„Áno, zdá sa, že sa preberajú,“ potvrdil George.
Niekoľkí prváci sa skutočne hýbali. Niektorých šokovalo, že sa ocitli na zemi alebo visia zo stoličiek, a Harry si preto bol istý, že Fred s Georgeom ich neupozornili, čo cukríky spôsobia.
„Cítiš sa dobre?“ láskavo sa spýtal George malého tmavovlasého dievčatka, ktoré mu ležalo pri nohách.
„Myslím… myslím, že áno,“ odpovedalo mu roztrasene.
„Výborne,“ pochvaľoval si Fred, ale vzápätí mu Hermiona vytrhla z rúk blok a vrecko so zamdlievačkami.
„To NIE JE výborne!“
„Samozrejme, že je, veď sú živí, či nie?“ hneval sa Fred.
„To nemôžete robiť! Čo keby niekto z nich vážne ochorel?“
„Neochorejú, vždy sme to všetko najprv skúšali na sebe. Chceme len vedieť, či všetci reagujú rovnako…“
„Ak s tým neprestanete, tak vás…“
„Necháš po škole?“ dokončil Fred tónom, ktorý naznačoval, že by to chcel vidieť.
„Dáš nám písať trest?“ uškrnul sa George.
Všetci naokolo sa smiali. Hermiona sa vystrela do plnej svojej výšky, prižmúrila oči a z jej hustých vlasov akoby sršala elektrina.
„Nie,“ povedala a hlas sa jej triasol od hnevu, „ale napíšem vašej mame.“
„To by si neurobila,“ George zdesene cúvol.
„Ale áno, urobila,“ zlovestne potvrdila Hermiona. „Nemôžem vám brániť, aby ste tie hlúposti jedli sami, ale nebudete nimi kŕmiť prvákov.“
Fred s Georgeom zostali ako omráčení. Bolo jasné, že Hermioninu vyhrážku považujú za úder pod pás. Ešte raz na nich hrozivo pozrela, hodila Fredovi blok i vrecko so zamdlievačkami a vrátila sa ku kreslu pri ohni.
Ron sa medzitým na kresle tak posunul, že nos mal zhruba na úrovni kolien.
„Ďakujem za podporu, Ron,“ uštipačne prehodila Hermiona.
„Zvládla si to aj sama,“ zamumlal.
Hermiona chvíľu hľadela na prázdny pergamen a potom sa nervózne ozvala: „Nemá to význam. Už sa nemôžem sústrediť. Idem spať.“
Otvorila tašku a Harry si myslel, že si chce odložiť knihy, ale namiesto toho vytiahla akési dva beztvaré vlnené predmety, opatrne ich položila na stôl pri ohni, nasypala na ne niekoľko kúskov pokrčeného papiera a zlomené brko a odstúpila, aby si pozrela, ako to vyzerá.
„Pri Merlinovi, čo to robíš?“ Ron na ňu hľadel, akoby sa pýtal, či neprišla o zdravý rozum.
„To sú klobúky pre domácich škriatkov,“ oznámila a až teraz pchala knihy do tašky.
„Plietla som ich cez leto. Bez čarovania pletiem naozaj pomaly, ale teraz, keď som už v škole, myslím, že sa mi podarí urobiť ich oveľa viac.“
„Nechávaš tu klobúky pre domácich škriatkov?“ pomaly sa spytoval Ron. „A prikrývaš ich smetím?“
„Áno,“ vzdorovito potvrdila Hermiona a prehodila si tašku cez plece.
„Ale to nie je fér,“ hneval sa Ron. „Podvodom im chceš nanútiť klobúky. Oslobodzuješ ich, keď možno nechcú byť slobodní.“
„Samozrejme, že chcú byť slobodní!“ ihneď trvala na svojom Hermiona, hoci zružovela v tvári. „Neopováž sa tých klobúkov dotknúť, Ron!“
A odišla. Ron počkal, kým zmizla za dverami do dievčenských spálni, a potom odpratal smeti z vlnených klobúkov.
„Mali by aspoň vidieť, čo si berú,“ povedal rozhodne. „Mimochodom…“ zvinul pergamen, na ktorom svietil nadpis práce pre Snapa, „nemá zmysel pokúšať sa dokončiť to teraz. Bez Hermiony to nespravím, nemám ani najmenšie tušenie, čo sa má robiť s mesačným kameňom. Ty áno?“
Harry pokrútil hlavou a pritom si všimol, že bolesť v pravom spánku silnie. Pomyslel si na dlhú písomnú prácu o vojnách obrov a v hlave ho prenikavo pichlo. Veľmi dobre veci, že ráno oľutuje, keď si úlohu nedorobí dnes večer, ale knihy naskladal naspäť do tašky. „Aj ja idem spať.“
Cestou ku dverám do spálni prechádzal okolo Seamusa. Sinavo, no napriek tomu sa mu na okamih zamarilo, že Seamus otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, Harry však pridal do kroku a ocitol sa v upokojujúcom tichu kamenného točitého schodiska bez toho, aby musel strpieť ďalšie provokácie.
Nasledujúce ráno svitlo rovnako sivé a daždivé ako pred predchádzajúci deň. Hagrid ani dnes nesedel pri raňajkách za učiteľským stolom.
„Dnešok má aspoň jedno plus – nemáme Snapa,“ utešoval sa Ron.
Hermiona zoširoka zažívala a naliala si kávu. Z neznámych príčin sa tvárila akosi spokojne, a keď sa jej Ron spýtal, čo ju tak potešilo, odvetila iba: „Klobúky sú preč. Zdá sa, že domáci škriatkovia predsa len chcú slobodu.“
„Ja by som na to krk nedal,“ jedovito poznamenal Ron. „Možno sa klobúky nepočítajú za oblečenie. Podľa mňa sa na klobúky ani nepodobali, vyzerali ako vlnené mechúre.“
Hermiona sa s ním celé dopoludnie nerozprávala.
Dve hodiny čarovania a po nich nasledovala dvojhodinovka transfigurácie.
Profesor Flitwick i profesorka McGonagallová im prvých pätnásť minút rečnili o tom, aké dôležité sú skúšky na Vynikajúcu čarodejnícku úroveň, čiže VČÚ.
„Musíte si pamätať,“ piskľavo zdôrazňoval malý profesor Flitwick, ako vždy usadený na kope kníh, aby ho spoza stola bolo vidieť, „že tieto skúšky môžu ovplyvniť vašu budúcnosť na nasledujúce dlhé roky! Ak ste sa ešte vážne nezamýšľali nad svojím budúcim povolaním, je načase, aby ste tak urobili. A medzitým, obávam sa, budeme pracovať ešte usilovnejšie, aby sme zabezpečili, že sa predvediete v najlepšom svetle.“
Potom si vyše hodiny opakovali privolávacie zaklínadlo, ktoré podľa profesora Flitwicka určite bude súčasťou skúšok na VČÚ, a hodinu ukončil tým, že im dal toľko úloh z čarovania ako ešte nikdy.
Také, ak nie horšie, to bolo aj na transfigurácii.
„Nemôžete urobiť skúšky,“ zlovestne tvrdila profesorka McGonagallová, „bez serióznej práce, precvičovania štúdia. Nevidím dôvod, prečo by všetci v tejto triede nemali dosiahnuť VČÚ z transfigurácie, pokiaľ sa budú usilovať.“ Neville potichu neveriacky odfrkol. „Áno, aj vy, Longbottom,“ Zbodla doňho zrak profesorka McGonagallová. „Pracujete dobre, chýba vám iba sebadôvera. Takže… dnes začneme so zaklínadlami zmiznutia. Sú ľahšie ako pričarovanie, o ktoré sa zvyčajne študenti pokúšajú až na úrovni Mimoriadnej legálnej odbornej kategórie, teda MLOK, ale aj tak patria k najťažším kúzlam na skúškach na VČÚ.“
Mala úplnú pravdu. Harrymu sa zaklínadlá miznutia zdali strašne ťažké. Čo ako sa usilovali, do konca hodiny sa ani jemu, ani Ronovi nepodaril jediný pokus. Slimáky, na ktorých cvičili, vôbec nezmizli, hoci Ron s nádejou vyhlásil, že ten jeho je trochu bledší.
Naopak, Hermionin sa úspešne stratil na tretí pokus, čím pre Chrabromil získala od profesorky McGonagallovej desaťbodovú prémiu. Ona jediná nedostala domácu úlohu, ostatní musia do druhého dňa kúzlo precvičovať a pripravovať sa na nasledujúce popoludnie, keď budú v pokusoch so slimákmi pokračovať.
Harryho a Rona sa už pomaly zmocňovala panika z toho množstva úloh, a tak obedňajšiu prestávku strávili v knižnici a vyhľadávali si informácie o tom, na čo sa používa mesačný kameň pri príprave elixírov. Hermiona sa ešte stále hnevala na Rona, že zhanobil jej pletené klobúky, a nepripojila sa k nim.
Popoludní pred starostlivosťou o čarovné tvory. Harryho znova rozbolela hlava.
Deň bol chladný, pofukovalo a ako kráčali dolu svahom po trávniku k Hagridovej chalupe na kraji Zakázaného lesa, občas pocítili na tvári kvapky. Profesorka Grumplová na nich čakala asi desať metrov od Hagridových dverí. Stála za zakrytým provizórnym doskovým stolom podloženým kozami, naloženým vetvičkami.