Slnko už bolo vysoko na oblohe a v soviarni, kde neboli zasklené okná, mu oslepilo oči. Kruhovú miestnosť krížom-krážom pretínali široké striebristé lúče slnečného svetla a na hradách sedeli stovky sov, v rannom svetle trochu nepokojných, niektoré sotva čo prileteli z lovu. Na slamou pokrytej podlahe mu chrupčali pod nohami maličké zvieracie kostičky. Naťahoval krk, či neuvidí Hedvigu.
„Tam si,“ povedal, keď ju zbadal skoro celkom pod klenutým stropom. „Poď dolu, mám pre teba list.“
Hedviga ticho zahúkala, rozprestrela široké biele krídla a zlietla mu na plece.
„Vieš, je tu napísané Smrkáč,“ oznamoval, pričom jej strkal list do zobáka, a ani nevedel prečo, ale šepkal pritom, „ale je to pre Siriusa, dobre?“
Hedviga zažmurkala jantárovými očami a on to prijal a znak porozumenia.
„Prajem ti bezpečný let,“ zaželal jej a odniesol ju k jednému z okien, na okamih pocítil na ruke tlak a Hedviga vzlietla k oslepujúco jasnej oblohe. Sledoval ju, až kým sa nezmenila na malú bodku a nezmizla, potom preniesol pohľad na Hagridovu chalupu, ktorú bolo z tohto okna dobre vidieť, bolo jasné, že je prázdna – z komína sa nedymilo, závesy boli zatiahnuté.
Vrcholky stromov v Zakázanom lese sa zľahka kolísali vo vánku. Harry ich pozoroval, vychutnával čerstvý vzduch na tvári a myslel na metlobal… a vtedy ho uvidel. Veľkého okrídleného dračieho koňa, takého ako tie, čo ťahali rokfortské koče. S rozprestretými kožovitými čiernymi krídlami pripomínajúcimi pterodaktyla vyletel spomedzi stromov ako čudesný obrovský vták. Celé sa to odohralo tak rýchlo, až Harry skoro ani neveril, že ho videl, iba srdce mu tĺklo ako splašené.
Za ním sa otvorili dvere soviarne. Vyľakane nadskočil, a keď sa rýchlo otočil, uvidel Čcho s listom a balíčkom v rukách.
„Ahoj,“ pozdravil ju automaticky.
„Ach, ahoj,“ odpovedala so zatajeným dychom. „Nečakala som, že tu tak skoro ráno niekto bude… iba pred piatimi minútami som si spomenula, že mama má narodeniny.“
Ukázala balíček.
„Jasne,“ prikývol Harry. Mal pocit, akoby sa mu zasekol mozog. Chcel povedať niečo vtipné a zaujímavé, ale z mysle mu neschádzal ten hrozný okrídlený kôň.
„Pekný deň,“ ukázal na okná. V duchu sa až scvrkol od rozpakov. Počasie. On hovorí o počasí…
„Áno,“ prikývla Čcho a obzerala sa po nejakej vhodnej sove. „Dobré podmienky na metlobal. Ja som nebola vonku celý týždeň. A ty?“
„Ani ja.“
Čcho si vybrala jednu zo školských sov pálených. Privolala si ju na ruku a sova jej poslušne otrčila paprču, aby jej mohla priviazať balíček.
„Má už Chrabromil nového strážcu?“ spýtala sa.
„Áno,“ potvrdil Harry. „Je to môj kamarát Ron Weasley, poznáš ho?“
„To je ten, čo nenávidí Tornáda?“ spýtala sa trochu chladne. „Je dobrý?“
„Áno. Teda, myslím si. Ale nevidel som ho na výbere, lebo som sedel po škole.“
Čcho pozrela naňho, hoci balíček ešte nebol celkom uviazaný.
„Tá Umbridgetka je odporná,“ povedala potichu. „Nechať ťa po škole iba preto, že si jej povedal pravdu, ako… ako… ako zomrel. Všetci o tom počuli, bola toho plná škola. Mal si odvahu, že si sa jej tak postavil.“
Harryho scvrknuté ja sa tak rýchlo zase nafúklo, až mal pocit, že sa začne vznášať kúsok nad podlahou zasypanou trusom. Komu záleží na nejakom hlúpom okrídlenom koni? Čcho si myslí, že bol odvážny. Na chvíľku uvažoval, že jej pomôže priviazať balíček, aby jej len tak akoby náhodou ukázal dorezanú ruku… ale práve v tom okamihu, ako mu zišla na um táto vzrušujúca myšlienka, sa znova otvorili dvere soviarne.
Do miestnosti vbehol zadychčaný školník Filch. Na vpadnutých žilkovaných lícach mal fialové fľaky, brada sa mu triasla a riedke sivé vlasy mal strapaté – očividne sem bežal. Za pätami sa mu hnala pani Norrisová, hľadela na sovy nad sebou a lačne mňaukala. Hore sa ozval nepokojný šum krídel a veľká hnedá sova výhražne cvakla zobákom.
„Aha!“ zvolal Filch, čaptavo prikročil k Harrymu a ovisnuté líca sa mu triasli od hnevu. „Dostal som tip, že sa chystáš poslať veľkú objednávku na hnojové bomby!“
Harry si prekrížil ruky a hľadel na školníka. „Kto vám povedal, že si objednávam hnojové bomby?“ Čcho hľadela z Harryho na školníka a tiež sa mračila, sovu držala na ruke a tá už bola unavená zo státia na jednej nohe, a tak varovne zahúkala, ale Čcho si ju nevšímala.
„Mám svoje zdroje,“ spokojne zasyčal Filch. „Daj sem zásielku.“ Harry bol nesmierne rád, že sa nezdržoval a list hneď poslal „Nemôžem, je to preč.“
„Preč?“ Filchova tvár sa skrivila od zlosti.
„Preč,“ pokojne opakoval Harry.
Filch nazúrene otvoril ústa, chvíľu nimi lapal dych a potom si pohľadom premeral Harryho habit.
„Ako si môžem byť istý, že to nemáš vo vreckách?“
„Lebo…“
„Videla som ho, ako to poslal,“ nahnevane mu prišla na pomoc Čcho.
„Ty si ho videla?“
„Áno, videla,“ potvrdila nazlostene.
Chvíľu bolo ticho, Filch pritom zazeral na Čcho a tá jeho pohľad opätovala, potom sa školník otočil a odšuchtal sa k dverám. S rukou na kľučke zastal a obzrel sa na Harryho.
„Ak niekde zacítim nejakú hnojovú bombu…“
A s dupotom zbehol po schodoch. Pani Norrisová ešte raz vrhla túžobný pohľad na sovy a nasledovala ho.
Harry a Čcho pozreli na seba.
„Ďakujem,“ poďakoval sa Harry.
„Niet za čo,“ odvetila Čcho a konečne priviazala balíček sove na nohu a tvár jej trochu zružovela. „Neobjednával si hnojové bomby, však nie?“
„Nie.“
„Tak ktovie prečo si to myslel?“ uvažovala, keď odniesla sovu k oknu.
Harry pokrčil plecami. Bolo mu to rovnako záhadné ako jej, ale momentálne ho to veľmi netrápilo.
Zo soviarne vyšli spolu. Pri vstupe na chodbu do západného krídla hradu Čcho povedala: „Ja idem tadeto. Tak teda – veď sa uvidíme, Harry.“
„Maj sa.“
Usmiala sa naňho a odišla. Harry šiel ďalej a tešil sa. Podarilo sa mu porozprávať sa s ňou a vôbec sa pritom nestrápniť… Mal si odvahu, že si sa jej tak postavil… Čcho povedala, že mal odvahu… necíti k nemu nenávisť za to, že prežil…
Samozrejme, Cedrica mala radšej, to vedel… hoci keby ju bol pozval na ples skôr než on, možno by to bolo dopadlo ináč… Vyzeralo to, akoby ľutovala, že musela odmietnuť, keď ju napokon pozval…
„Dobré ráno,“ veselo pozdravil Rona a Hermionu vo Veľkej sieni a prisadol si k nim.
„Zdá sa, že ťa niečo potešilo,“ prekvapene si premeriaval Harryho Ron.
„Ehm… bude metlobal,“ veselo vyhlásil Harry a pritiahol si misu so slaninou a vajíčkami.
„Ach… áno,“ Ron odložil hrianku a dal si poriadny dúšok tekvicového džúsu. Potom povedaclass="underline" „Počuj… nemohol by si ísť so mnou trochu skôr? Len aby sme… no aby som si trochu pocvičil pred tréningom. Aby som sa do toho dostal.“
„Áno, dobre,“ súhlasil Harry.
„Myslím, že by ste nemali,“ vážne namietla Hermiona. „Obaja už aj tak nestíhate úlohy…“
Lenže zmĺkla, lebo prilietala ranná pošta a ako zvyčajne k nej letel Denný Prorok v zobáku myšiarky, ktorá pristála nebezpečne blízko cukorničky a otrčila nohu. Hermiona jej strčila do koženého vrecúška knut, zobrala si noviny, a keď sova odletela, kriticky si prezrela titulnú stranu.
„Niečo zaujímavé?“ spýtal sa Ron. Harry sa uškrnul, lebo vedel, že Ron chce odpútať jej pozornosť od domácich úloh.
„Nie,“ vzdychla si, „len nejaké táraniny o tom, že basistka zo Sudičiek sa vydáva.“
Hermiona roztvorila noviny a zmizla za nimi. Harry si naložil ďalšiu porciu vajec so slaninou. Ron hľadel na vysoké okná a vyzeral zamyslene.