No kým sa nad tým mohol zamyslieť hlbšie, podišiel k nemu Ernie Macmillan.
„Chcem, aby si vedel, Potter,“ povedal nahlas, až sa to ozývalo, „že ťa nepodporujú iba čudáci. Ja osobne ti verím na sto percent. Moja rodina vždy pevne stála za Dumbledorom a ja tiež.“
„Ehm… ďakujem ti, Ernie,“ poďakoval zaskočený, ale potešený Harry. Ernie možno bol pri takýchto príležitostiach okázalý, ale Harry mal takú náladu, že si hlboko cenil dôveru niekoho, komu neviseli z uší reďkovky. V každom prípade Ernieho slová zotreli úsmev z tváre Lavender Brownovej, a keď sa Harry otočil k Ronovi a Hermione, zbadal výraz na Seamusovej tvári – vyzeral zmätene, no zároveň vzdorovito.
Nikoho neprekvapilo, že profesorka Sproutová začala hodinu prednáškou o dôležitosti skúšok na VČÚ. Harry by bol radšej, keby s tým už učitelia prestali, lebo ho to začínalo znervózňovať, a pri spomienke, koľko úloh ho čaká, mu zakaždým stiahlo žalúdok, a ten pocit sa ešte výrazne zhoršil, lebo na konci hodiny im dala písomnú prácu aj profesorka Sproutová. Chrabromilčania, unavení a zapáchajúci od dračieho trusu, obľúbeného hnojiva profesorky Sproutovej, masírovali naspäť k hradu takmer mlčky. Mali za sebou ďalší dlhý deň.
Pretože Harry bol hladný a o piatej ho čakal prvý trest u profesorky Umbridgeovej, ani si neodniesol tašku do chrabromilskej veže a šiel rovno na večeru, aby mohol do seba niečo hodiť, kým bude čeliť tomu, čo preňho pripravila. Sotva však došiel ku vchodu do Veľkej siene, zavolal naňho nahnevaný hlas: „Hej, Potter!“
„Čo je zas?“ unavene zamrmlal Harry a otočil sa. Stála pred ním Angelina Johnsonová a bolo na nej vidieť, že je veľmi nahnevaná.
„Poviem ti, čo zas,“ oborila sa naňho a pichala ho prstom do hrude. „Ako to, že si sa nechal zavrieť v piatok o piatej po škole?“
„Čo? Prečo… ach, áno, výber strážcu!“
„Tak si si spomenul!“ vrčala. „Nehovorila som ti, že chcem na skúške celý tím, aby sme našli niekoho, kto zapadne medzi všetkých? Nehovorila som ti, že som špeciálne na to rezervovala štadión? A ty si sa rozhodol, že tam nebudeš!“
„Ja som sa nerozhodol, že tam nebudem!“ bránil sa Harry, ktorého sa dotkla nespravodlivosť tých slov. „Umbridgetka ma nechala po škole iba preto, že som jej povedal pravdu o Veď-Vieš-Kom.“
„Tak teda choď rovno za ňou a požiadaj ju, aby ťa v piatok pustila,“ zlostne prikazovala Angelina. „A je mi jedno, ako to urobíš. Ak chceš, povedz jej hoci, že Veď-Vieš-Kto je výplodom tvojej fantázie, ale v každom prípade tam buď!“
Otočila sa a už jej nebolo.
„Viete čo?“ povedal Harry Ronovi a Hermione vo Veľkej sieni. „Myslím, že by sme mali skontaktovať Magochester United present, či v predchádzajúcej tréningovej sezóne Oliver Wood náhodou nezišiel zo sveta, lebo sa zdá, že Angelinu posadol jeho duch.“
„Čo myslíš, akú máš šancu, že ťa Umbridgetka v piatok pustí?“ spýtal sa Ron pochybovačne.
„Menšiu než nulovú,“ zachmúrene povedal Harry, sadol si za chrabromilský stôl, preložil si jahňací rezeň na tanier a začal jesť. „Ale mal by som to skúsiť, nie? Ponúknem jej, že si za to odsedím dva dni navyše alebo niečo podobné, neviem…“ Prehltol zemiaky a dodaclass="underline" „Dúfam, že ma dnes večer nebude držať pridlho. Uvedomujete si, že máme napísať tri písomné práce, precvičovať zaklínadlo zmiznutia pre McGonagallovú, vypracovať protikúzlo pre Flitwicka, dokončiť kresbu stromostrážcu a začať s tým hlúpym denníkom snov pre Trelawneyovú?“
Ron zastonal a ktovie prečo pozrel na strop.
„A vyzerá to, že bude pršať.“
„Čo to má spoločné s našimi úlohami?“ nadvihla obočie Hermiona.
„Nič,“ pokrútil hlavou a očerveneli mu uši.
O päť minút päť sa Harry rozlúčil s kamarátmi a pobral sa do pracovne Umbridgeovej na treťom poschodí.
Keď zaklopal na dvere, profesorka sladkým hlasom zavolala: „Ďalej.“ Harry opatrne vošiel a obzeral sa.
Poznal túto pracovňu za jej troch predchádzajúcich obyvateľov. V časoch Gilderoya Lockharta bola oblepená jeho usmiatymi portrétmi. Za Lupina ste tu najčastejšie natrafili na nejakého temného tvora v klietke alebo nádrži. Falošný Moody ju zase zapratal rôznymi nástrojmi a pomôckami na odhaľovanie zločinov a úkrytov.
Teraz však bola zmenená na nepoznanie. Všetko pokrývali čipkové prikrývky a obrusy. V miestnosti stálo niekoľko váz plných sušených kvetov, každá na samostatnej dečke, a na jednej stene visela zbierka maľovaných tanierov a každý zdobilo iné veľké farebné mačiatko s mašľou okolo krku. Boli také škaredé, že Harry na ne hľadel ako zhypnotizovaný, až kým profesorka Umbridgeová znova neprehovorila.
„Dobrý večer, pán Potter.“
Harry precitol a obzeral sa. Najprv si ju nevšimol, lebo mala oblečený krikľavý kvetovaný habit, ktorý celkom splýval s obrusom na stole za ňou.
„Dobrý večer, profesorka Umbridgeová,“ pozdravil odmerane.
„Sadnite si,“ ukázala na malý stolík prikrytý čipkou, prútikom mu pritiahla stoličku s rovným operadlom. Na stole ležal kus čistého pergamenu, očividne čakal naňho.
„Ehm,“ začal Harry, ani sa nepohol. „Profesorka Umbridgeová, hm… predtým než začneme, chcel… chcel by som vás požiadať o… láskavosť.“
Prižmúrila vypúlené oči.
„Ó, áno?“
„No, ja… som v chrabromilskom metlobalovom družstve. A mal by som byť v piatok o piatej pri výbere nového strážcu, a tak som… rozmýšľal som, či by som nemohol vynechať v ten večer trest a… odsedieť si ho namiesto toho niekedy inokedy…“
Ešte prv než dokončil vetu, vedel, že to nemalo zmysel.
„Ó, nie,“ profesorka Umbridgeová mala na tvári taký široký úsmev, akoby práve prehltla mimoriadne šťavnatú muchu. „Ó, nie, nie, nie. Toto je váš trest za to, že rozširujete zlomyseľné, nechutné historky, aby ste na seba upútali pozornosť, pán Potter, a tresty rozhodne nemožno prispôsobovať tak, ako sa to hodí previnilcovi. Nie, zajtra o piatej prídete sem, a na ďalší deň tiež, a aj v piatok a odsedíte si všetko podľa plánu. Myslím, že je dobré, keď preto zmeškáte niečo, čo veľmi chcete. Malo by to prehĺbiť ponaučenie, ktoré sa vám usilujem vštepiť.“
Harry cítil, ako sa mu do hlavy vovalila krv a v ušiach mu zahučalo. Takže on rozširuje zlomyseľné, nechutné historky, aby upútaval pozornosť.
Umbridgeová ho sledovala s hlavou trochu naklonenou nabok a stále sa usmievala, ako keby presne vedela, čo si myslí a čakala, či na ňu znova začne kričať.
S obrovským úsilím sa Harry od nej odvrátil, hodil tašku vedľa stoličky a sadol si.
„No, zdá sa, že už sa učíme ovládať, všakže?“ poznamenala Umbridgeová. „A teraz mi napíšete zopár riadkov, pán Potter. Nie, nie s vaším brkom,“ dodala, keď sa Harry sklonil, že si otvorí tašku. „Použijete jedno z mojich špeciálnych. Nech sa páči.“
Podala mu dlhé tenké čierne brko s nezvyčajne ostrý koncom.
„Chcem, aby ste písali Nesmiem klamať.“ prikázala mu pokojne.
„Koľkokrát?“ spýtal sa Harry, celkom prijateľne napodobňujúc zdvorilý tón.
„Ó, dovtedy, kým vám tú myšlienku nevštepím,“ milo odvetila Umbridgeová. „Tak do toho.“
Prešla k svojmu stolu, sadla si a sklonila sa nad kopu pergamenov. Vyzerali ako písomné práce pripravené na oznámkovanie. Harry chytil čierne ostré brko a potom si uvedomil, čo mu chýba.
„Nedali ste mi atrament,“ ozval sa.
„Atrament nebudete potrebovať,“ povedala profesorka Umbridgeová s náznakom smiechu v hlase.
Harry priložil špičku brka k pergamenu a písaclass="underline" Nesmiem klamať.