Harry na to nepovedal nič. Bola to pravda, ale zdalo sa mu kruté priznať to.
„Vieš, si naozaj dobrý učiteľ,“ pochválila ho Čcho so zaslzeným úsmevom. „Nikdy mi omračovanie nešlo.“
„Ďakujem,“ rozpačito sa poďakoval Harry.
Dlho na seba hľadeli. Harryho priam spaľovala túžba vziať nohy na plecia a ujsť odtiaľ, no zároveň sa vôbec nemohol pohnúť.
„Imelo,“ pripomenula Čcho potichu, ukazujúc na strop nad jeho hlavou.
„Áno,“ kývol Harry. V ústach mal sucho. „Ale je asi plné narglov.“
„Čo sú to nargly?“
„Netuším,“ priznal Harry. Čcho podišla bližšie. Harry bol ako omráčený. „Musela by si sa spýtať Luny.“
Čcho vyletel z hrdla čudný zvuk, niečo medzi vzlykom a smiechom. Teraz bola ešte bližšie. Mohol by jej zrátať pehy na nose.
„Mám ťa rada, Harry.“
Nebol schopný rozmýšľať. Celé telo mu brnelo, ruky, nohy i mozog mal ako paralyzované.
Bola až priveľmi blízko. Videl každú jej slzu, chvejúcu sa na mihalniciach.
O pol hodiny vošiel do klubovne, Hermiona s Ronom sedeli pri ohni, ale skoro všetci ostatní už išli spať. Hermiona písala dlhý list. Pol zvitku pergamenu už viselo cez okraj stola. Ron ležal na predložke pred kozubom a pokúšal sa dokončiť úlohu z transfigurácie.
„Čo ťa zdržalo?“ spýtal sa, keď Harry klesol do kresla vedľa Hermiony.
Harry neodpovedal. Bol v šoku. Čiastočne túžil povedať Hermione a Ronovi, čo sa práve stalo, ale jeho druhá polovica si chcela odniesť toto tajomstvo až do hrobu.
„Stalo sa ti niečo, Harry?“ Hermiona hľadela naňho ponad brko.
Ledabolo pokrčil plecami. Pravdupovediac, ani nevedel, či sa mu niečo stalo, alebo nie.
„Čo sa deje?“ Ron sa podoprel lakťami, aby na Harryho lepšie videl. „Čo sa stalo?“
Harry nevedel, ako im to má vlastne povedať, ani si nebol istý, či im to chce povedať. No práve keď sa rozhodol nepovedať nič, Hermiona to vzala do svojich rúk.
„Je to pre Čcho?“ spýtala sa vecne. „Dostala ťa po stretnutí do úzkych?“
Harry až stŕpol od prekvapenia a prikývol. Ron sa zachechtal, ale keď zachytil Hermionin pohľad, stíchol.
„No… a… čo chcela?“ spýtal sa, nedostatočne predstierajúc nenútený tón.
„Ona…“ začal Harry dosť chrapľavo, potom si odkašľal a skúsil to znova. „No… ona…“
„Bozkávali ste sa?“ energicky sa spýtala Hermiona.
Ron sa tak rýchlo posadil, že jeho kalamár preletel ponad koberec. Vôbec si to nevšímal, iba zvedavo hľadel na Harryho.
„No?“ naliehal.
Harry pozrel na Ronov zvedavý a samopašný výraz a na zamračenú Hermionu a prikývol.
„HA!“ Ron víťazoslávne vytrčil päsť u vybuchol chrapľavým smiechom, až niekoľko ostýchavo pôsobiacich druhákov pri okne nadskočilo. Po Harryho tvári sa pri pohľade na rozvaleného Rona nevoľky roztiahol úsmev. Zato Hermiona pozrela na neho s hlbokým znechutením a vrátila sa k listu.
„No a?“ ozval sa Ron po chvíli a pozrel na Harryho. „Aké to bolo?“
Harry chvíľu rozmýšľal.
„Vlhké,“ skonštatoval po pravde.
Zvuk, ktorý vydal Ron, mohol znamenať rovnako jasot ako aj znechutenie, ťažko povedať.
„Lebo plakala,“ namáhavo pokračoval Harry.
„Och,“ Ronov úsmev sa pomaly strácal. „To sa bozkávaš až tak zle?“
„Neviem,“ odvetil Harry, ktorý o tomto neuvažoval, a okamžite ho to znepokojilo. „Možno áno.“
„Samozrejme, že nie,“ akoby mimochodom poznamenala Hermiona, ktorá ďalej písala list.
„Ako to vieš?“ veľmi prudko sa spýtal Ron.
„Lebo Čcho v poslednom čase plače skoro stále,“ vravela Hermiona. „Plače, keď jeme, plače na záchode, plače, kade chodí.“
„Človek by si myslel, že trochu bozkávania ju rozveselí,“ uškŕňal sa Ron.
„Ron, v živote som nestretla necitlivejšieho chumaja, než si ty,“ vyhlásila Hermiona dôstojne a namočila si brko do kalamára.
„To čo malo znamenať?“ dotknuto sa spýtal Ron. „Veď kto, prosím ťa, pri bozkávaní plače?“
„Áno, kto?“ trochu zúfalo sa pridal Harry.
Hermiona pozrela na nich a tvárila sa, akoby ich ľutovala.
„Nechápeš, ako sa práve Čcho cíti?“ spýtala sa.
„Nie,“ naraz odpovedali Harry i Ron.
Hermiona si vzdychla a odložila brko.
„No, je jasné, že je veľmi smutná preto, že Cedric zomrel. Ďalej sa domnievam, že aj zmätená, pretože mala rada Cedrica a teraz má rada Harryho, a nevie prísť na to, ktorého má radšej. Potom má aj výčitky svedomia a myslí si, že je to zrada Cedricovej pamiatky, keď sa bozkáva s Harrym, a trápi ju, čo by mohli povedať ostatní, keby začala chodiť s Harrym. A pravdepodobne si nemôže vyjasniť svoje city voči Harrymu, pretože práve on bol so Cedricom, keď Cedric umrel, takže všetko je to priveľmi komplikované a bolestné. Och, a bojí sa, že ju vyhodia z bystrohlavského tímu, lebo zle lieta.“
Na konci jej reči nastalo trochu ohromené ticho, no potom Ron povedaclass="underline" „To predsa jeden človek nemôže cítiť naraz. Veď by vybuchol.“
„To, že ty máš emočný rozsah veľkosti čajovej lyžičky, ešte neznamená, že sú tak na tom všetci,“ štipľavo poznamenala Hermiona a vzala si pero.
„To ona začala,“ ozval sa Harry. „Ja by som to neurobil… ona sa, takpovediac… na mňa vrhla – a hneď na mňa ronila slzy… nevedel som, čo mám robiť…“
„Nevyčítaj si to, kamarát,“ upokojoval ho Ron a bolo vidieť, že ho vydesila už len tá predstava.
„Stačilo, aby si k nej bol milý,“ radila Hermiona a zdvihla od listu znepokojený pohľad. „Dúfam, že si bol.“
„No,“ Harry cítil, ako sa mu nepríjemne rozpaľuje tvár, „tak trochu som ju… potľapkal po chrbte.“
Hermiona sa tvárila, akoby sa len horko-ťažko ovládala, aby neprevrátila oči.
„Mohlo to byť asi aj horšie,“ poznamenala. „Stretnete sa zase?“
„Budeme musieť, či nie?“ povedal Harry. „Máme predsa DA, nie?“
„Vieš, ako to myslím!“ netrpezlivo povedala Hermiona.
Harry nepovedal nič. Hermionine slová otvorili celé spektrum desivých možností. Pokúšal sa predstaviť si, ako niekam ide s Čcho -trebárs do Rokvillu – a má s ňou byť v jednom kuse sám niekoľko hodín. Samozrejme, že po tom, čo sa stalo, bude od neho očakávať, že ju pozve na rande… Pri tom pomyslení mu bolestivo zovrelo žalúdok.
„Och, veď máš plno možností ju pozvať,“ znova sa od listu ozvala Hermiona.
„A čo ak ju nechce pozvať?“ spýtal sa Ron, ktorý pozoroval Harryho s nezvyčajne bystrým výrazom na tvári.
„Nebuď hlúpy,“ nesúhlasila Hermiona. „Harrymu sa predsa už dlho páči. Však, Harry?“
Neodpovedal. Áno, Čcho sa mu už dlho páči, ale vždy si ich dvoch spolu predstavoval celkom inak – Čcho sa pri ňom zabávala, a nie aby mu neovládateľne plakala na pleci.
„Komu vlastne píšeš ten román?“ spýtal sa Ron Hermiony a pokúsil sa prečítať niečo z pergamenu, ktorý sa už plazil po zemi. Hermiona ho odtiahla z dohľadu.
„Viktorovi.“
„Krumovi?“
„Koľko iných Viktorov poznáme?“
Ron nepovedal nič, ale tváril sa rozladene. Ešte zo dvadsať minút tam bez slova sedeli, Ron dokončoval prácu z transfigurácie, pričom nespočetnekrát netrpezlivo odfrkoval a škrtal, a Hermiona rovnomerne písala až po samý koniec hárka, potom ho starostlivo zvinula a zapečatila, a Harry hľadel do ohňa a nadovšetko si želal, aby sa tam zjavila Siriusova hlava a krstný otec mu dal nejakú radu, pokiaľ ide o dievčatá. No plamene iba pukotali a boli čoraz nižšie, až sa žeravé uhlíky rozmrvili na popol, a keď sa Harry obzrel, zistil, že zase sú v klubovni poslední.
„Tak teda, dobrú noc,“ rozlúčila sa s nimi Hermiona, široko zívajúc, a pobrala sa hore schodmi do dievčenských spálni.