„Ja sa nesmejem,“ povedal Harry a Ron zažmurkal. „Je to skvelý nápad! Bolo by fakt senzačné, keby si sa dostal do družstva! Nikdy som ťa nevidel hrať na poste strážcu. Si dobrý?“
„Nie som zlý,“ pokrčil plecami Ron a bolo vidieť, že mu po Harryho žičlivej reakcii nesmierne odľahlo. „Keď Charlie, Fred a George cez prázdniny trénovali, vždy som im robil strážcu.“
„Takže dnes večer si trénoval?“
„Každý večer od utorka… ale sám. Pokúšal som sa začarovať prehadzovačky, aby leteli na mňa, ale nebolo to ľahké, a neviem, či to bude na osoh.“ Ron vyzeral nervózne. „Fred a George sa budú hlúpo smiať, keď sa ukážem na výbere. Odkedy som prefektom, stále sa mi posmievajú.“
„Keby som tam tak mohol byť,“ trpko si povzdychol Harry a pobrali sa ku klubovni.
„Aj ja… Harry, čo to máš na ruke?“
Harry, ktorý sa práve voľnou rukou poškrabkal po nose, sa ju pokúsil skryť, ale s rovnakým úspechom ako Ron Ometlo.
„To je len porezané… nič… je to len…“
Ale Ron chytil Harryho za predlaktie a pritiahol si jeho ruku pred oči. Chvíľu bolo ticho, hľadel na slová vyryté do kože, potom Harryho pustil a vyzeral, akoby mu bolo zle.
„Veď si povedal, že ti káže iba písať.“
Harry zaváhal, ale koniec koncov Ron bol k nemu úprimný a tak mu povedal pravdu, ako trávil hodiny u Umbridgeovej v pracovni.
„Tá stará ježibaba!“ pobúrene zašepkal Ron už pred Tučnou paňou, ktorá pokojne driemala s hlavou opretou o roh. „Sadistka! Choď za McGonagallovou, povedz jej niečo!“
„Nie,“ okamžite zamietol Harry. „Neurobím jej tú radosť, aby vedela, že ma zlomila.“
„Zlomila? Nemôžeš dovoliť, aby sa jej to prepieklo!“ povedal Ron.
„Neviem, akú má nad ňou McGonagallová moc.“
„Tak potom Dumbledore, povedz to Dumbledorovi.“
„Nie,“ trval na svojom Harry.
„Prečo nie?“
„Má toho aj tak dosť,“ odvetil Harry, hoci to nebol pravý dôvod. Nepôjde prosiť Dumbledora o pomoc, keď sa s ním riaditeľ od júna ani raz nerozprával.
„No podľa mňa by si mal…“ začal Ron, ale prerušila ho Tučná pani, ktorá sa prebrala, ospanlivo ich sledovala a teraz vyprskla: „Tak poviete mi heslo, alebo musím kvôli vám ponocovať a čakať, kým sa konečne vyrozprávate?“
Piatkové ráno bolo rovnako pochmúrne a premočené ako celý týždeň. Hoci Harry automaticky pozrel na učiteľský stôl, len čo vošiel do Veľkej siene, nedúfal, že uvidí Hagrida, a v duchu sa okamžite vrátil k naliehavejším problémom – množstvu domácich úloh a perspektíve ďalšieho večera u Umbridgeovej.
V ten deň ho vzpružili dve skutočnosti. Jednou bolo pomyslenie, že už je skoro víkend, a druhou, že hoci bude posledný trest u Umbridgeovej nepochybne hrozný, z jej okna je výhľad na vzdialený metlobalový štadión, a tak pri troche šťastia možno niečo uvidí z Ronovej skúšky. Boli to slabé lúče svetla, to je fakt, ale Harry bol vďačný za čokoľvek, čo rozjasnilo terajšiu temnotu. Nikdy na Rokforte nezažil horší prvý týždeň.
V to popoludnie zaklopal o piatej na dvere pracovne profesorky Umbridgeovej, úprimne dúfajúc, že naposledy. Pozvala ho dnu. Na stole s čipkovaným obrusom ho čakal pergamen a vedľa neho špicaté čierne brko.
„Viete, čo máte robiť, pán Potter,“ povedala Umbridgeová a sladko sa naňho usmievala.
Harry zobral brko a pozrel cez okno. Keby si posunul stoličku o kúsok doprava, akože sa prisúva bližšie k stolu, niečo by videl. V diaľke chrabromilský metlobalový tím lietal hore-dolu po štadióne a na zemi pri troch vysokých žrdiach s obručami stálo zo päť či šesť čiernych postáv – kandidátov na strážcov. Očividne čakali, kým na nich príde rad. Z takej diaľky sa nedalo rozoznať, ktorý je Ron.
Nesmiem klamať, písal Harry. Rana na chrbte ruky sa mu otvorila a začala nanovo krvácať.
Nesmiem klamať. Rana bola hlbšia, pálila a bolela.
Nesmiem klamať. Po zápästí mu tiekla krv.
Riskoval ďalší pohľad do okna. Ten, čo teraz strážil žrde s obručami, to robil biedne. Katie Bellová za tých pár sekúnd, čo sa Harry odvážil dívať, dala dva góly. Veľmi dúfal, že ten strážca nebol Ron, a sklopil oči zase na pergamen s machuľami od krvi.
Nesmiem klamať.
Nesmiem klamať.
Harry sa ta pozrel vždy, keď si myslel, že môže riskovať, pri škripote Umbridgeovej pera alebo otváraní zásuvky v stole.
Tretí kandidát bol celkom dobrý, štvrtý hrozný, piaty sa vynikajúco vyhýbal dorážačke, ale potom dostal ľahký gól. Obloha tmavla a Harry pochyboval, že uvidí ďalších kandidátov.
Nesmiem klamať. Nesmiem klamať.
Pergamen sa leskol od krvi, čo mu stekala z ruky, v ktorej cítil pálčivú bolesť. Keď zase pozrel do okna, bola už tma. Metlobalový štadión nebolo vidieť.
„Tak sa pozrime, či sa vám to už vštepilo,“ ozval sa asi pol hodine tichý hlas Umbridgeovej.
Šla k nemu a natiahla krátke prsty s prsteňmi, aby mu chytila ruku. V tej chvíli, ako sa ho dotkla, aby skontrolovala slová teraz vyryté do kože, ním prenikla bolesť, no nie v ruke, ale v jazve na čele. Zároveň kdesi pri bránici pocítil čosi čudné.
Vytrhol si ruku z jej zovretia, vyskočil a hľadel na ňu. Opätovala jeho pohľad a jej široké ovisnuté ústa sa roztiahli v úsmeve.
„Áno. Bolí to, všakže?“ povedala potichu.
Harry neodpovedal. Srdce mu tĺklo veľmi silno a rýchlo. Hovorí tá žena o jeho ruke alebo vie, čo práve pocítil na čele?
„No myslím, že môj zámer vyšiel, pán Potter. Môžete ísť.“
Schytil školskú tašku a čo najrýchlejšie opustil miestnosť.
Len pokojne, hovoril si a bral schody po troch. Pokojne, nemusí to znamenať, čo si myslíš…
„Mimbulus mimbletonia!“ vyhŕkol na Tučnú paniu, ktorá sa v ráme prehupla dopredu.
V klubovni ho privítal rev. Pribehol k nemu Ron, celý rozžiarený a obliaty ďatelinovým pivom z čaše, ktorú držal v rukách.
„Harry, dokázal som to! Som strážca!“
„Čo? No senzačne!“ ocenil Harry a usiloval sa usmievať prirodzene, no srdce mu naďalej tĺklo opreteky a ruka ho bolela a krvácala mu.
„Daj si ďatelinové pivo,“ Ron mu strčil do ruky fľašku. „Nemôžem tomu uveriť… Kam išla Hermiona?“
„Tam je,“ Fred, ktorý sa tiež nalieval ďatelinovým pivom, ukázal na kreslo pri ohni. Hermiona v ňom driemala a nápoj jej nebezpečne kvapkal na ruku.
„Keď som jej to oznámil, povedala, že sa teší,“ trochu rozladene oznamoval Ron.
„Nechajme ju spať,“ rýchlo zasiahol George. Až o chvíľu si Harry všimol, že na niekoľkých prvákoch, ktorí sa zhŕkli okolo nich, zreteľne vidieť, že im nedávno z nosa tiekla krv.
„Poď sem, Ron, vyskúšame, či ti starý Oliverov habit sadne,“ volala ho Katie Bellová, „jeho meno môžeme odstrániť a dáme tam tvoje…“
Keď Ron odišiel, prišla za Harrym Angelina. „Prepáč, že som bola k tebe taká tvrdá, Potter,“ ospravedlňovala sa nečakane. „Vieš, to kapitánstvo je ťažké. Už si začínam myslieť, že som niekedy Woodovi krivdila.“ Ponad okraj čaše pozorovala Rona a trochu sa mračila.
„Počuj, ja viem, že je to tvoj najlepší kamarát, ale nie je ktovieako úžasný,“ povedala otvorene. „No myslím, že ak trochu potrénuje, bude dobrý. V ich rodine sú dobrí hráči. Ak mám byť úprimná, spolieham sa na to, že má trochu väčší talent, než prejavil dnes. Vicky Frobisherová a Geoffrey Hooper dnes večer lietali lepšie, ale Hooper stále narieka, stále sa na niečo ponosuje a Vicky pracuje vo všelijakých spolkoch. Priznala, že keby sa jej tréning prekrýval s klubom čarovania, dala by prednosť čarovaniu. No, skrátka, zajtra o druhej máme tréning, tak aby si tam bol. A buď taký láskavý, pomôž Ronovi, koľko môžeš, dobre?“