„Čo na tom Krumovi vidí?“ spytoval sa Ron, keď aj s Harrym vychádzali po chlapčenských schodoch.
Harry o tom uvažoval. „No myslím… je starší, nie… a je reprezentant v metlobale…“
„Áno, ale okrem toho,“ rozčuľoval sa Ron, „je to predsa namosúrený idiot, nie?“
„No je trochu namosúrený,“ prikývol Harry, ktorý bol v myšlienkach pri Čcho.
Mlčky sa vyzliekli a obliekli si pyžamy. Dean, Seamus a Neville už spali. Harry si odložil okuliare na nočný stolík, vliezol do postele, ale nezatiahol závesy a hľadel na ku hviezdnatej oblohy, ktorú bolo vidieť cez okno pri Nevillove posteli. Keby minulej noci o tomto čase vedel, že o dvadsaťštyri hodín sa bude bozkávať s Čcho Čchangovou…
„Dobrú noc,“ zahundral Ron kdesi vpravo.
„Dobrú,“ odvetil Harry.
Možno nabudúce, ak vôbec bude nejaké nabudúce… bude trochu veselšia. Mal ju pozvať na rande, asi to čakala a teraz sa naňho hnevá… alebo leží v posteli a ešte stále plače za Cedricom? Nevedel, čo si má myslieť. Po Hermioninom vysvetlení sa mu to zdalo ešte zložitejšie, nepochopiteľnejšie.
To by nás tu mali učiť – pomyslel si a pretočil sa na bok, ako funguje dievčenský mozog… bolo by to užitočnejšie než veštenie…
Neville v spánku potiahol nosom. Niekde vonku zahúkala sova.
Harrymu sa snívalo, že je v miestnosti, kde sa stretáva DA. Čcho ho obvinila, že ju tam zlákal pod falošnou zámienkou, vraj jej sľúbil stopäťdesiat kartičiek z čokoládových žabiek, ak príde. Harry protestoval… Čcho kričala: „Cedric mi dával kopy kartičiek, pozri!“ A vytiahla ich spod habitu za plnú hrsť a vyhodila do vzduchu. Potom sa zmenila na Hermionu, ktorá povedala: „Ty si jej to naozaj sľúbil, Harry… Myslím, že by si jej namiesto toho mal dať radšej niečo iné… trebárs Blesk?“ No Harry namietal, že nemôže dať Čcho Blesk, lebo ho má Umbridgeová, a okrem toho je to celé absurdné, on prišiel do učebne DA iba povešať nejaké vianočné ozdoby v tvare Dobbyho hlavy…
Sen sa zmenil…
Cítil, že telo má hladké, mocné a pružné. Kĺzal sa pomedzi ligotavé kovové tyče, po tmavom, studenom kameni… Bol na dlážke, kĺzal sa po bruchu… bola tma, a predsa videl, ako sa okolo neho v čudných kmitajúcich farbách ligocú predmety – otáčal hlavu… chodba bola na prvý pohľad prázdna… ale nie – nejaký muž sedel na zemi pred ním, brada mu spadla na prsia, jeho obrysy v tme slabo svietili…
Harry vystrčil jazyk… oňuchával vôňu toho muža vo vzduchu… bol živý, ale driemal… sedel pred dverami na konci chodby…
Harry zatúžil toho muža uhryznúť… ale ovládol to nutkanie… má dôležitejšiu prácu…
No ten muž sa pohol… keď vyskočil, z nôh sa mu zošmykol striebristý plášť a Harry videl, ako sa jeho chvejúca sa rozmazaná silueta týči nad ním, videl, ako spoza opaska vytiahol prútik… nemal na výber… zdvihol sa zo zeme a zaútočil raz, dva razy, tri razy. Zaboril tesáky hlboko do mužovho tela, cítil, ako mu v čeľusti pukajú jeho rebrá, cítil, ako vystrekla teplá krv…
Muž kričal od bolesti… potom zmĺkol… odkvicol pri stene a na zem striekala krv…
Čelo ho strašne bolelo… bolelo tak, akoby mu chcelo prasknúť…
„Harry! HARRY!“
Otvoril oči. Každú čiastočku tela mu pokrýval ľadový pot, prikrývky boli zamotané okolo neho ako zvieracia kazajka, a mal pocit, akoby mu na čelo priložili dobiela rozžeravený kutáč.
„Harry!“
Skláňal sa nad ním Ron a vyzeral mimoriadne vyľakane. Pri nohách postele stáli ďalšie postavy. Harry si zvieral hlavu rukami, bolesť ho oslepovala… pretočil sa ponad okraj postele a zvracal.
„Je vážne chorý,“ ozval sa vystrašený hlas. „Nemali by niekoho zavolať?“
„Harry! Harry!“
Musí to povedať Ronovi, je veľmi dôležité, aby mu to povedal… Harry sa poloslepý od bolesti zhlboka nadychujúc nadvihol na posteli a ovládal sa, aby zase nedávil.
„Tvoj otec,“ dychčal a hruď sa mu prudko nadvihovala „Tvojho otca napadli…“
„Čo?“ nechápal Ron.
„Tvoj tatko! Pohrýzol ho, je to vážne, všade bola krv…“
„Idem zavolať pomoc,“ ozval sa ten istý vyľakaný hlas a Harry počul kroky bežiace zo spálne.
„Harry, kamarát,“ neisto prehovoril Ron, „ty… to sa ti iba snívalo…“
„Nie!“ zúrivo trval na svojom Harry a bolo životne dôležité, aby to Ron pochopil. „To nebol sen… nebol to obyčajný sen… Bol som tam, videl som to… ja som to urobil…“
Počul, že Seamus a Dean si niečo hovoria, ale bolo mu to jedno. Bolesť v čele trochu poľavila, hoci sa stále potil a horúčkovite sa triasol. Znovu ho naplo a Ron odskočil.
„Harry, je ti zle,“ povedal trasľavo, „Neville išiel po pomoc.“
„Nič mi nie je!“ dusil sa Harry, utieral si ústa pyžamou a neovládateľne sa triasol. „Mne nič nie je, to o tvojho tatka sa treba báť… musíme zistiť, kde je… silno krváca – ja som bol… bol to obrovský had.“
Pokúsil sa vstať z postele, ale Ron ho vtisol naspäť, Dean a Seamus si stále niekde blízko šepkali. Či prešla jedna minúta, alebo desať, to Harry nevedel, len tam sedel, triasol sa a cítil, ako mu bolesť v jazve veľmi pomaly ustupuje… potom počul náhlivé kroky a znova Nevillov hlas.
„Tamto, pani profesorka.“
Do spálne rýchlo vošla profesorka McGonagallová v kockovanom župane, okuliare na kostnatom nose jej sedeli nakrivo.
„Čo je, Potter? Kde vás to bolí?“
Nikdy sa tak nepotešil, že ju vidí. Teraz potreboval práve a Fénixovho rádu, nie niekoho, kto by okolo neho narobí rozruch a predpísal mu nejaký zbytočný elixír.
„Ide o Ronovho otca,“ povedal a znova si sadol. „Napadol ho had a je to vážne, videl som, ako sa to stalo.“
„Ako to myslíte, že ste to videli?“ profesorka McGonagallová zvraštila obočie.
„Neviem, spal som… a potom som bol tam…“
„Chcete povedať, že sa vám to snívalo?“
„Nie!“ nahnevane zvolal Harry. Nikto mu neporozumie? „Najprv sa mi snívalo o niečom úplne inom, nejaká hlúposť… a potom sa to prerušilo. Bolo to skutočné, nepredstavoval som si to. Pán Weasley zaspal na dlážke a zaútočil naňho obrovský had, bolo tam plno krvi, spadol, niekto ho musí nájsť, kde je…“
Profesorka McGonagallová naňho hľadela cez posunuté okuliare, akoby zdesená tým, čo vidí.
„Neklamem a nie som blázon!“ presviedčal ju Harry a skoro kričal. „Hovorím vám, že som videl, čo sa stalo!“
„Verím vám, Potter,“ stručne povedala profesorka McGonagallová. „Oblečte si župan… ideme k riaditeľovi.“
22
Nemocnica Svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia
Harrymu tak odľahlo, že ho profesorka McGonagallová berie vážne, že bez váhania ihneď vyskočil z postele obliekol si župan a nasadil okuliare.
„Weasley, vy by ste mali ísť tiež,“ požiadala profesorka Rona.
Popri mĺkvych postavách Nevilla, Deana a Seamusa nasledovali profesorku McGonagallovú, vyšli zo spálne, zišli točitým schodiskom do klubovne, cez dieru za obrazom Tučnej panej a po chodbe zaliatej mesačným svitom. Harry mal pocit, že jeho panika sa každú chvíľu prevalí, najradšej by bol bežal, volal na Dumbledora. Kým si oni takto pokojne kráčajú, pán Weasley vykrváca. A čo ak tie zuby boli jedovaté (Harry sa veľmi usiloval, aby na ne nemyslel ako na svoje zuby)?
Prešli popri pani Norrisovej, ktorá na nich uprela svoje lampášovité oči a slabo zaprskala, ale profesorka McGonagallová ju zahnala: „Šic!“ Pani Norrisová sa stratila v tme a o chvíľu už zastali pred kamennou príšerou, strážkyňou vchodu do Dumbledorovej pracovne.