Vezmite si keks,“ zopakovala netrpezlivo a ukázala na kockovanú plechovku na kope papierov pred sebou. „A sadnite si.“
Harry sa už raz ocitol v situácii, keď si myslel, že od profesorky McGonagallovej dostane trstenicou, ale namiesto toho ho vymenovala do chrabromilského metlobalového družstva. Klesol na stoličku oproti nej, zobral si ďumbierového mloka a bol rovnako zmätený a vyvedený z rovnováhy ako vtedy.
Profesorka McGonagallová odložila pergamen od profesorky Umbridgeovej a veľmi vážne pozrela na Harryho.
„Potter, musíte si dávať pozor.“
Harry prehltol ďumbierového mloka a hľadel na ňu. Tón jej hlasu vôbec nebol taký, na aký bol zvyknutý. Nebol energický, odmeraný a prísny. Bol tichý, znepokojený a akosi oveľa ľudskejší než zvyčajne.
„Nevhodné správanie na hodine Dolores Umbridgeovej by vás mohlo stáť oveľa viac než len strhnuté body a hodiny po škole.“
„Ako to…?“
„Potter, použite predsa svoj zdravý rozum,“ dohovárala mu profesorka McGonagallová a náhle sa jej vrátil zvyčajný tón. „Viete, odkiaľ prišla, a musíte vedieť, komu je podriadená.“
Zazvonilo na koniec hodiny. Nad nimi a všade naokolo ozval dupot stoviek presúvajúcich sa študentov.
„Píše sa tu, že vás necháva po škole každý večer celý týždeň, počínajúc od zajtra,“ povedala profesorka McGonagallová a znova pozrela na Umbridgeovej lístok.
„Každý večer celý týždeň!“ zdesene zopakoval Harry „Ale, pani profesorka, nemohli by ste…?“
„Nie, nemohla,“ kategoricky odmietla profesorka McGonagallová.
„Ale…“
„Je to vaša učiteľka a má právo nechať vás po škole. Zajtra o piatej sa budete hlásiť u nej v pracovni. A nezabúdajte: pri Dolores Umbridgeovej si dávajte pozor.“