„Videl si Rona?“ spýtala sa potichu.
Harry pokrútil hlavou. „Čo myslíš, kde je?“
Práve v tej chvíli sa za nimi ozvalo zavŕzgame, obraz Tučnej panej sa prehupol dopredu a cez dieru vliezol Ron. Bol celkom bledý a vlasy mal zasnežené. Keď uvidel Harryho a Hermionu, zmeravel.
„Kde si bol?“ znepokojene sa spýtala Hermiona a vyskočila.
„Prechádzal som sa,“ zašomral. Ešte stále mal na sebe metlobalový dres.
„Musíš byť celý premrznutý,“ povedala Hermiona. „Poď sem a sadni si!“
Ron šiel k ohňu a klesol do kresla čo najďalej od Harryho, ani sa naňho nepozrel. Ohnivá strela im lietala nad hlavami.
„Ospravedlňujem sa,“ zamumlal, hľadiac si na topánky.
„Za čo?“ spýtal sa Harry.
„Za to, lebo som si myslel, že viem hrať metlobal,“ povedal. „Hneď ráno sa vzdám.“
„Ak to vzdáš,“ podráždene začal Harry, „v tíme zostanú iba traja hráči.“ A keď sa Ron zatváril nechápavo, dodaclass="underline" „Ja som dostal celoživotný zákaz. A Fred s Georgeom tiež.“
„Čo?!“ skríkol Ron.
Hermiona mu to celé porozprávala, lebo Harry to nedokázal.
Keď dokončila, Ron sa tváril ešte zmučenejšie.
„Je to moja chyba…“
„Ty si ma nenútil mlátiť Malfoya,“ hneval sa Harry.
„… keby som nebol taký nemožný hráč…“
„… to s tým nemá nič spoločné…“
„… to tá pesnička ma odrovnala…“
„… každého by to odrovnalo.“
Uprostred hádky Hermiona vstala, šla k oknu a hľadela ako za ním víria snehové vločky.
„Prestaň s tým, dobre?!“ vybuchol Harry. „Je to zlé aj tak, nemusíš sa obviňovať ešte aj ty.“
Ron už nepovedal nič, iba si nešťastne hľadel na mokrý okraj habitu. Po chvíli dutým hlasom prehovoriclass="underline" „Nikdy v živote som sa necítil horšie než teraz.“
„Vitaj medzi nami,“ trpko odpovedal Harry.
„Myslím,“ ozvala sa Hermiona a trochu sa jej triasol hlas, „že viem o jednej veci, ktorá by vás oboch možno potešila.“
„Áno?“ pochybovačne sa spýtal Harry.
„Áno,“ potvrdila Hermiona, odvrátila sa od čierneho okna oblepeného snehovými vločkami a po tvári sa jej roztiahol široký úsmev. „Hagrid sa vrátil.“
20
Rozpráva Hagrid
Harry letel do chlapčenských spálni po neviditeľný plášť a Záškodnícku mapu. Tak sa obracal, že čakali s Ronom najmenej päť minút, kým sa z dievčenských spálni vrátila Hermiona so šálom, rukavicami a v jednom z vlastnoručne upletených hrčkovitých klobúkov pre domácich škriatkov.
„Veď je vonku zima!“ obhajovala sa, keď Ron netrpezlivo zacmukal.
Vykradli sa cez portrétovú dieru a rýchlo sa prikryli neviditeľným plášťom – Ron tak vyrástol, že sa musel krčiť, aby mu nevytŕčali nohy – a potom, pomaly a opatrne, schádzali po schodiskách, zastavili sa iba občas, aby na Záškodníckej mape skontrolovali, kde je Filch a pani Norrisová. Mali šťastie, nikde nebolo nikoho okrem Takmer bezhlavého Nicka, ktorý sa zamyslene vznášal po chodbách a pospevoval si čosi, čo hrozne pripomínalo Weasley je náš kráľ. Opatrne prešli cez vstupnú halu a vyšli do tichého zasneženého areálu. Harrymu poskočilo srdce, keď pred sebou uvidel dva štvorce zlatého svetla a dym, ktorý stúpal z Hagridovho komína. Rýchlo vykročil a ostatní dvaja sa, sácajúc a narážajúc do seba, potkýnali za ním. Pod nohami im vržďala čoraz hrubšia vrstva snehu a napokon natešení konečne prišli k dreveným dverám. Harry zdvihol päsť a tri razy zabúchal, vnútri sa silno rozštekal pes.
„Hagrid, to sme my!“ zavolal Harry cez kľúčovú dierku.
„Mohol som vedieť!“ ozval sa drsný hlas. Pod plášťom sa na seba usmievali – podľa Hagridovho hlasu vedeli, že ho to potešilo. „Človek je tri sekundy doma a – Tesák… uhni, ty hlúpy pes…“
Bolo počuť, ako odtiahol závoru, dvere zavŕzgali, otvorili sa a v štrbine sa zjavila Hagridova hlava.
Hermiona vykríkla.
„Pri Merlinovej brade, buď ticho!“ rýchlo ju tíšil Hagrid a splašene sa obzeral ponad ich hlavy. „Zaliezli ste pod plášť čo? Tak poďte dnu, poďte!“
„Prepáč!“ jachtala Hermiona, keď sa všetci traja popri Hagridovi pretisli dnu a stiahli si plášť, aby ich bolo vidieť „Ja len… och, Hagrid!“
„To je ništ, ništ!“ zahováral Hagrid, zatváral za nimi dvere a rýchlo sa ponáhľal zastrieť okná, ale Hermiona nespúšťala z neho zdesený pohľad.
Hagrid mal vlasy zlepené zrazenou krvou a ľavé oko také opuchnuté, že tvorilo iba štrbinku uprostred fialovo-čiernej hrče. Tvár a ruky mal dorezané, niektoré rany mu ešte stále krvácali, a pohyboval sa opatrne, takže Harry mal podozrenie, že má zlomené rebrá. Bolo jasné, že práve prišiel domov, lebo na chrbte stoličky visel hrubý cestovný plášť a o stenu za dverami bol opretý taký batožisko, že by sa doň vmestilo aj niekoľko detí. Hagrid, dva razy vyšší než obyčajný človek, teraz krivkal k ohňu a postavil naň medenú kanvicu.
„Čo sa ti stalo?“ spytoval sa Harry, kým Tesák poskakoval okolo nich a pokúšal sa oblízať im tváre.
„Šak hovorím, že ništ,“ vytrvalo opakoval Hagrid. „Chcete čaj?“
„Tak von s tým! Ty teda vyzeráš!“ komentoval Ron.
„Hovorím vám, že mi ništ neni,“ trval na svojom Hagrid, vystrel sa a na všetkých sa usmieval, ale pritom sa chvíľami strhával. „Prisámvačku, tak som rád, že vás troch zásek vidím. Jaké boli prázdniny?“
„Hagrid, teba niekto napadol,“ nedal sa Ron.
„Naposledy hovorím, že to ništ neni!“ rozhodne vyhlásil Hagrid.
„Hovoril by si, že to nič nie je, keby sa niektorý z nás zjavil s tvárou dosekanou ako fašírka?“ spytoval sa Ron.
„Mal by si ísť za madam Pomfreyovou, Hagrid,“ radila mu vystrašená Hermiona, „niektoré rany vyzerajú nepekne.“
„Ja si poradím, jasnačka?“ zahriakol ju Hagrid.
Šiel k obrovskému drevenému stolu, ktorý stál na prostriedku chalupy, a strhol z neho utierku. Pod ňou ležal krvavý kus surového mäsa so zelenkastým odtieňom.
„Hádam to nejdeš jesť, Hagrid?“ Ron sa naklonil bližšie. „Podľa mňa by si sa z toho otrávil.“
„To tak má vyzerať, šak je to mäso z draka,“ vysvetľoval Hagrid. „A nemám ho na jedenie.“
Chytil plát a plesol si ho na ľavú stranu tváre. Po brade mu stekala zelenkavá krv a on spokojne zastonal.
„Je to lepšie. Viete, pomáha to, aby to neštípalo.“
„Tak nám konečne povieš, čo sa ti stalo?“ spýtal sa Harry.
„Nemôžem, Harry. Prísne tajné. Keby som vám to povedal, stálo by ma to viac ako len moju robotu.“
„Zbili ťa obri, Hagrid?“ potichu sa spýtala Hermiona.
Hagridovi vykĺzlo dračie mäso spomedzi prstov a čvachtavo sa mu zošmyklo na prsia.
„Obri?“ opakoval Hagrid a zachytil rezeň prv, než sa mu skĺzol až k opasku, a znova si ho plesol na tvár. „Kto tu hovoril o obroch? S kým ste sa vyprávali? Kto vám povedal, že som bol… kto povedal, že ja… há?“
„Dovtípili sme sa,“ ospravedlňovala sa Hermiona.
„To vážne?“ spýtal sa Hagrid a prísne na ňu hľadel okom, ktoré nebolo zakryté mäsom.
„Bolo to… viac-menej jasné,“ poznamenal Ron. Harry prikývol.
Hagrid sa na nich mračil, potom odfrkol, hodil rezeň zase na stôl a šiel ku kanvici, ktorá už pískala.
„Teda také decká, jako ste vy traja, som jakživ nevidel, niekedy viete viac, jako by ste mali,“ hundral a nalial vodu do troch šálok pripomínajúcich vedrá. „Nemyslite si, že vás za to chválim. Hovorí sa tomu aj, že ste všeteční. Do šeckého strkáte nosy.“
Ale mykalo mu bradou.
„Takže si bol hľadať obrov?“ spýtal sa Harry a uškŕňal sa.