„Zdá sa mi, že tam stojí hvezdáreň. Doteraz som si ju ani nevšimol.“
„Správne, to je naša ľudová hvezdáreň. Vieš, ľudia sa dnes do astronómie priam zaľúbili. Moji vnuci a vnučky chodia tam každú sobotu večer. Keby sme sedeli trochu vyššie, videl by si aj naše športové ihrisko a kúpalisko. Odtiaľto ich nevidíme, sú skryté medzi stromami.“
„A načo máte tú veľkú sklenú halu?“
„To je náš nový textilný závod. Keď vstúpiš dnu, začuduješ sa, ako málo ľudí tam pracuje. Všetko je automatizované — proste — namáhajú sa tam za nás stroje.“
Severson si odtrhol steblo trávy a odhryzol mu konček. „Ešte vždy nechápem, kde vzali peniaze na také nákladné stavby. Požičali ste si z banky alebo od niektorého milionára z Oslo?“
„Kdeže, chlapče! Na banku, ani na milionárov nikdy sa nedalo spoľahnúť. Kým boli v našej krajine páni, pšenica nám veľmi nekvitla. Boháčom išlo vždy o to, aby sa mali dobre oni sami. Čo im už záležalo na tom, že starý Kolfsen umieral s deťmi od hladu? Že veľký a talentovaný umelec Abilgaard musel žobrať? Že zostarnutého chudáka čakalo už len biedne živobytie v chudobinci, z milosti dobrotivých susedov, ktorí sami nemali oveľa viac? Drahý Leif, s milionármi by sme našu dedinu nikdy neboli zveľadili. Odjakživa sa bratríčkovali s anglickými boháčmi a aj svoj kapitál, vycicaný z nášho ľudu, vyvážali do Anglicka. A ľud — čo im na ňom záležalo! Hlavné, že ich vrecká boli plné.
Tajomstvo nášho bohatstva tkvie v inom. Čoskoro uvidíš na vlastné oči. Dovoľ, aby som ťa pozval na malý olovrant…“
Na starom dubovom stole v jedálni bolo pripravené niekoľko tanierov s vkusne upravenými studenými jedlami, zákuskami a ovocím.
Severson sa nedal dlho núkať…
14
PRI PRAMENI BOHATSTVA
„Dedko, mohli by ste mi tajomstvo vášho bohatstva prezradiť už dnes? Veď iste chápete, že horím zvedavosťou. Nedalo by mi to pokoja…“
Starčekovi sa rozžiarila tvár.
„Prečo nie? Ba celkom sa teším, že ťa naša práca zaujíma. Na šťastie mám tu auto a malou prehliadkou sa nijako neunavíme.“
„Toto auto je vaše, myslím totiž — je vaším súkromným majetkom?“ spýtal sa Severson, keď sa pohodlne posadil.
„Áno, moje,“ povedal hrdo starček. „Kúpil som si ho za prémiu, ktorú som nedávno dostal.“ Auto sa rozbehlo.
Severson márne napínal sluch. Typické bzučanie motora nebolo počuť.
„Ako to, že motory idú tak tíško?“ spýtal sa prekvapene.
„To je veľmi jednoduché, chlapče,“ usmieval sa starček. „Moje auto nejde na benzín, ale na elektrinu.“
„Poháňajú ho azda akumulátory?“ hádal hosť.
„Niekedy. Na bočných cestách. Na hlavných hradských si berie energiu z kábla ukrytého pod zemou.“
„To vari nemyslíte vážne,“ čudoval sa Severson. „Ako môže vaše auto brať energiu z kábla zakopaného pod hradskou? A či možno elektrinu vysielať na diaľku bez drôtu?“
„Prečo nie? Rozhlasové stanice to robili už v tom čase, keď ty si bol ešte mladý. Energiu, ktorú vysielali na všetky strany, zachycovali prijímacie antény.
V našich elektrických hradských je proste inštalované vysokofrekvenčné vedenie, ktoré indukuje elektrickú energiu v aute. Toto ešte nie je posledné slovo techniky. V Moskve, v Prahe a v ďalších mestách, kde je vývoj už v pokročilejšom štádiu ako u nás, začínajú vyrábať už celkom nový typ áut, ktoré poháňa priamo atómová energia.“
Severson sa zamyslel.
„Ako to myslíte, že sú ďalej?“ spýtal sa.
„Mám tým na mysli vývoj ľudskej spoločnosti.
V Moskve a v Prahe napríklad dali sa na cestu socializmu o niekoľko rokov prv ako my. Jednoducho — troška nás predbehli. Žijú už pekne v komunizme — a my tu máme ešte len socializmus. No vôbec nám to nevadí, neboj sa. Veď ich čoskoro dohoníme..
Išli práve ulicami mestečka.
Ľudia, ktorí stretávali auto, kývali im na pozdrav. Seversonovi sa zdalo, že zdravia až príliš slávnostne, akoby už vedeli, že pri starčekovi sedí návštevník zo starého Jarlsbergu…
Po malej chvíli auto opustilo mestečko. Prešlo skalnatým priesmykom a zastavilo sa na okraji zvlnenej náhornej roviny.
Severson ju dobre poznal. Predtým tu bývali iba pusté pastviská.
Od toho času sa rovina veľmi zmenila. Kamenitá macošská pôda vydala zo seba nečakané plody. Bývalá pustatina sa premenila na kvitnúcu záhradu.
„Vystúpime na chvíľku?“ spýtal sa starček. „Vidím ti na očiach, Leif, že by si chcel tú krásu ohmatať rukami.“
Severson prikývol a vyskočil z auta. Pomaly sa rozhliadal okolo seba — a mlčal.
Zlaté obilie sa vlnilo v teplom vetríku a vytváralo bežiace tiene. Roľníci tomu hovoria, že sa váľa nový chlieb.
Na stranách pásli sa stáda kráv a oviec. Celú rovinu pretínali pásy ovocných stromov.
Uprostred tejto bohatej rodiacej krajiny stál rad podlhovastých budov.
„Ako vidíš, chlapče, tajomstvo nášho bohatstva je celkom jednoduché. Za ten čas, čo si tu nebol, stali sa z nás hotoví farmári,“ usmieval sa starček. Pozorne sledoval aj ten najmenší pohyb na Seversonovej tvári.
„Nijako nemôžem pochopiť, ako ste to mohli dokázať na tunajšej chudobnej a neúrodnej pôde,“ krútil hlavou Severson.
„Naša pôda bola kedysi chudobná — no už dávno nie je, chlapče. Naučili sme ju dávať vysoké výnosy. Vieš, bez práce nie sú koláče. Ale nemysli si, že pôdu prinútiš rodiť iba lopotou. Naši predkovia tu lopotili od pradávna — a predsa nemali z čoho zbohatnúť. Ak chceš z pôdy zbohatnúť, musíš poznať jej záľuby a nedostatky. Potom si dá povedať. Len pozri, aké krásne žito sme vypestovali! Rodilo sa tu, keď si bol mladý? Nikdy. Nože ho popozeraj zblízka…“
Starček pristúpil k lánu, odtrhol niekoľko klasov a podal ich Seversonovi.
„Šesť klasov na jednom steble?“ zvolal prekvapený hosť. „Je to dáka odroda, či je všetko žito takéto?“
„Všetko!“ povedal hrdo starček. „A nie je to žiadna odroda, ale nami vypestované šesťklasové žito. Dáva nám šesťkrát väčšie výnosy ako normálne žito.“
„A či môže človek donútiť rastlinu, aby rástla podľa jeho želania? To dokáže hádam len čarodejník — a poverám neverím.“
„A vidíš, my sme takí čarodejníci. Vypestovali sme nielen nové druhy rastlín podľa nášho želania a potreby, ale aj nové druhy zvierat, ktoré majú pre nás menej nevýhodných a viac užitočných vlastností. Len počkaj, keď prejdeš našimi maštaľami alebo líščou farmou, ktorú mám ja na starosti!“
„Zdá sa mi to ako v rozprávke. Naučili ste sa vari robiť zázraky?“
„Nie, to sme ani nepotrebovali, chlapče. Iba sme ovládli vedu, ktorú dal ľudstvu Mičurin — veľký priekopník v boji o víťazstvo človeka nad prírodou. V prvej budove, ktorú vidíš priamo pred sebou, je výskumná stanica. Skúšame tam najnovšie objavy vedy a neustále skúmame, ako možno ešte zdokonaliť všetky druhy rastlín a zvierat, ktoré pestujeme. A súčasne hľadáme cestu k celkom novým druhom. Tak napríklad pred rokom podarilo sa nám dochovať výbornú dojnicu, ktorá je vlastne krížencom kravy so sobom. Krížením sme spojili najlepšie vlastnosti obidvoch druhov zvierat.“