Vasil Vladimírovič si sadol za veľký polkruhový stôl a stlačil jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zažiarilo písmeno S. Potom ako pri telefóne vytočil akési číslo. Pod svietiacim písmenom trikrát bliklo zelené svetlo a na ľavom krídle stola otvorila sa zásuvka. Starší muž do nej siahol a vytiahol niekoľko guľatých kovových škatúľ.
„Vari to majú byť knihy?“ myslel si prekvapený Severson a mimovoľne si pritiahol kreslo bližšie k záhadnému stolu.
„Všetko je v poriadku. Začneme prvým dielom?“
„Prirodzene,“ pokúsila sa o úsmev Nataša a chvejúcimi sa prstami pohladila si vlasy na sluchách. Vasil Vladimírovič vložil škatuľku do ďalšej zásuvky a opäť stisol jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz Seversona.
„Syn severu — živá kniha Alexeja Čerepanova a Nataše Orlovovej,“ ozval sa odkiaľsi neznámy hlas — rovnako ako v televízii, ktorú pacient už poznal.
„Písal sa rok tisíc deväťsto dvadsaťosem…“ pokračoval hlásateľ, zatiaľ čo sa obraz pomaly menil.
„Tromsö,“ zašepkal užasnutý Severson pri pohľade na snímku prístavného mesta a povstal.
„Len ostaňte pohodlne sedieť, Severson, sú to iba dokumentárne snímky z vášho odletu,“ povedala tíško Nataša, ktorá nespúšťala oči zo svojho spoločníka.
Nasledovali fotografie Amundsena a lietadla Latham — a potom mapka s pohyblivým lietadielkom, ktoré letelo smerom na Špicbergy. Za skupinou ostrovov sa zrazu stratilo a namiesto neho sa zjavil červený krúžok.
„Tu — niekde neďaleko Ľadového ostrovčeka — Latham havaroval,“ vysvetľoval hlásateľ. „Pozorovateľ lietadla Severson dostal sa — nevedno ako — na breh ostrova, kde zamrzol… Prešli roky, prešli desaťročia. Prišli slávne dni oslobodenia celého ľudstva. Slová Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina sa naplnili. Kapitalizmus a imperializmus — rovnako ako predtým feudalizmus — odišli z javiska dejín. Navždy sa skončilo nebezpečenstvo vojen. Obrovská tvorivá sila, plytvaná predtým na vymýšľanie ničivých zbraní, uvoľnila sa teraz pre to najkrajšie: pre boj za šťastlivý dnešok a ešte šťastlivejší zajtrajšok. Nastal netušený rozmach vedy a techniky. Už o dvadsaťpäť rokov po odstránení nebezpečenstva vojen malo ľudstvo takú silu, že sa mohlo pustiť do gigantického boja so Saharou a Arktídou. Za päť ďalších rokov zatlačili sme ľadovce až k severnému pólu. A na tejto slávnej, víťaznej ceste objavili sme Seversona…“
Pred široko roztvorenými očami Seversona rozvinul sa úchvatný dej.
Berger hlásil Svetovej akadémii vied a Tarabkinovi, že v jednom z ľadovcov na Ľadovom ostrovčeku našiel neznámeho človeka v obleku pilota prvých lietadiel. Leží schúlený v priehľadnom ľadovci, akoby spal. Hlavu má položenú na ľavej ruke a pravou rukou si zviera kožený kabát s kožušinou, aby chránil teplotu svojho tela pred vetrom.
Na ostrov priletel veľký vrtuľník. Zatrepoce vrtuľami a pristáva medzi ľadovcami. Na scénu prichádza skupina lekárov — tarabkinovci. Zvláštnymi nástrojmi opatrne vyrezávajú z ľadovca veľkú kocku s telom človeka a vsúvajú ju pomocou žeriava do trupu lietadla.
Vidno Moskvu a potom strechu paláca, ktorý už Severson pozná.
„Vo vrecku neznámeho človeka našiel sa vojenský preukaz,“ hovorí hlásateľ a na obraze zjaví sa snímka otvorenej knižočky. Bola zrejme dlhší čas vo vode, lebo písmená písané atramentom sú rozmazané. V rubrike pre meno sú čitateľné iba štyri písmená: —e-son.
Obraz knižky vystrieda záber z laboratória. Usmievavá čiernovlasá dievčina (Severson v nej hneď spoznal Natašu) hovorí: „E-son, e-son-, to sa mi nepáči. Našli sme ho na severe, hovorme mu teda predbežne Severson…“
„Rok ťažkej a zodpovednej vedeckej práce — rok úporného boja s neúprosnou prírodou,“ hovorí ďalej hlásateľ. „Ale napokon zvíťazí veda a — život!
Severson začína dýchať… Severson prvýkrát hovorí… Veda slávi jedno z najväčších víťazstiev! Smrť je na ústupe!“ Živá kniha sa končí. Sálou znie hudba, ktorá schytí človeka do náručia a dá mu krídla. Mohutná kantáta života…
Severson je dojatý.
„Ste zlatí ľudia,“ šepká. „Nataša — Vasil Vladimírovič — Miťa…“ Hlas mu viazne v hrdle.
Nataši žiaria oči šťastím. Najradšej by Seversona pobozkala. Veď kríza je prekonaná. Teraz sa môže smelo postaviť pred starostlivého Tarabkina a hrdo hlásiť: „Náš drahý Severson už žije v prítomnosti!“
10
V KRAJINE ZÁZRAKOV
Rozhovor s Tarabkinom Natašu prekvapil. Akademik nebol ani zďaleka taký nadšený, ako očakávala mladá lekárka.
Naopak, prejavil veľké obavy o pacienta.
„Nehovorte hop, kým nepreskočíme, Nataša,“ povedal vážne. „Vám mladým predsa len niekedy chýba rozvaha. Viem, viem, boli ste v ťažkej situácii a napokon nemali ste veľa času na premýšľanie. No,“ pokrčil Tarabkin plecami, „uvidíme, čo nám prinesie zajtrajšok. Dúfajme, že iba dobré veci. Priznám sa, že aj ja som bezradný. Mám azda skúsenosti s ľuďmi, ktorí sa bez prípravy prebudili rovno do dnešného života?“
„Budem dávať pozor, súdruh Tarabkin,“ povedala tíško Nataša. „A postarám sa, aby pacient spal dobre. Zajtra ho pripravím na spánkovú terapiu, súhlasíte?“
Tarabkin privrel oči a zahľadel sa na obrázok zasneženej krajiny, ktorý visel na stene. Napokon prikývol na súhlas. „Rozhodne ma pri hocijako malej zmene zobuďte. Dobrú noc…“
Severson spal dobre, vďaka neškodnému uspávajúcemu prostriedku, ktorý mu Nataša pridala do večere.
Prebudil sa svieži. Rýchlo sa obliekol a postavil sa k oknu. Rozprávkové mesto sa mu videlo teraz celkom iné než pred niekoľkými dňami.
„Ľudia dnes žijú nádherne — ale kedy vlastne pracujú?“ prišlo mu zrazu na um. „Kto vytvára ten blahobyt okolo? Doteraz som nevidel nikoho pracovať…“
S radosťou uvítal Natašin príchod.
„Prichádzate ako na zavolanie. Už som sa na vás tešil. Mám k vám totiž veľkú prosbu. Mohli by ste nejako oznámiť Miťovi, že som nezabudol na jeho sľub? Pozval ma totiž včera do elektrárne, kde pracuje jeho otecko. Spomínate si?“
„Áno, spomínam,“ prikývla Nataša. „Pôjdeme aj tam. Pripravila som pre vás bohatý program. No najskôr vás chcem o niečo poprosiť. Buďte, prosím, celkom úprimný. Ako na vás pôsobí všetko teraz? Nie ste už nešťastný?“
Severson zvážnel.
„Neviem,“ povedal po chvíli. „Zatiaľ som iba zvedavý. Teraz by som sa chcel rozbehnúť po svete a pozrieť, ako sa zmenil.“
„A cítite sa dosť silný? Nebolo by lepšie pokračovať ešte v liečení?“ spýtala sa dievčina starostlivo.
„Prečo by ste ma mali liečiť, veď sa cítim celkom zdravý a svieži,“ čudoval sa Severson. „Ani hlava ma už nebolí.“
„Viem, viem,“ prisvedčila rýchlo Nataša. „No veľké rozrušenie mohlo by vám ublížiť. Spánok by vám bol možno ešte na osoh…“
„Spánok?“ divil sa ešte viac Severson. „Hádam nechcete, aby som prespal celý deň ako dojča? A spať sa mi ani nechce!“
„A vidíte — práve spánok vám pomohol na nohy. Zo skúsenosti určite viete, že po dobrom spánku ste vstali vždy svieži a veselý. Lež po prebdenej noci boli ste nevrlý a malátny. Človek vydrží mesiac bez jedla, ale bez spánku najviac desať dní. Nedostatok spánku totiž pôsobí škodlivo na mozog. A ten potrebuje oveľa viac odpočinku než hociktorý iný orgán.