„Kde ste boli?“ spýtala sa Umbridgeová a nevľúdne prerušila Hagridovo bľabotanie.
„Kde som…“
„… bol, áno,“ dokončila. „Školský rok sa začal pred dvoma mesiacmi. Musela za vás učiť druhá učiteľka. Nikto z vašich kolegov ma nevedel informovať, kde ste. Nenechali ste nijakú adresu. Kde ste boli?“
Nastala odmlka, pri ktorej Hagrid hľadel na ňu práve odkrytým okom. Harry takmer počul, ako jeho mozog pracuje opreteky.
„Ja… som bol preč zo zdravotných dôvodov,“ povedal.
„Zo zdravotných dôvodov,“ opakovala profesorka Umbridgeová a premeriavala si Hagridovu farebnú a opuchnutú tvár. Pomaly a ticho mu na vestu kvapkala dračia krv. „Aha.“
„Áno,“ prikývol Hagrid, „trochu čerstvého vzduchu… viete…“
„Pravdaže, ako hájnik sa len zriedka dostanete na čerstvý vzduch,“ milo povedala Umbridgeová. Malý kúsok Hagridovej tváre, ktorý nebol čierny alebo fialový, sa začervenal.
„No… kvapku zmena prostredia, viete…“
„Za horské?“ rýchlo reagovala Umbridgeová.
Ona to vie, zúfalo si pomyslel Harry.
„Horské?“ zopakoval Hagrid a očividne rýchlo rozmýšľal. „Nie, bol som na juhu Francúzska. Trochu slnka a more.“
„Naozaj?“ začudovala sa Umbridgeová. „Nie ste veľmi opálený.“
„No… viete, ja mám citlivú pokožku,“ odvetil Hagrid a pokúsil sa o vtieravý úsmev. Harry si všimol, že má vyrazené dva zuby. Umbridgeová chladne naňho pozrela a jeho úsmev sa stratil. Potom si trochu nadvihla kabelku pod pazuchou a povedala: „Budem, pravdaže, o vašom neskorom príchode informovať ministra.“
„Jasnačka,“ prikývol Hagrid.
„Mali by ste tiež vedieť, že ako vrchný inkvizítor mám nemilú, ale nevyhnutnú povinnosť robiť inšpekcie na hodinách svojich kolegov. Takže si dovoľujem povedať, že sa zrejme v krátkom čase opäť uvidíme.“
Prudko sa otočila a zamierila k dverám.
„Vy robíte u nás inšpekcie?“ duto opakoval Hagrid a civel na ňu.
„Áno,“ potichu povedala Umbridgeová a pozrela naňho, držiac kľučku. „Ministerstvo je rozhodnuté vyradiť neuspokojivých učiteľov, Hagrid. Dobrú noc.“
Odišla a zatresla za sebou dvere. Harry chcel odložiť neviditeľný plášť, ale Hermiona ho chytila za zápästie.
„Ešte nie,“ šepla mu do ucha. „Možno ešte neodišla.“
Hagrid zrejme rozmýšľal rovnako, prešiel po izbe k oknu a kúsok odtiahol záves.
„Vracia sa k hradu,“ povedal potichu. „No prisámvačku, to vážne kontroluje ľudí?“
„Áno,“ potvrdil Harry a odložil neviditeľný plášť. „Trelawneyová je už podmienečne prepustená…“
„Hm – čo s nami plánuješ robiť na hodinách, Hagrid?“ spýtala sa Hermiona.
„Och, o to sa nebojte, naplánoval som kopu hodín,“ nadšene vyhlásil Hagrid, zobral zo stola dračí rezeň a znova si ho pričapil na oko. „Na váš VČÚ ročník som si nechal zopár tvorov. Len dočkajte, bude to fakticky špeciál.“
„Hm… v akom zmysle špeciál?“ opatrne sa spýtala Hermiona.
„To nepoviem,“ veselo sa vykrútil Hagrid. „Nechcem vám pokaziť prekvapenie.“
„Pozri, Hagrid,“ naliehala Hermiona a prestala okolkovať. „Profesorka Umbridgeová sa vôbec nebude tešiť, ak nám na hodinu privedieš niečo priveľmi nebezpečné.“
„Nebezpečné?“ úprimne sa čudoval Hagrid. „Nebuď hlúpa, nedal by som vám nič nebezpečné. Chcem… no dobre… vedia sa o seba postarať samy…“
„Hagrid, musíš prejsť Umbridgetkinou inšpekciou a na to by bolo lepšie, keby videla, že nás učíš starostlivosť o štetináče, rozoznávať knarlov od ježkov, a také veci!“ vážne hovorila Hermiona.
„Ale to predsa nikoho nebaví, Hermiona,“ tvrdil Hagrid. „To, čo mám ja, je o moc lepšie. Choval som ich už roky a myslím, že mám jediné zdomácnené stádo v Británii.“
„Hagrid… prosím ťa…“ povedala Hermiona zúfalým tónom. „Umbridgeová hľadá zámienku, ako sa zbaviť učiteľov, o ktorých si myslí, že sú blízki Dumbledorovi. Hagrid, prosím ťa, uč nás niečo nudné, čo bude na skúškach VČÚ.“
No Hagrid iba zoširoka zazíval a jedným okom túžobne pozrel na velikánsku posteľ v kúte.
„Počujte, bol to dlhý deň a je neskoro,“ povedal a jemne potľapkal Hermionu po pleci, takže sa jej podlomili kolená a spadla na zem, až to zadunelo.
„Och… prepáč…“ zdvihol ju za golier habitu. „Netráp sa pre mňa, sľubujem ti, že teraz, keď som už tu, mám pre vás hodiny naplánované fakt dobre a teraz sa radšej vráťte na hrad a nezabudnite za sebou zamiesť stopy!“
„Neviem, či ťa pochopil,“ zapochyboval Ron po chvíľke, keď skontrolovali, či je čistý vzduch, a po hrubnúcej vrstve snehu kráčali k hradu a vďaka Hermioninmu zahladzovaciemu kúzlu za nimi nezostávali nijaké stopy.
„Tak sa tam zajtra zase vrátim,“ rozhodla sa Hermiona „Ak budem musieť, tak mu aj naplánujem hodiny. Je mi jedno, ak tá baba vyhodí Trelawneyovú, ale Hagrida sa nezbaví!“
21
Oko hada
V nedeľu ráno sa Hermiona brodila vyše polmetrovým snehom k Hagridovej chalupe. Harry a Ron chceli ísť s ňou, ale hora ich úloh sa opäť týčila do znepokojivých výšin takže nevoľky zostali v klubovni a usilovali sa nevšímať si radostné výkriky zvonka, kde sa študenti korčuľovali na zamrznutom jazere, sánkovali a, čo bolo najhoršie, začarované snehové gule lietali až ku Chrabromilskej veži a hlasno sa rozbíjali na obločných sklách.
„Och!“ zreval Ron, ktorého napokon prešla trpezlivosť a vystrčil hlavu. „Som prefekt, a keď ešte nejaká guľa vrazí do tohto okna… AU!“
Rýchlo vtiahol hlavu dnu a celú tvár mal od snehu.
„To boli Fred s Georgeom,“ poznamenal s trpkosťou a zatresol okno. „Lotri!“
Hermiona sa vrátila od Hagrida tesne pred obedom, trochu sa triasla a habit mala po kolená mokrý.
„Tak čo?“ pozrel na ňu spýtavo Ron. „Naplánovala si mu všetky hodiny?“
„No skúsila som to,“ odvetila zachmúrene a klesla do kresla vedľa Harryho. Vytiahla prútik, krátko, ale komplikovane ním mávla, takže z jeho konca prúdil horúci vzduch, potom si ho namierila na habit a sušila si ho, až z neho stúpala para. „Keď som prišla, ani tam nebol, najmenej pol hodiny som klopala. A potom vyšiel z lesa…“
Harry zastonal. Zakázaný les sa len tak hemžil tvormi, za aké by Hagrida s veľkou pravdepodobnosťou vyhodili.
„Čo tam chová? Nepovedal?“ spýtal sa.
„Nie,“ nešťastne odvetila Hermiona. „Tvrdí, že by to potom nebolo prekvapenie. Pokúsila som sa mu vysvetliť, aká je Umbridgeová, ale on to jednoducho nechápe. Stále opakuje, že nikto so zdravým rozumom by neštudoval radšej knarlov než chiméry… och, myslím, že chiméru nemá,“ dodala keď videla zdesenie na tvárach Rona a Harryho, „ale nie preto, že by sa o to nepokúšal – súdim podľa toho, že spomínal ak ťažko sa zoženú vajíčka. Ani neviem, koľko ráz som mu opakovala, aby sa radšej držal Grumplovej plánu, ale čestné slovo si myslím, že nepočúval ani polovicu z toho, čo som mu hovorila. Viete, má takú čudnú náladu. Stále nechce povedať, kde prišiel k tým zraneniam.“
Keď sa na druhý deň ráno Hagrid ukázal na raňajkách pri učiteľskom stole, nie všetci študenti to privítali s nadšením. Niektorí, ako Fred, George a Lee, radostne zrevali a rozbehli sa uličkou medzi chrabromilským a bifľomorským stolom potriasť Hagridovi obrovskou rukou, iní, ako Parvati a Lavender, zronene pozreli na seba a pokrútili hlavami. Harry vedel, že mnohí mali radšej hodiny profesorky Grumplovej, a najhoršie bolo, že aj veľmi malá, objektívna časť jeho mysle vedela, že na to majú dobrý dôvod. Grumplová si zaujímavú hodinu nepredstavovala ako takú, kde by niekto mohol prísť o hlavu.