„Čo sa dáva obrom?“ zvedavo sa spýtal Ron. „Jedlo?“
„Nie, jedlo si nájdu sami. Priniesli sme mu čary. Obri majú radi čary, len sa im nepáči, keď sa použijú proti nim. No v ten prvý deň sme mu dali konárik s gubraitským ohňom.“
„Fíha!“ potichu zahvízdala Hermiona, ale Harry a Ron sa nechápavo mračili.
„Konárik…“
„…s večným ohňom,“ podráždene dopovedala Hermiona. „To by ste už mali vedieť. Profesor Flitwick to spomínal najmenej dva razy!“
„No skrátka,“ rýchlo pokračoval Hagrid, aby jej Ron nemohol niečo odseknúť, „Dumbledore začaroval tú halúzku, aby naveky horela, a to nedokáže každý čarodejník, a tak sme ju položili do snehu ku Karkusovým nohám a hovorím: ‚dar pre gurga obrov od Albusa Dumbledora, ktorý posiela svoje úctivé pozdravy.‘“
„A čo povedal Karkus?“ vyzvedal sa Harry.
„Ništ. Nehovoril po anglicky.“
„To nemyslíš vážne!“
„To bolo jedno,“ pokojne pokračoval Hagrid. „Dumbledore nás na to upozornil. Karkus zareval na pár obrov, ktorí poznali našu reč, a oni to prekladali.“
„A páčil sa mu ten dar?“ spýtal sa Ron.
„Ó, áno, začali burácať, keď sa dozvedeli, čo to je,“ povedal Hagrid, prevrátil dračí rezeň a pritlačil si na opuchnuté oko studenšiu stranu. „Bol moc spokojný. Tak som potom povedaclass="underline" ‚Albus Dumbledore prosí gurga, aby sa rozprával s jeho poslom, keď sa zajtra vráti s ďalším darom.‘“
„Prečo ste sa s ním nemohli rozprávať v ten deň?“ spýtala sa Hermiona.
„Dumbledore chcel, aby sme na to išli celkom pomaly,“ vysvetľoval Hagrid. „Nech vidia, že dodržiavame sľuby. Keď sa na druhý deň vrátime s ďalším darom a potom prídeme zase s ďalším -to robí dobrý dojem, chápeš? A zatiaľ majú čas vyskúšať prvý dar, zistia, že je dobrý, a budú zvedaví na druhý. V každom prípade obri ako Karkus – ak na nich vychrlíš kopu informácií naraz, zabijú ťa, len aby to zjednodušili. A tak sme sa vypoklonkovali a našli sme si peknú malú jaskynku, kde sme prenocovali, na druhý deň sme sa vrátili a Karkus už sedel celý netrpezlivý a čakal na nás.“
„A rozprávali ste sa s ním?“
„Ó, áno. Najskôr sme mu dali peknú bojovú prilbu, čo vyrobili škriatkovia – nezničiteľnú.“
„Čo povedal?“
„Dohromady nič. Väčšinou počúval. Ale to bolo dobré znamenie. Počul o Dumbledorovi, počul, že sa staval proti zabíjaniu posledných obrov v Británii. Zdalo sa, že Karkusa zaujíma, čo Dumbledore chce, a aj niekoľkých ostatných, najmä tých, čo vedeli jako-tak po anglicky, tí sa zhŕkli okolo nás a počúvali tiež. Keď sme v ten deň odišli, vyzeralo to nádejne. Sľúbili sme, že sa na druhý deň vrátime s ďalším darom. Lenže tej noci sa to všetko pokazilo.“
„Čo sa pokazilo?“ rýchlo sa spýtal Ron.
„No jako som povedal, obri nie sú stvorení, aby žili spolu,“ smutne vykladal Hagrid. „Nie v takých veľkých skupinách. Nemôžu si pomôcť, ale každých pár týždňov sa idú prizabiť. Chlapi bojujú medzi sebou, ženy bojujú proti ženám, bojujú proti sebe aj zvyšky starých kmeňov, a to aj keď sa nepohádajú o jedlo, oheň alebo najlepšie miesto na spanie. Človek by si myslel, že keď sú tak na vykapanie, nebudú sa medzi sebou tĺcť, ale…“
Hagrid si sťažka vzdychol.
„V tú noc sa pobili, videli sme to z našej jaskyne. Trvalo to celé hodiny a bol to neuveriteľný huriavk. A keď vyšlo slnko, sneh bol krvavý a jeho hlava ležala na dne jazera.“
„Čia hlava?“ vyhŕkla Hermiona.
„Karkusova,“ zachmúrene povedal Hagrid. „Mali nového gurga, Golgomatha.“ Zhlboka si vzdychol. „Nepočítali sme, že už o dva dni, jako nadviažeme priateľské kontakty s gurgom, budú mať nového. A mali sme taký nejasný pocit, že Golgomath nás nebude tak ochotne počúvať, ale museli sme to skúsiť.“
„Tak ste išli za ním?“ neveriacky sa spýtal Ron. „Po tom, čo ste videli, ako druhému obrovi odtrhol hlavu?“
„Šmária, pravdaže. Nemerali sme predsa taký kus cesty, aby sme to po dvoch dňoch vzdali! Išli sme dole s ďalším darom, ktorý sme chceli dať Karkusovi. Videl som, že je to zbytočné, ešte som ani neotvoril ústa.
Sedel tam s Karkusovou prilbou na hlave, a keď sme prichádzali bližšie, vyškieral sa na nás. Bol mohutný, jeden z najväčších. Mal čierne vlasy, aj zuby a náhrdelník z kostí. Niektoré z tých kostí vyzerali jako ľudské. No tak som sa do toho pustil – podával som mu veľký zvitok dračej kože a povedal som: ‚Dar pre gurga obrov…‘ a kým som sa spamätal, visel som vo vzduchu dolu hlavou – dvaja jeho kumpáni ma držali za nohy.“
Hermiona si prikryla ústa dlaňami.
„Ako si sa z toho dostal?“ spýtal sa Harry.
„Keby tam nebola Olympe, tak neviem-neviem,“ povedal Hagrid. „Vytiahla prútik a nikoho v živote som nevidel čarovať rýchlejšie. Sakramentsky úžasné! Tých dvoch, čo ma držali za nohy, zasiahla priamo do očí Conjuctivitusom, a hneď ma pustili – ale to už sme si navarili kaše, lebo sme proti nim použili čary. To obri na čarodejníkoch nenávidia. Museli sme sa pustiť kadeľahšie a vedeli sme, že sa už v žiadnom prípade nemôžeme do tábora vrátiť.“
„No nech sa prepadnem, Hagrid,“ žasol Ron potichu.
„Tak prečo ti cesta domov trvala tak dlho, keď ste tam boli iba tri dni?“ spýtala sa Hermiona.
„Neodišli sme po troch dňoch!“ pohoršene odpovedal Hagrid. „Dumbledore sa na nás spoliehal!“
„Ale práve si povedal, že ste sa v žiadnom prípade nemohli vrátiť!“
„Nie za denného svetla. Museli sme trochu porozmýšľať. Pár dní sme ležali v tej jaskyni a pozorovali sme ich. A to, čo sme videli, vôbec nebolo dobré.“
„Trhal ďalšie hlavy?“ vyľakane sa spýtala Hermiona.
„Nie, ale radšej keby bol.“
„Ako to myslíš?“
„Ukázalo sa, že nie je proti všetkým čarodejníkom – iba proti nám.“
„Smrťožrúti?“ rýchlo hádal Harry.
„Áno,“ zamračene prikývol Hagrid. „Každý deň ho niekoľkí navštevovali, prinášali gurgovi dary a tých veru nevešal dolu hlavou.“
„Ako vieš, že to boli smrťožrúti?“ spýtal sa Ron.
„Lebo som jedného z nich poznal,“ zavrčal Hagrid. „Bol to Macnair, pamätáte sa naňho? Toho chlapa poslali zabiť Hrdozobca. Je to maniak. Zabíjanie sa mu páči rovnako ako Golgomathovi. Jasne, že tak dobre spolu vychádzali.“
„A tak Macnair presvedčil obrov, aby sa pridali k Veď-Viete-Komu?“ zúfalo sa spýtala Hermiona.
„Vydrž, ešte som nedopovedal!“ dôrazne ju zavrátil Hagrid a zdalo sa, že sa mu rozprávanie teraz páči, hoci najprv im nechcel povedať ani slovo. „Porozprávali sme sa o tom s Olympe a povedali sme si, že jak sa gurg tvári, jakoby bol naklonený Veď-Viete-Komu, to neznamená, že sú mu všetci. Rozhodli sme sa, že skúsime presvedčiť ostatných. Tých, čo nechceli Golgomatha za gurga.“
„Ako ste vedeli, ktorí to sú?“
„No to boli predsa tí, ktorých zmlátili jako psov, nie?“ trpezlivo odpovedal Hagrid. „Tí, čo mali rozum, sa nemotali Golgomathovi do cesty, skrývali sa v jaskyniach okolo rokliny tak jako my. A tak sme sa rozhodli, že v noci presnoríme jaskyne a uvidíme, či sa nám podarí niektorých presvedčiť.“
„Vy ste chodili po tmavých jaskyniach a hľadali obrov?“ spýtal sa Ron a na hlase mu bolo poznať obdiv.
„Ani sme sa tak nebáli obrov jako smrťožrútov,“ povedal Hagrid. „Dumbledore nám pred odchodom povedal, aby sme sa s nimi nezaplietli, keď sa tomu dá vyhnúť, lenže oni vedeli, že sme blízo – asi im o nás povedal Golgomath. V noci, keď obri spali a my sme sa chceli zakrádať po jaskyniach, Macnair a ostatní snorili v horách a hľadali nás. Ledva som Olympe zabránil, aby sa na nich nevyrútila,“ povedal Hagrid a kútiky úst mu nadvihli huňatú bradu, „chcela na nich začarovať, tá teda je, tá Olympe, keď ju dačo rozčúli… viete, je zúrivá… to bude asi zato, že je Francúzka…“ Hagrid so zastretým pohľadom hľadel do ohňa. Harry mu dovolil tridsať sekúnd spomínať, potom si nahlas odkašlal.