Prikývol a Angelina sa vrátila k Alicii Spinnetovej. Harry si šiel sadnúť k Hermione, ktorá sa náhle zobudila na to, ako odkladal tašku.
„Ach, Harry, to si ty… to je fajn s tým Ronom, však?“ zamumlala. „Taká som u-unavená!“ zazívala. „Až do jednej v noci som plietla ďalšie klobúky. Miznú ako bláznivé.“
A keď sa Harry lepšie poobzeral, zbadal, že po celej miestnosti sú na miestach, kde by ich mohli nič netušiaci domáci škriatkovia náhodou zdvihnúť, naozaj poskrývané vlnené klobúky.
„Výborne,“ odobril jej činnosť nesústredene. Ak to čo najskôr niekomu nepovie, vybuchne. „Počuj, Hermiona, práve som bol u Umbridgeovej a dotkla sa mi ruky…“
Hermiona pozorne počúvala. Len čo Harry skončil pauze sa ozvala: „Bojíš sa, že ju Veď-Vieš-Kto ovláda tak ak ovládal Quirrella?“
„No,“ Harry stíšil hlas, „je to možné, či nie?“
„Asi áno,“ prikývla Hermiona, hoci to neznelo presvedčivo. „Ale myslím, že ju nemôže ovládnuť tak ako Quirrella. No vieš, teraz je normálne živý, nie? Má vlastné telo, nepotrebuje cudzie. Ale možno je pod vplyvom Imperiusa…“
Harry chvíľu hľadel, ako Fred, George a Lee žonglujú s prázdnymi fľašami od ďatelinového piva. Potom Hermiona pokračovala: „Ale vlani ťa jazva bolela, keď sa ťa nikto nedotýkal. Nepovedal Dumbledore, že to súvisí s tým, čo práve cíti Veď-Vieš-Kto? Chcem povedať, že to možno nemá s Umbridgeovou nič spoločné, možno je to len náhoda, že sa ti to stalo práve u nej.“
„Je zlá,“ povedal Harry otvorene. „Zvrátená.“
„Áno, je strašná, Harry… ale, myslím, že by si mal Dumbledorovi povedať, že ťa bolí jazva.“
Už po druhý raz za tieto dva dni mu niekto radí, aby šiel za Dumbledorom, a Hermione odpovedal rovnako ako Ronovi.
„Nebudem ho tým obťažovať. Ako hovoríš, nič strašné sa nedeje. Bolievala ma celé leto – ibaže dnes večer to bolo trochu silnejšie, nič iné…“
„Harry, som si istá, že Dumbledore by chcel, aby si ho tým obťažoval…“
„Áno,“ vyhŕkol Harry, kým tomu mohol zabrániť, „Jediné, čo Dumbledora na mne zaujíma, je moja jazva, nie?“
„Nehovor tak, to nie je pravda!“
„Myslím, že o tom napíšem Siriusovi, čo si myslí…“
„Harry, také niečo nemôžeš napísať do listu!“ zľakla sa Hermiona. „Nepamätáš sa, ako nám Moody hovoril, že na to, čo napíšeme, si musíme dať pozor? Už nemožno zaručiť, že sovy nekontrolujú.“
„Dobre, dobre, tak mu to nenapíšem!“ podráždene odsekol Harry a vstal. „Idem do postele. Povedz to, prosím ťa, Ronovi.“
„Och nie,“ zdalo sa, že Hermione odľahlo. „Ak ideš ty, to znamená, že môžem ísť aj ja, a nebude to vyzerať neslušne, som na smrť unavená a zajtra chcem urobiť ďalšie klobúky. Môžeš mi pomôcť, keď chceš, je to zábavné. Už sa zlepšujem, viem pliesť aj vzorky, hrudky a všeličo iné.“
Harry jej pozrel do tváre rozžiarenej od radosti a pokúsil sa tváriť, akoby ho jej ponuka trochu lákala.
„Eech… myslím, že nie, ďakujem. Zajtra nie. Mám kopu úloh…“
Nato sa odvliekol ku schodom do chlapčenských spálni a Hermiona sa tvárila trochu sklamane.
14
Percy a Tichošľap
Na druhý deň sa Harry zobudil prvý. Chvíľu ležal a sledoval, ako sa v spálni víri prach v slnečnom lúči presvitajúcom cez medzeru medzi závesmi okolo postele a vychutnával pomyslenie, že je sobota. Zdalo sa mu, že prvý týždeň školského roka sa vliekol celú večnosť, akoby to bola nekonečná hodina dejín mágie.
Podľa ospanlivého ticha a slnečného lúča, ktorý vyzeral, akoby sa práve zrodil, Harry usúdil, že svitlo iba pred chvíľkou. Odostrel závesy, vstal a začal sa obliekať. Jediným zvukom okrem vzdialeného štebotu vtákov bol pomalý hlboký dych spolužiakov. Opatrne otvoril školskú tašku, vytiahol pergamen a brko a pobral sa do klubovne.
Zamieril rovno k svojmu obľúbenému vysedenému starému kreslu pri teraz vyhasnutom ohni, pohodlne sa usadil a rozvinul pergamen, pričom sa obzeral po miestnosti. Kúsky pokrčeného pergamenu, staré pľuvadníky, prázdne nádoby od prísad a obaly z cukríkov, na konci dňa zvyčajne porozhadzované po klubovni, ako aj Hermionine klobúky zmizli. Harry rozmýšľal, koľko domácich škriatkov, či už chceli, či nie, je oslobodených, a otvoril fľašku s atramentom, namočil si do nej brko, chvíľu ho držal nad hladkým žltkastým povrchom pergamenu a úporne rozmýšľal… Po chvíli si však uvedomil, že hľadí na prázdne ohnisko a vôbec nevie, čo napísať.
Až teraz pochopil, aké ťažké to bolo v lete pre Rona a Her-mionu písať mu listy. Ako má Siriusovi napísať o všetkom, čo sa stalo za uplynulý týždeň, a položiť všetky otázky, čo chcel a neposkytnúť pri tom možným zlodejom korešpondencie informácie, ktoré by sa nemali dozvedieť?
Chvíľu sedel celkom nehybne, hľadel do ohniska a napokon sa rozhodol, znova namočil brko do atramentu a energicky sa pustil písať.
Milý Smrkáč,
dúfam, že sa máš dobre. Prvý týždeň tu bol hrozný. Som rád, že je už víkend.
Máme novú učiteľku obrany proti čiernej mágii, profesorku Umbridgeovú. Je taká milá ako Tvoja mama. Píšem Ti, lebo tá vec, o ktorej som Ti písal vlani v lete, sa mi včera večer stala znova, keď som sedel po škole u Umbridgeovej.
Všetkým nám chýba náš najväčší priateľ, ale dúfame, že sa čoskoro vráti.
Odpíš mi, prosím Ťa, čo najskôr.
S pozdravom
Harry si list niekoľko ráz znova prečítal a usiloval sa hľadieť naň pohľadom nezasväteného. Podľa neho sa z textu nedalo zistiť, o čom hovorí, ani komu píše. Dúfal, že Sirius pochopí narážku o Hagridovi a napíše im, kedy sa asi vráti. Harry sa nechcel spýtať priamo, aby náhodou nepritiahol pozornosť na Hagridovu možnú činnosť mimo Rokfortu.
Na to, aký to bol krátky list, zabral mu dosť času, a kým ho napísal, slnko sa už vkradlo do klubovne a zhora zo spálni bolo počuť vzdialené zvuky. Harry starostlivo pergamen zapečatil, preliezol cez portrétovú dieru a zamieril do soviarne.
„Keby som bol na tvojom mieste, nešiel by som tade,“ varoval ho Takmer bezhlavý Nick, ktorý nepokojne preletel cez stenu kúsok pred Harrym. „Zloduch si chce vystreliť z prvého človeka, čo pôjde okolo Paracelsovej busty na prostriedku chodby.“
„Znamená to, že Paracelsus dotyčnému spadne na hlavu?“ spýtal sa Harry.
„Je to smiešne, ale áno,“ unudene prikývol Takmer bezhlavý Nick. „Zloduch sa nikdy poriadne nenajedol vtipnej kaše. Idem pohľadať Krvavého baróna… možno tomu zabráni… Maj sa, Harry…“
„Aj ty,“ zaželal mu Harry a namiesto doprava, dal sa radšej doľava, dlhšou, ale bezpečnejšou cestou do soviarne. Nálada sa mu zlepšila, keď videl cez okná jasnomodrú oblohu. Dnes majú tréning a konečne bude zase na metlobalovom ihrisku.
Niečo sa mu obtrelo o členky. Pozrel dolu a uvidel školníkovu chudú sivú mačku pani Norrisovú zakrádať sa popri ňom. Na chvíľku k nemu otočila žlté oči ako lampáše a vzápätí zmizla za sochou Wilfreda Vážneho.
„Nič zlé nerobím,“ zavolal za ňou Harry. Podľa jej výzoru bolo isté, že odchádza žalovať svojmu pánovi, a predsa Harry nechápal prečo, veď mal úplné právo v sobotu ráno kráčať do soviarne.