„Aj minule to tak bolo?“ tlmene sa spýtal Ron. „Keď ťa jazva bolela v Umbridgetkinej kancelárii? Veď-Vieš-Kto sa hneval?
Harry pokrútil hlavou.
„Tak čo to bolo?“
Harry premýšľal. Hľadel Umbridgeovej do tváre… jazva ho zabolela… a mal taký čudný pocit okolo žalúdka – zvláštne povznášajúci… pocit spokojnosti… ale, pravdaže, neidentifikoval ho správne, veď sám sa cítil tak mizerne…
„Minule to bolo preto, lebo bol spokojný,“ povedal. „Naozaj spokojný. Myslel si… že sa stane niečo preňho prospešné A v ten večer predtým, než sme sa vrátili do Rokfortu…“ Harry zase spomínal na chvíľu, keď ho jazva tak zabolela v izbe na Grimmauldovom námestí, „zúril…“
Pozrel na Rona, ktorý naňho vyvaľoval oči.
„Kamarát, mohol by si to prevziať po Trelawneyovej,“ vyhlásil užasnuto.
„Ja neprorokujem,“ bránil sa Harry.
„Nie, ale vieš, čo robíš?“ hovoril Ron vyľakane, ale ohromene. „Harry, ty čítaš myšlienky Veď-Vieš-Koho!“
„Nie,“ krútil hlavou Harry. „Skôr… myslím, jeho náladu. Jednoducho vnímam odrazy jeho nálady. Dumbledore povedal, že také čosi sa dialo vlani. Povedal, že keď bol Voldemort nablízku alebo keď cítil nenávisť, vedel som to. No a teraz cítim, aj keď je spokojný…“
Chvíľu bolo ticho. Budovu bičoval vietor a dážď.
„Niekomu to musíš povedať,“ navrhol Ron.
„Minule som to povedal Siriusovi.“
„Tak mu to povedz aj teraz!“
„A môžem?“ mračil sa Harry. „Umbridgeová sleduje sovy aj kozuby, zabudol si?“
„Tak potom Dumbledorovi.“
„Veď som ti práve povedal, že on to vie,“ krátko odvetil Harry, vstal, zvesil si z vešiaka plášť a prehodil si ho na seba. „Nemá zmysel hovoriť mu to znova.“
Ron si dozapínal plášť a zamyslene hľadel na Harryho. „Dumbledore by to chcel vedieť.“
Harry pokrčil plecami. „Poďme, ešte musíme precvičovať umlčiavacie kúzlo.“
Potme sa ponáhľali naspäť, šmýkali a potkýnali sa na zablatenom trávniku a mlčali. Harry úporne premýšľal.
Čo sa deje dosť rýchlo, čo Voldemort tak veľmi chce?
Má iné plány… plány, ktoré môže spustiť celkom potichu to, čo môže získať iba krádežou… ako zbraň. Niečo, čo minule nemal.
Harry na tie slová celé týždne vôbec nemyslel, priveľmi ho zaujali udalosti na Rokforte, priveľmi sa zameral na nekonečný boj s Umbridgeovou, na to, ako nespravodlivo zasahuje ministerstvo… ale teraz sa k nim vrátil a uvažoval… Voldemortov hnev by mal zmysel, keby sa ani o piaď nepriblížil k získaniu tej zbrane, nech už je to čokoľvek. Žeby mu to rád prekazil, zabránil mu zmocniť sa jej? Kde sa nachádza? Kto ju má?
„Mimbulus mimbletonia,“ ozval sa Ronov hlas a Harry precitol práve včas, aby preliezol cez portrétovú dieru do klubovne.
Ukázalo sa, že Hermiona si išla ľahnúť zavčasu, nechala Krivolaba schúleného v kresle a na stole pri okne ležali všelijaké pletené hrčkovité škriatkovské klobúky. Harry bol celkom rád, že tam nie je, lebo nemal chuť rozoberať, prečo ho zabolela jazva a počúvať, ako ho aj ona posiela za Dumbledorom. Ron stále nervózne po ňom pokukoval, ale Harry si vytiahol učebnice a pustil sa dokončovať úlohu, v skutočnosti však iba predstieral, že sa sústreďuje, a keď sa Ron rozhodol, že ide spať, nemal ešte skoro nič napísané.
Prišla polnoc a aj prešla, ale Harry dosiaľ znovu a znovu dokola čítal odsek o použití lyžičníka, ligurčeka a rebríčka bertrá a nevnímal z toho ani slovo.
Tieto rastliny sú najúčinnejšie na vyvolanie zápalu mozgu, a preto sa používajú v mätúcom a zatemňujúcom výťažku, keď chce čarodejník vyvolať prchkosť a ľahkovážnosť…
Hermiona si myslí, že odkedy je Sirius zavretý na Grimauldovom námestí, stáva sa ľahkovážnym…
…najúčinnejšie na vyvolanie zápalu mozgu, a preto používajú…
…v Dennom Prorokovi by napísali, že aj on má zápal mozgu, keby zistili, že vie, čo cíti Voldemort…
…preto sa používajú v mätúcom a zatemňujúcom odvare…
…mätúci, to je to výstižné slovo. Prečo vie, čo Voldemort cíti? Je to pre ono vzájomné tajomné spojenie, ktoré Dumbledore nikdy uspokojivo nevysvetlil?
…ak čarodejník chce…
…och, ako sa len Harrymu chce spať…
…vyvolať prchkosť…
… v tom kresle pri ohni je tak príjemne teplo a pohodlne, keď vonku ešte stále dážď šľahá do okien, Krivolab pradie a plamene pukotajú…
Kniha vykĺzla Harrymu z ruky a so zadunením dopadla na koberček pred kozubom. Hlava mu odkvicla nabok.
Znova kráčal po chodbe bez okien a jeho kroky sa ozývali v tichu. Dvere na konci chodby sa zväčšovali a srdce mu od vzrušenia bilo rýchlejšie… keby ich len mohol otvoriť… vojsť do nich…
Vystrel ruku… končekmi prstov sa ich už skoro dotkol…
„Harry Potter, pane!“
Náhle sa zobudil. Všetky sviečky v klubovni už boli po zhasínané, ale blízko neho sa niečo hýbalo.
„Kto je tu?“ Harry sa v kresle narovnal. Oheň už skoro vyhasol, v miestnosti bolo celkom tma.
„Dobby má vašu sovu, pane!“ ozval sa piskľavý hlas.
„Dobby?“ zachrípnuto sa spýtal Harry a usiloval sa preniknúť očami tmu, aby videl, odkiaľ hlas prichádza.
Domáci škriatok Dobby stál pri stole, na ktorom Hermiona nechala pol tucta pletených klobúkov. Jeho veľké špicaté uši vytŕčali spod kopy zrejme všetkých klobúkov, ktoré kedy Hermiona uplietla -naukladal si jeden na druhý, takže hlavu predĺženú možno aj o meter a na najvrchnejšom klobúku sedela očividne vyliečená Hedviga a pokojne húkala.
„Dobby sa ponúkol, že vráti Harrymu Potterovi jeho sovu,“ pišťal Dobby a na tvári sa mu zračilo zbožňovanie. „Profesorka Grumplová hovorí, že už je v poriadku, pane.“ Hlboko sa uklonil, takže nosom pripomínajúcim ceruzku sa dotkol až predratého koberca, načo Hedviga rozhorčene zahúkala a preletela na operadlo Harryho kresla.
„Ďakujem, Dobby!“ potešil sa Harry, pohladkal Hedvigu po hlave a silno žmurkal, aby sa zbavil vidiny dverí zo svojho sna… bola priveľmi živá. Keď znova pozrel na Dobbyho, všimol si, že škriatok má na sebe aj niekoľko šálov a nespočetné množstvo ponožiek, takže nohy sa zdali priveľké k jeho telu.
„Ech… berieš si všetko oblečenie, ktoré tu Hermiona necháva?“
„Ó, nie, pane,“ šťastne odvetil Dobby. „Dobby niečo berie aj pre Winky, pane.“
„Áno, a ako sa má Winky?“ spýtal sa Harry.
Dobbymu trochu ovisli uši.
„Winky stále veľa pije, pane,“ povedal smutne a sklopil obrovské okrúhle zelené oči, veľké ako tenisové loptičky. „ale jej nezáleží na oblečení, Harry Potter. Ani ostatným domácim škriatkom. Nikto z nich už nechce upratovať Chrabromilskú vežu, keď sú všade poskrývané klobúky a ponožky. Uráža ich to, pane. Dobby všetko robí sám, pane, ale Dobbymu to neprekáža, pane, lebo vždy dúfa, že stretne Harryho Pottera, a dnes v noci, pane, sa mu želanie splnilo!“ znova sa znova hlboko uklonil. „Ale zdá sa, že Harry Potter nie je šťastný,“ pokračoval Dobby, keď sa vystrel, a bojazlivo hľadel na Harryho. „Dobby pána počul rozpráva o sne. Mal Harry Potter zlé sny?“
„Vlastne ani nie zlé,“ zíval Harry a šúchal si oči. „Mal som už aj horšie.“
Škriatok hľadel na Harryho veľkými guľatými očami potom veľmi vážne so zvesenými ušami povedaclass="underline" „Dobby by rád Harrymu Potterovi pomohol, lebo Harry Potter Dobbyho oslobodil a Dobby je teraz oveľa, oveľa šťastnejší.“