„Myslím, že teraz toho máte dosť,“ povedala uznanlivo. Skoro nikto neveril vlastným ušiam, až kým nepozrela rovno na Harryho a Rona a nezačala im prísne dohovárať: „Zvykla som si vidieť metlobalový pohár vo svojej pracovni, chlapci, a veľmi nerada by som ho odovzdávala profesorovi Snapovi, takže využite ten voľný čas na tréning, dobre?“
Ani Snape nebol nestranný. Rezervoval metlobalové ihrisko na slizolinské tréningy tak často, že Chrabromilčania sa len s úzkosťami dostali k hre. A navyše bol hluchý k nesporným hláseniam, že Slizolinčania sa na chodbách pokúšajú napadnúť chrabromilských hráčov. Alicia Spinnetová skončila v nemocnici, lebo jej začalo rýchlo rásť také husté obočie, že nič nevidela a padalo jej až do úst, Snape tvrdil, že zrejme skúšala zaklínadlo na hustnutie vlasov, a výpoveď štrnástich svedkov, ktorí videli, ako slizolinský strážca Miles Bletchey na ňu v knižnici zozadu uvrhol zaklínadlo, si odmietol vypočuť.
Harry bol optimista, čo sa týkalo šancí Chrabromilu. Napokon, s Malfoyovým tímom doteraz nikdy neprehrali. Musel pripustiť, že Ron ešte stále nedosahuje Woodovu úroveň, ale mimoriadne sa usiluje, aby sa zlepšil. Jeho najväčšou slabosťou bolo, že po každej chybe strácal sebadôveru. Keď pustil gól, znervóznel a bolo pravdepodobné, že pustí aj ďalší.
Na druhej strane Harry videl niekoľko jeho fantastických zásahov, keď bol vo forme. Na jednom pamätnom tréningu visel na metle iba na jednej ruke, a napriek tomu odkopol prehadzovačku od bránky tak silno, že preletela cez celé ihrisko a preskočila cez strednú obruč na druhej strane. Spoluhráči tento zásah porovnávali s nedávnou akciou írskeho reprezentačného strážcu Barryho Ryana proti poľskému triafačovi Ladislawovi Zamojskému. Ešte aj Fred vyhlásil, že možno budú s Georgeom na Rona hrdí, a vážne sa zamýšľali nad tým, že priznajú príbuzenský vzťah, hoci sa ho štyri roky usilovali popierať.
Harryho trápilo iba to, nakoľko Ron podľahne taktike Slizolinčanov, ktorí sa ho usilovali znervózniť ešte pred zápasom. Harry, samozrejme, znášal ich posmešky štyri roky, takže šepkanie ako: „Hej, Poťko, v sobotu sa na teba chystá Warrington, vraj ťa sfúkne z metly,“ ho rozosmievalo, a nevyvolávalo v ňom strach.
„Warrington má takú slabú mušku, že by som sa skôr bál, keby mieril na niekoho vedľa mňa,“ odpovedal, načo sa Ron a Hermiona rozosmiali, zato zmizol úškrn z tváre Pansy Parkinsonovej.
No Ron nikdy nezvládal vytrvalé prívaly urážok, posmeškov a zastrašovania. Stačilo mu hocikde na chodbe stretnúť hráčov zo Slizolinu – niektorí už boli siedmaci a značne väčší ako on a tí si nikdy neodpustili zamrmlať nejakú nechutnú poznámku ako: „Rezervoval si si posteľ v nemocničnom krídle, Weasley?“ Nezasmial sa, ale mierne zozelenel. A keď Malfoy napodobnil, ako Ron pustil prehadzovačku (to v jeho blízkosti robil vždy), Ronovi očerveneli uši a ruky mu tak triasli, že mu z nich vypadávalo všetko, čo práve držal.
Október sa končil v zavýjaní vetra a vo vytrvalých dažďoch a prišiel november studený ako zmrznuté železo. Každé ráno silno mrzlo a chladný vzduch štípal na holých rukách a na tvárach. Obloha i strop Veľkej siene mali bledú, perlovosivú farbu, vrcholky hôr okolo Rokfortu pokrýval sneh a teplota v hrade tak klesla, že niektorí študenti cez prestávky medzi vyučovaním nosili na chodbách ochranné rukavice z dračej kože.
Ráno v deň zápasu bolo jasné a studené. Len čo sa Harry zobudil, pozrel na Ronovu posteľ a videl priateľa sedieť na posteli, rukami si objímal skrčené kolená a uprene hľadel do prázdna.
„Je ti niečo?“ spýtal sa.
Ron iba pokrútil hlavou. Harry si spomenul, že kedysi na seba nedopatrením uvrhol zaklínadlo dávenia a vracal slimáky – teraz bol rovnako bledý a potil sa ako vtedy, nehovoriac o tom, že čušal ako ryba.
„Musíš sa naraňajkovať,“ povzbudil ho Harry. „Poďme.“
Veľká sieň sa po ich príchode rýchlo napĺňala, rozhovory boli čoraz hlučnejšie a nálada búrlivejšia než zvyčajne. Pri slizolinskom stole hladina hluku náhle stúpla. Harry sa obzrel a videl, že okrem tradičných zeleno-strieborných šálov a klobúkov mal každý študent strieborný odznak v tvare korunky.
Z nejakých dôvodov mnohí z nich zakývali Ronovi a vybuchovali salvami smiechu. Harry sa cestou pokúšal dovidieť na nápis na odznakoch, lenže chcel Rona odpratať od ich stola čo najrýchlejšie, takže sa nemohol zdržiavať čítaním.
Chrabromilský stôl, kde boli všetci v červeno-zlatom, ich búrlivo privítal, ale namiesto toho, aby to Ronovi zdvihlo náladu, zdalo sa, že prišiel aj o zvyšok sebadôvery; hodil sa na najbližšiu lavicu a tváril sa, akoby ho čakalo posledné jedlo v živote.
„Muselo mi preskočiť, keď som sa na toto dal,“ zašepkal chrapľavo. „Šibnúť.“
„Neblázni,“ Harry mu podal cereálie, „to bude dobré. Nervozita je normálna.“
„Som nemožný,“ chripel Ron, „mizerný hráč. Nemôžem hrať! Čo som si myslel?“
„Spamätaj sa,“ prísne mu dohováral Harry. „Mysli na to ako si minule iba nohou chytil gól, ešte aj Fred s Georgeom povedali, že to bolo fantastické.“
Ron obrátil k Harrymu zmučenú tvár.
„To bola náhoda,“ zašepkal nešťastne. „Neplánoval som to. Keď ste sa nepozerali, skĺzol som z metly, potom som rýchlo liezol naspäť a náhodou som kopol do prehadzovačky.“
„No,“ Harry sa spamätával z nepríjemného prekvapenia, „pár takých náhod a víťazstvo máme vo vrecku, nie?“
Hermiona a Ginny si sadli oproti nim s červeno-zlatými šálmi, rukavicami a rozetami.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Ginny Rona, ktorý civel do zvyšku mlieka v miske od cereálií, akoby vážne uvažoval o tom, že sa v ňom pokúsi utopiť.
„Je len nervózny,“ povedal Harry.
„No to je dobrý znak. Ja mám pocit, že na skúškach človek nikdy nie je dobrý, keď predtým nie je trochu nervózny,“ úprimne vyhlásila Hermiona.
„Ahoj,“ ozval sa spoza nich nejasný a zasnený hlas. Harry zdvihol hlavu – od bystrohlavského stola prišla Luna Lovegoodová. Mnohí na ňu zvedavo hľadeli, niektorí si otvore na ňu ukazovali a smiali sa. Podarilo sa jej zohnať si klobúk levej hlavy v skutočnej veľkosti, a ten jej nebezpečne balansoval na hlave.
„Fandím Chrabromilu,“ oznámila a celkom zbytočne ukazovala na klobúk. „Pozrite, čo robí…“
Poklopkala klobúk prútikom. Otvoril papuľu dokorán vydal taký naozajstný leví rev, až všetci naokolo nadskočili.
„Dobré, však?“ tešila sa Luna. „Chcela som, aby hrýzol slizolinského hada, ale nebolo času. Tak teda veľa šťastia, Ronald!“ A odplávala.
Ešte sa celkom nespamätali zo šoku z Luninho klobúka a už sa k nim náhlila Angelina v sprievode Katie a Alicie, ktorej madam Pomfreyová, našťastie, vrátila obočie do pôvodného stavu.
„Len čo dojete, ideme rovno na ihrisko, obhliadneme terén a prezlečieme sa.“
„O chvíľku sme tam,“ ubezpečil ju Harry. „Iba Ron sa musí trochu najesť.“
Po desiatich minútach však bolo jasné, že Ron už nič do seba nedostane, tak si Harry pomyslel, že bude lepšie, ak ho odvedie dolu do šatní. Zdvihli sa od stola, zároveň však vstala aj Hermiona, chytila Harryho za ruku a odtiahla nabok.
„Nedovoľ, aby Ron videl, čo majú Slizolinčania na odznaku,“ zašepkala naliehavo.
Harry na ňu spýtavo pozrel, ale ona varovne pokrútila hlavou. Ron sa práve vliekol k nim a tváril sa ako stratený a zúfalý človek.
„Veľa šťastia, Ron,“ zaželala mu, postavila sa na prsty a pobozkala ho na líce. „Aj tebe, Harry…“
Po pár krokoch sa zdalo, akoby sa Ron trochu spamätal. Dotkol sa miesta na tvári, kde ho Hermiona pobozkala, a tváril sa zmätene, akoby si nebol celkom istý, čo sa práve stalo.