Harry sa usmial.
„Nemôžeš mi pomôcť, Dobby, ale ďakujem za ponuku,“
Zohol sa a zdvihol knihu elixírov. Pokúsi sa dokončiť prácu zajtra. Zatvoril knihu a pritom svetlo z ohňa osvetlilo tenké biele jazvy na chrbte jeho ruky – výsledok Umbridgeovej trestov.
„Počkaj – niečo by si predsa len pre mňa mohol urobiť, Dobby,“ vravel pomaly.
Škriatok sa celý rozžiarený obzrel.
„Len povedzte, Harry Potter, pane!“
„Potrebujem nájsť nejaké miesto, kde by mohlo dvadsaťosem ľudí cvičiť obranu proti čiernej mágii tak, aby nás nikto z učiteľov neobjavil. Najmä nie profesorka Umbridgeová,“ Harry pritom tak silno stisol knihu, až mu zbeleli jazvy.
Očakával, že škriatkovi zmizne úsmev z tváre, zvesí uši, povie, že je to nemožné, aby hľadal, a nerobil si veľké nádeje. Vôbec nečakal, že Dobby podskočí, veselo zakýva ušami a tleskne.
„Dobby vie o perfektnom mieste, pane!“ vyhlásil šťastne. „Dobby o ňom počul od ostatných domácich škriatkov, keď prišiel do Rokfortu, pane. To miesto poznáme ako miznúcu izbu alebo aj núdzovú miestnosť!“
„Prečo?“ zvedavo sa spýtal Harry.
„Pretože do tej miestnosti môže človek vojsť, iba keď niečo skutočne potrebuje,“ vážne hovoril Dobby. „Niekedy tu je a niekedy nie je, ale keď sa zjaví, vždy je zariadená podľa toho, kto ju zháňa. Dobby ju použil, pane,“ hovoril Dobby a stíšil hlas a tváril sa previnilo, „keď bola Winky veľmi opitá, skryl ju v núdzovej miestnosti a našiel tam protiliek na ďatelinové pivo a peknú posteľ pre škriatka. Dobby ju tam na uložil kým sa z toho vyspí, pane… a Dobby vie, že pán Filch tam našiel čistiace prostriedky, keď sa mu minuli, pane, a…“
„A keď veľmi potrebuješ ísť na záchod,“ začal Harry a odrazu si vybavil čosi, čo Dumbledore spomínal minulé Vianoce na plese, „tak je plná nočníkov?“
„Dobby predpokladá, že áno, pane,“ vážne prikyvoval škriatok. „Je to veľmi zaujímavá izba, pane.“
„Koľko ľudí o nej vie?“ Harry sa vystrel v kresle.
„Veľmi málo, pane. Ľudia väčšinou na ňu natrafia, keď ju potrebujú, pane, ale často ju už nikdy viac nenájdu, lebo nevedia, že tam stále čaká, aby ju vyvolali, pane.“
„To je úžasné,“ Harrymu srdce bilo rýchlejšie. „Perfektné, Dobby. Kedy mi môžeš ukázať, kde je?“
„Kedykoľvek, Harry Potter, pane,“ povedal Dobby a bolo vidieť, že Harryho nadšenie ho veľmi potešilo. „Môžeme ísť aj teraz, ak chcete!“
Na chvíľku bol Harry v pokušení ísť s Dobbym. Už vstával z kresla a chcel sa rozbehnúť po neviditeľný plášť, keď mu nie po prvý raz hlas podobný Hermioninmu zašepkal do ucha – ľahkomyseľný. Napokon, je veľmi neskoro, a on je vyčerpaný.
„Dnes v noci nie, Dobby,“ nerád odmietol Harry a klesol naspäť do kresla. „Je to naozaj veľmi dôležité… nechcem to zbabrať, treba to riadne naplánovať. Počuj, mohol by si mi presne povedať, kde núdzová miestnosť je a ako sa ta dostanem?“
Habity sa im nadúvali a lepili na telo, k e ď čvachtali cez zablatenú zeleninovú záhradu na dvojhodinovku herbológie, ledva počuli, čo profesorka Sproutová hovorí, lebo kvapky dažďa bubnovali na streche skleníka.
Odpoludňajšiu starostlivosť o zázračné tvory museli presunúť do voľnej triedy na prízemí a odľahlo im, keď Angelina cez obedňajšiu prestávku oznámila tímu, že metlobalový tréning sa ruší.
„Dobre,“ odobril správu Harry, „lebo sme našli miestnosť na prvé stretnutie obranného krúžku. Dnes o ôsmej večer, siedme poschodie, oproti gobelínu, na ktorom traja trollovia palicujú Barnabáša Bláznivého. Môžeš to povedať Katie a Alicii?“
Bolo vidieť, že ju to trochu prekvapilo, ale sľúbila. Harry sa s chuťou vrátil ku klobáse a k zemiakovej kaši. Keď zdvihol pohľad, že si vezme tekvicový džús, zistil, že Hermiona ho sleduje.
„Čo je?“ spýtal sa s plnými ústami.
„No… ja len, že Dobbyho plány nie sú vždy až také bezpečné. Nepamätáš sa, keď ťa pripravil o všetky kosti v ruke?“
„Tá miestnosť nie je len nejaký bláznivý Dobbyho nápad, vie o nej aj Dumbledore, spomínal mi ju na vianočnom plese.“
Hermionina tvár sa rozjasnila.
„Dumbledore ti o nej povedal?“
„Len tak mimochodom,“ pokrčil plecami Harry.
„Dobre, tak potom je to v poriadku,“ živo povedala Hermiona a už nemala námietky.
Potom s Ronom celý deň vyhľadávali účastníkov schôdze U kančej hlavy a oznamovali im, kde sa večer stretnú. Na Harryho sklamanie Ginny stihla zájsť za Čcho a jej priateľkou skôr než on, ale po večeri si bol istý, že správu dostali všetci dvadsiati piati. O pol ôsmej Harry so starým pergamenom v ruke, Ron a Hermiona odišli z chrabromilskej klubovne. Piataci s mohli večer zdržiavať na chodbách až do deviatej, ale aj sa cestou na siedme poschodie nervózne obzerali.
„Počkajte,“ zadržal ich Harry, na poslednom schode rozložil pergamen, poklopkal po ňom prútikom a zašepkaclass="underline" „Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré.“ Na prázdnom pergamene sa zjavila mapa Rokfortu. Pohybovali sa po nej drobné čierne bodky s menovkami, ktoré ukazovali, kde sa jednotliví ľudia nachádzajú.
„Filch je na druhom poschodí,“ oznámil Harry a zdvihol si mapu bližšie k očiam, „a pani Norrisová na štvrtom.“
„A Umbridgeová?“ nervózne sa spýtala Hermiona.
„Vo svojej pracovni,“ ukazoval Harry.
„Dobre, poďme.“
Ponáhľali sa po chodbe na miesto, kam Dobby poslal Harryho, k stene oproti obrovskému gobelínu s výjavom hlúpeho pokusu Barnabáša Bláznivého nacvičiť s trollmi balet.
„Dobre,“ potichu prikývol Harry a molami prežratý troll prerušil vytrvalé palicovanie svojho nádejného učiteľa baletu, aby ich sledoval. „Dobby povedal, že máme tri razy prejsť popri tejto stene a z celej sily sa sústrediť na to, čo potrebujeme.“
Urobili tak, zakaždým sa prudko otočili pri okne tesne za prázdnou stenou a potom pri vysokánskej váze na druhej strane. Ron od sústredenia až prižmuroval oči, Hermiona si niečo šepkala pod nos a Harry so zovretými päsťami hľadel pred seba.
„Potrebujeme miesto, kde by sme sa učili bojovať…“ opakoval si v duchu. „Len nech máme miesto, kde môžeme trénovať… miesto, kde nás nenájdu…“
„Harry!“ náhle ho upozornila Hermiona, keď sa otočili po treťom raze.
V stene sa zjavili naleštené dvere. Ron na ne hľadel trochu ostražito. Harry chytil mosadznú kľučku a otvoril ich. Viedli do priestrannej miestnosti osvetlenej blikotajúcimi fakľami, ako boli tie, čo osvetľovali žaláre o osem poschodí nižšie.
Steny lemovali drevené police na knihy a namiesto stoličiek boli na zemi pohádzané veľké hodvábne vankúše.
Na policiach na druhom konci miestnosti ležal celý rad prístrojov, ako špiónoskop, snímače tajomstiev a veľké puknuté zrkadlo – nepriateľohľad, o ktorom si Harry bol istý, že viselo v pracovni falošného Moodyho.
„Toto sa zíde na precvičovanie omračovania,“ nadchýnal sa Ron a nohou pichol do jedného z vankúšov.
„A pozrite na tie knihy!“ híkala Hermiona a prstom prechádzala po chrbtoch veľkých v koži viazaných zväzkov: „Zbierka všeobecných zaklínadiel a ich marenie… Ako proti čiernej mágii… Kúzelná sebaobrana… fíha!“ Obzrela sa na Harryho, tvár jej žiarila a on videl, že tie stovky kníh ju napokon presvedčili, že to, čo robia, je správne. „Harry, to je úžasné, je tu všetko, čo potrebujeme!“
A bez ďalších rečí zobrala z police Zaklínadlá pre prekliatych, usadila sa na najbližší vankúš a začala čítať.
Niekto potichu zaklopal na dvere. Harry sa obzrel. Prišli Ginny, Neville, Lavender, Parvati a Dean.