„No myslím, že my také šťastie mať nebudeme, čo?“ povedal Harrymu, keď druháci rýchlo odišli.
Harry si čítal oznam ešte raz. Spokojnosť, ktorá ho od soboty napĺňala, sa vyparila. Kypel v ňom hnev.
„To nie je náhoda,“ precedil pomedzi zuby a zvieral ruky do pästí. „Ona to vie.“
„Nemôže,“ ihneď vyhlásil Ron.
„V tej krčme boli ľudia a počúvali. A povedzme si to na rovinu, nevieme, koľkým z tých, čo prišli, môžeme veriť… hocikto z nich mohol hneď bežať za Umbridgeovou a povedať jej to…“
A on si myslel, že mu uverili, dokonca, že ho obdivujú…
„Zacharias Smith!“ vyhlásil Ron a vrazil si päsťou do dlane. „Alebo… aj Michael Corner sa mi zdal podozrivý.“
„Ktovie, či to Hermiona už videla,“ podotkol Harry a pozrel na dvere do dievčenských spálni.
„Poďme jej to povedať,“ vychytil sa Ron. Otvoril dvere a vybral sa po točitom schodisku.
Už na šiestom schode sa ozvalo hlasné kvílenie ako klaksón, schody splynuli a zmenili sa na dlhú hladkú kamennú kĺzačku. Ron sa chvíľu usiloval bežať, mával rukami ako veterný mlyn, potom stratil rovnováhu a letel dolu hlavou, až pristál pri Harryho nohách.
„Myslím, že do dievčenských spálni nesmieme ísť,“ poznamenal Harry, dvíhal Rona a snažil sa nerozosmiať.
Po kĺzačke veselo prileteli štvrtáčky.
„Kto sa pokúšal dostať hore?“ chichotali sa, vyskočili a vyvaľovali oči na Harryho a Rona.
„Ja,“ priznal sa Ron ešte strapatý a rozgajdaný. „Nevedel som, že sa to stane. To nie je fér!“ sťažoval sa Harrymu, keď dievčatá zamierili k portrétovému východu a bláznivo sa chichotali. „Hermiona môže ísť do našej spálne, ako to že nesmieme?“
„No, to je také staromódne pravidlo,“ odpovedala mu Hermiona, ktorá sa práve skĺzla na koberec pred nich a vstávala „ale píše sa o tom v Dejinách Rokfortu, že zakladatelia považovali chlapcov za menej spoľahlivých ako dievčatá. A preč ste k nám vlastne chceli ísť?“
„Za tebou – pozri na toto!“ Ron ju hneď ťahal k oznamovacej tabuli.
Hermiona rýchlo preletela očami po ozname. Tvár jej skamenela.
„Niekto jej to musel vytárať!“ nahnevane komentoval Ron.
„To nemohol,“ potichu povedala Hermiona.
„Si ty ale naivná,“ uškrnul sa Ron, „myslíš si, že za to, že ty si čestná a spoľahlivá…“
„Nie, nemohol to nikto urobiť, pretože som na ten kus papiera, ktorý sme všetci podpísali, uvalila zaklínadlo,“ mračila sa Hermiona. „Verte mi, keby niekto bežal za Umbridgeovou a povedal jej to, vedeli by sme, kto to bol, a vážne by to oľutoval.“
„Čo by sa mu stalo?“ zvedavo sa spýtal Ron.
„No povedzme to takto – akné Eloise Midgeonovej by popri tomto vyzerali ako chutnučké pehy. Poďme dolu na raňajky a zistíme, čo si myslia ostatní. Ktovie, či to bolo na všetkých fakultách.“
Vo Veľkej sieni bolo ihneď jasné, že Umbridgetkin oznam sa nezjavil iba v Chrabromilskej veži. Rozhovory boli oveľa živšie a v sieni bolo rušnejšie, lebo študenti chodili popri stoloch a zhovárali sa o tom, čo čítali. Ledva si Harry, Ron a Hermiona sadli, už sa na nich vrhli Neville, Dean, Fred, George a Ginny.
„Videli ste to?“
„Myslíte, že to vie?“
„Čo spravíme?“
Všetci hľadeli na Harryho. Obzrel sa, aby sa presvedčil, či nablízku nie sú učitelia.
„Samozrejme, že to budeme robiť aj tak,“ povedal veľmi potichu.
„Vedel som, že to povieš,“ rozžiaril sa George a búchal Harryho po ruke.
„Aj prefekti?“ spýtal sa Fred a spýtavo pozrel na Rona a Hermionu.
„Samozrejme,“ pokojne odvetila Hermiona.
„Ide Ernie a Hannah Abbottová,“ upozornil Ron, keď sa obzrel. „A tí chalani z Bystrohlavu a Smith… a nikto nemá vyrážky.“
Hermiona sa zatvárila vyľakane.
„Čo tam po vyrážkach, tí idioti sem teraz nemôžu ísť, bude to vyzerať podozrivo. Sadnite si!“ potichu naznačovala Erniemu a Hannah a zúrivo im ukazovala, aby si sadli k bifľomorskému stolu. „Neskôr! Porozprávame – sa – neskôr!“
„Poviem to Michaelovi,“ nervózne sa ohlásila Ginny a vstala z lavice, „to je blázon, čestné slovo…“
Ponáhľala sa k bystrohlavskému stolu. Harry hľadel za ňou. Čcho sedela neďaleko a rozprávala sa so svojou kučeravou priateľkou, ktorú priviedla do Kančej hlavy. Odradí ju Umbridgeovej oznam od ďalšieho stretnutia s nimi?
Plný dôsledok oznamu však pocítili až pri odchode na dejiny mágie.
„Harry! Ron!“
Bola to Angelina, ponáhľala sa k nim a tvárila sa zúfalo.
„Je to v poriadku,“ potichu ju upokojoval Harry, keď bola tak blízko, aby ho počula. „Aj tak budeme…“
„Uvedomujete si, že sa to týka aj metlobalu?“ skočila mu do reči. „Musíme požiadať o dovolenie znovu utvoriť chrabromilské družstvo.
„Čo?“ žasol Harry.
„To nie je možné,“ ohromene reagoval Ron.
„Čítali ste oznam. Spomínajú sa v ňom aj tímy! Prosím, Harry… Hovorím ti to naposledy… prosím ťa, veľmi ťa prosím, ovládaj sa pred Umbridgeovou, lebo nám vôbec nedovolí hrať!“
„Dobre, dobre,“ sľúbil Harry, lebo Angelina vyzerala, akoby mala slzy na krajíčku. „Neboj sa, budem sa správať slušne,“
„Stavím sa, že Umbridgeová bude na dejinách mágie,“ zachmúrene predpovedal Ron pred Binnsovou hodinou „U Binnsa ešte nemala inšpekciu… stavím sa o čokoľvek, že je tam…“
Ale mýlil sa. Jediný učiteľ v triede bol profesor Binns, vznášal sa pár centimetrov nad stoličkou ako zvyčajne a pripravoval sa monotónne pokračovať vo výklade dejín obrov. Harry sa dnes ani nepokúšal sledovať, čo hovorí, lenivo si čarbal na pergamen a ignoroval Hermionine časté zlovestné pohľady a štuchance, až jeden zvlášť bolestivý pod rebrá ho donútil nahnevane na ňu pozrieť.
„Čo je?“
Ukázala na okno. Harry sa obzrel. Na úzkej rímse sedela Hedviga, hľadela naňho cez hrubé sklo a na nohe mala priviazaný list. Harry tomu nerozumel. Veď len teraz boli raňajky, prečo mu nedoniesla list ako zvyčajne? Aj mnohí zo spolužiakov si ukazovali na Hedvigu.
„Och, tá sova sa mi vždy páčila, taká je krásna,“ povzdychla si Lavender pred Parvati tak, že to Harry počul.
Pozrel na profesora Binnsa, ktorý ďalej čítal svoje poznámky a zjavne si neuvedomoval, že študenti mu venujú ešte menej pozornosti než zvyčajne. Harry rýchlo skĺzol zo stoličky, prikrčil sa a ponáhľal sa popri laviciach k oknu, kde zložil západku a veľmi pomaly ho otvoril.
Očakával, že Hedviga otrčí nohu, aby jej mohol vziať list a odletí do soviarne, no len čo bolo okno otvorené, skočila dnu a žalostne húkala. Harry zavrel okno, nervózne hľadiac na profesora Binnsa, znova sa prikrčil a bežal na svoje miesto s Hedvigou na pleci.
V lavici si preložil Hedvigu na kolená a chcel jej odviazať list z nohy.
Ale vtedy si všimol, že Hedvigino perie je čudne rozšuchorené a niektoré perá má vykrútené a jedno krídlo drží v nezvyčajnom uhle.
„Je zranená!“ zašepkal a sklonil sa nad ňu. Hermiona s Ronom sa naklonili bližšie, Hermiona dokonca odložila brko. „Pozrite… niečo má s krídlom.“
Hedviga sa triasla, a keď sa jej ho Harry chcel dotknúť, trochu nadskočila a našuchorila perie, akoby sa nafúkla, a vyčítavo naňho hľadela.
„Pán profesor,“ nahlas sa ozval Harry a všetci v triede sa otočili k nemu. „Necítim sa dobre!“
Profesor Binns zdvihol oči od poznámok a zatváril sa prekvapene ako napokon vždy, keď zistil, že miestnosť pred ním je plná ľudí.
„Necítite sa dobre?“ opakoval nechápavo.
„Vôbec nie,“ rozhodne vyhlásil Harry a vstával, skrývajúc Hedvigu za chrbtom. „Myslím, že musím ísť do nemocničného krídla.“
„Áno,“ povedal profesor Binns, očividne vyvedený z rovnováhy. „Áno… áno, do nemocničného krídla… tak teda choďte, Perkins…“