Na veľkej mesačnej rovine, upravenej na letisko, bolo rušno. Prílet medziplanetárneho lietadla zo Zeme vítali obyvatelia Mesiaca vždy radostne, hoci. sa opakoval trikrát do týždňa. Lietadlo predsa zakaždým prinášalo trochu „pozemského vzduchu“ a bolo akýmsi priamym spojivom s rodným domovom.
„Lietadlo Luna pristáva presne podľa cestovného poriadku,“ hlásil hlas v reproduktore vo vnútri veľkej sklenej haly. Neďaleko kráterov, ožiarených slnkom, dosadla raketa na rovnú plochu. Na kuse ešte bežala na širokých podvozkoch, až sa napokon zastavila pri hale. Otvorili sa veľké dvere a letúň vošiel dovnútra. Keď sa vráta zavreli, ozval sa šum, pripomínajúci ventilátor. „O chvíľu môžeme vystúpiť, len čo komoru naplnia vzduchom,“ vysvetľovala Alena.
„A nebudeme si navliekať skafandre?“ spýtal sa zadivený Severson.
„Pristávame na hlavnom letisku, tu ich nepotrebujeme. Hangáre sú tu vzorne vybavené, takže sa ocitneme priamo v pozemskom prostredí.“
Cestujúci prešli hlavnou chodbou k východu z rakety a pomaly zostupovali po pristavených schodíkoch. Severson chcel Alene dokázať, že je po ceste celkom svieži, a z piateho schodíka zoskočil.
Údivom vyvalil oči. Hoci bol voľne vo vzduchu, klesal tak pomaly, akoby visel na padáku.
Alena sa rozosmiala.
„Nezabúdajte, že tu máme šesťkrát menšiu príťažlivosť ako na Zemi. Tu sa musíte pohybovať opatrnejšie, lebo sa môže stať, že sa nečakane nájdete na vrcholku niektorého krátera.“
Cestujúci sa pozdravili s obyvateľmi Mesiaca a každý išiel po svojom. Alena a Severson si zajedli v jedálni hlavnej budovy letiska a na Alenin návrh vydali sa na cestu po povrchu Mesiaca. Obliekli si skafandre a nasadli do zvláštneho traktora, ktorý pripomínal vojenský tank. Namiesto oceľovej veže bola na ňom veľká sklená guľa, z ktorej si mohli poobzerať okolitú krajinu.
„Prosím, ku kráteru Tycho,“ požiadala dievčina šoféra a obrátila sa k Seversonovi: „Najskôr vám ukážem, aký je na Mesiaci život a koľko je pravdy na dohadoch starého hvezdára Hansena.“
Voz sa rozbehol veľkou rýchlosťou po ploche letiska priamo ku skalnatému pohoriu. Za krátky čas našli sa naši pútnici v úzkom údolí, lemovanom rozorvanými stenami fantastických tvarov. Ozubené pásy traktora rozvírovali okolo seba jemný sivohnedý prach, ktorý pomaly klesal dolu a zasypal stopy voza.
Údolie ústilo do neveľkej roviny zovrenej do menších kráterov.
„Na jeden z nich sa podívame bližšie, súhlasíte?“
navrhla Alena. Otvorila dvere kabíny a zoskočila dolu. Severson ju nasledoval, no teraz už opatrnejšie ako pri pristátí lietadla na Mesiaci.
Výstup po skalnatej stráni nebol ťažký. Na vrcholku krátera otvorila sa pred výletníkmi úzka hlboká priepasť. Jej dno pokrývala čudná sklovitá hmota.
„Tento kráter je zrejme sopečného pôvodu, rovnako ako ostatné tu okolo. No pohorie, ktoré vidíte na obzore, vzniklo dopadom obrovského meteoru.“
Severson si pri rozhovore sadol pohodlne na veľký balvan, ktorý ležal neďaleko pažeráka krátera v malej priehlbni.
„Balvanom tu veľmi nedôverujte,“ varovala ho Alena, keď to zbadala. „Pozrite…“ a neveľkou silou postrčila balvan, ktorý ležal obďaleč. Pohol sa a ako v spomalenom filme začal sa kotúľať k pažeráku. Cestou strhol so sebou ešte niekoľko ďalších kameňov, takže do vnútra sopky vrútila sa celá lavína. Severson márne napínal sluch. Celý výjav sa odohral bez najmenšieho zvukového sprievodu.
„Skafandre neprepúšťajú zvuk?“ spýtal sa Severson naivne.
„V skutočnosti nemajú čo prepúšťať,“ usmiala sa dievčina. „Ako viete, zvuk sa šíri len vo vzduchu alebo v nejakej inej hmote. A vzduchu na Mesiaci niet. My dvaja sa dohovoríme Iba preto, že do skafandrov sú vmontované malé prijímače a vysielače.“
„Keď tu niet nijakého vzduchu, ako tu teda môže jestvovať život?“ uvažoval Severson, keď zostupovali do údolia.
„Uvažujete celkom správne: kde niet vzduchu a vody, tam ťažko môže vzniknúť život. To len daktorí vedci v minulosti sa domnievali, že život je možný aj bez kyslíka a bielkovín. Viete, oni si mysleli, že napríklad uhlík môže nahradiť kremík a namiesto vody môže v potokoch tiecť kyselina sírová. No práve tu na Mesiaci sa presvedčili, že v takýchto podmienkach nemôže byť o živote ani reči. Keď vstúpili vedci po prvýkrát na pôdu Mesiaca, overovali si na mieste aj ďalšiu domnienku, či totiž neostalo trochu vzduchu vo vnútri kráterov a či tam teda nerastú nejaké zvláštne lišajníky. No môžete prejsť celý Mesiac krížom-krážom, a nič také nikde nenájdete. Ani predpoveď, že tu nájdeme malinké živé telieska podobné vírusom, ktoré tlakom svetla putujú po vesmíre a rozsievajú po ňom život, sa nesplnila.“
Pri rozhovore odbočili naši výletníci z pôvodnej cesty a dostali sa medzi lávovité vyvrené skaly.
Po niekoľkých krokoch otvoril sa pred nimi temný otvor. Alena doň vstúpila ako prvá a zapálila elektrickú lampu, ktorá bola vmontovaná do každého skafandra.
„Tato jaskyňa vznikla pri sopečnom výbuchu niekedy pred päťdesiattisícmi rokov. Nazvali sme ju podľa vedca, ktorý ju prvý preskúmal, Scheinerovou jaskyňou. Vo vedeckom svete je známa, pretože práve v hej padli posledné nádeje tých, ktorí sa domnievali, že na Mesiaci nájdu nejakú formu života. Jaskyňa je totiž zo“ všetkých strán — okrem vchodu — vzduchotesne uzavretá — a pritom je celkom vzduchoprázdna a bez najmenšej stopy po vode.“
Na spiatočnej ceste dostali sa výletníci k prekážke, ktorá sa Seversonovi zdala byť neprekonateľnou. Podvedome sa preto obrátil vyhľadať iný priechod. Zastali totiž pri hlbokej trhline v zemi, najmenej päť metrov širokej.
„Takáto prekážka nás predsa nemôže zdržať,“ povedala Alena — a prv ako sa Severson spamätal, rozbehla sa a ladným skokom trhlinu preskočila.
„Jedna z výhod menšej príťažlivosti,“ dodala stručne.
Traktor sa opäť pohol. Fantastické tvary skál rýchlo menili svoju podobu. Pred výletníkmi vystúpila proti hviezdnatej oblohe strmá stena, dosť pravidelne zvrásnená. Traktor šiel kúsok popri nej. Zastavil sa pri vchode do širokého tunela, ktorý na prvý pohľad svedčil o činnosti človeka na Mesiaci.
Vo vnútri širokej chodby žiarili svetlá.
„Tadiaľto sa dostaneme na druhú stranu pohoria, pravda?“ hádal Severson. Alena však zavrtela hlavou.
„Tadeto sa dostaneme do rudných baní, drahý priateľ. Dobývame tu urán, volfrám, chróm, mangán, kobalt a železo.“
„Ako pozorujem, horský masív je naozaj z tvrdého kameňa. Tunajší baníci sa asi poriadne nadrú, najmä keď musia pracovať v skafandroch.“
„Uvidíme…“ usmiala sa záhadne Alena a vykročila vpred.
Výletníci sa zakrátko dostali do širokého priestoru, zo všetkých strán uzavretého sklenými stenami. Privítalo ich tu niekoľko ľudí. Vstali od dlhých dosák s obrazovkami a vyšli im naproti.
„Predstavujem vám tunajších baníkov. Čo myslíte, vyzerajú zrobení?“ spýtala sa Alena a s rozkošou sledovala údiv na Seversonovej tvári.
„Len si z nás nerobte žarty, súdružka Svozilová, lebo vám na stavbu Lúča nedáme ani gram kovu,“ zasmial sa jeden z mužov. „Čože je to za robotu — na diaľku usmerňovať vysokofrekvenčné lúče a na kontrolných obrazovkách sledovať, či dobre pracujú,“ obrátil sa k Seversonovi. „V lúčoch sa totiž indukujú také mohutné prúdy, že sú schopné rozrušovať horniny. Napokon, pozrite…“
Návštevníci pristúpili k veľkej obrazovke, na ktorej vznikol podivný obraz. Na koľajniciach bol na nízkej konštrukcii pripevnený kovový valec s niekoľkými trubicami. Stena pred valcom rozpadávala sa neviditeľnou silou na drobné kamene, ktoré padali na bežiaci pás pod prístrojom.