Severson sa cítil ako v rozprávke. Nevdojak si spomenul na prácu v baniach, keď bol ešte mladý. Navštívil ich raz so školskou výpravou. Aj vtedy sfáral dolu.
„Čaká nás ešte kus cesty a veľa zaujímavého,“ vytrhla dievčina Seversona zo spomienok.
Voz vošiel do temného úzkeho priesmyku so strmými stenami. Slnkom ožiarené horské vrcholky odrážali dolu tak málo svetla, že šofér si musel na cestu svietiť. Inak by sa bol sotva vyhol zavčasu trhlinám v zemi a veľkým balvanom, ktoré stáli v ceste.
„Práve prechádzame päťtisíc metrov vysokým násypom do krátera Clavius,“ opäť sa rozhovorila dievčina po krátkej prestávke. „Celý tento priesmyk vidieť zo Zeme iba najsilnejšími ďalekohľadmi — no aj to iba nepatrnú ryhu. O chvíľu sa dostaneme do násypovej roviny krátera.“
Voz s dobre perovanou kabínou šiel rýchle. Mátožne sa pohybujúce tiene, vykreslené reflektormi na zvlnených stenách, pôsobili na Seversona tiesnivo. S uľahčením si vydýchol, keď voz vyšiel z temného priesmyku na ožiarenú rovinu, rozrytú drobnými krátermi.
Na oblohe žiarilo z hviezdnatej oblohy jasné Slnko, ovenčené zelenkavou korunou. Neďaleko neho svietil mdlým svetlom malý kosák Zeme. Steny drobných kráterov, hviezdy, veľký glóbus na oblohe, ba aj samo Slnko — všetko pôsobilo svojou nehybnosťou takým hlbokým dojmom, že Severson sa zachvel. Len teraz si všimol, že na obzore sa končí mŕtva krajina širokou rovinou.
„Z vašich slov som vyrozumel, že vchádzame do vnútra krátera Clavius — no zatiaľ sme prešli iba akýmsi pohorím,“ divil sa. „Mám dojem, že ste sa pomýlili a zablúdili sme. Ale neprekvapuje ma to. Sám by som sa v tejto čudáckej krajine nikdy nevyznal,“ dodal rýchle, aby spoločnicu neurazil. „Ešte vždy si nemôžem zvyknúť na ten nezvyčajný obraz: dolu hory a roviny, ožiarené Slnkom — hore čierna obloha. A na nej hviezdy spolu so Slnkom i so Zemou…“
Alenu potešilo, že sa Severson konečne rozhovoril. Až doteraz sedel zamĺknutý vedľa nej, kŕčovite sa držal operadla a ustavične sa obzeral na všetky strany.
„Už som sa obávala, že pobyt na Mesiaci vás znepokojuje,“ povedala s uľahčením.
„Vedela som, že vás prekvapí široký rozhľad v tejto krajine. Keď som sem prvý raz prišla, prežila som to isté. Čo ako neuveriteľným sa to zdá, predsa len prechádzame teraz cez kráter.“
„Prečo teda nevidíme na protiľahlej strane jeho vnútorné steny?“ namietal Severson.
„Ťažko by sme ich dovideli. Kráter Clavius je totiž jedným z najväčších na Mesiaci. V priemere má vyše dvesto dvadsať kilometrov.“
„Ale aj na takú vzdialenosť by sme museli vidieť aspoň vrcholky hôr, najmä ak sú päťtisíc metrov vysoké, ako sama tvrdíte,“ neustále pochyboval Severson.
Alena sa neubránila smiechu.
„Páči sa mi, že tak dôsledne bránite svoj názor. No jednako, nateraz si ho musíte trochu opraviť. Nie som síce neomylná, ale teraz som si celkom istá, že sme nezablúdili. Ako viete, Mesiac je omnoho menší ako Zem. Jeho povrch je teda viac zaoblený. Preto hory, ktoré sú od nás viac ako sto kilometrov vzdialené, schovávajú sa nám za obzor…“
„Vidíte, vidíte, ako len málo toho viem. Teraz vás asi mrzí, že ste ma vzali so sebou,“ usmial sa trpko.
Alena sa podívala na svojho spoločníka prekvapene. V prvom okamihu nevedela, čo má odpovedať. Až teraz si uvedomila, že Severson ešte vždy podlieha depresii, že sa ešte vždy nezdravo podceňuje. Vzala ho za ruku.
„Prečo vidíte vo mne ustavične iba učenú učiteľku, a nie priateľku?“ zašepkala. „Je to v podstate moja chyba. Som zlou sprievodkyňou. Usilujem sa vysvetľovať — a zatiaľ iba poučujem…“
19
NEBEZPEČNÝ DÁŽĎ
Voz sa zrazu nečakane zastavil, prudko sa trhol a otočil sa takmer na mieste. A už uháňal späť k horskému masívu.
Alena rýchlo preladila vysielačku svojho skafandra na kmitočet, na ktorom prijímal šofér.
„Čo sa deje? Prečo sa tak rýchle vraciate?“
„Rádiolokačná stanica na južnom observatóriu hlási skupinu menších meteorov. Mesiac sa s nimi stretne o päť minút. Najohrozenejšie je práve územie okolo Clavia.“
Voz sa rútil veľkými skokmi späť.
Niekoľko krokov od neho zvíril sa prach, akoby v ňom vybuchol granát. O chvíľu sa ďalší kužeľ prachu zdvihol od zeme. Na neďalekej skale zablyslo sa krvavé svetielko.
Konečne sa voz ocitol na úpätí vysokých hôr. Rýchle zabočil okolo rozorvaných skál do úzkej rokliny. Temnotu prerazila žiara niekoľkých reflektorov. Voz sa znovu mykol a zastavil sa na okraji priesmyku.
„Choďte ďalej, tam bude bezpečnejšie,“ zvolala dievčina. Šofér však zavrtel hlavou. Bezo slova ukázal hore, kde medzi vrcholkami skál presvecoval úzky pás oblohy s Mliečnou dráhou.
Alene aj Seversonovi pri pohľade hore od hrôzy zatajil sa dych. V žiari reflektorov vznášali sa medzi skalnatými stenami tmavé tiene. Čím viac sa približovali ku dnu rokle, tým viac sa podobali mohutným balvanom. Padali pomaly, akoby to boli balóny naplnené ľahkým plynom. Odrážali sa od výčnelkov v stenách priesmyku a rozdeľovali sa na menšie balvany, ktoré klesali ešte pomalšie.
Hrozné divadlo sa odohrávalo v úplnom tichu. Balvany nehlučne dopadali na dno rokle, ešte niekoľkokrát poskočili a vo víre prachu ukladali sa do nepravidelnej mohyly.
Ešte dlho potom, keď dopadol posledný kameň, zostali Severson aj Alena ako zarezaní. Šofér však nijako nezaháľal.
Pohyblivým reflektorom upevneným na vrchu kabíny neustále kontroloval skaly nad vozom.
„Ešte šťastie, že takýto cirkus nám meteory nerobia veľmi často,“ prerušil mlčanie. Keď si všetci traja naladili dorozumievacie aparáty na rovnaký kmitočet, pokračovaclass="underline"
„Kým neboli vybudované „meteorologické“ stanice na obidvoch observatóriách, bola cesta po mesačnom povrchu naozaj hrou v lotérii. Divím sa, že dnes prišlo hlásenie tak neskoro. To zasa niekto pri rádiolokátore zaspal. Takéto krupobitie lietavíc dá sa predsa zistiť oveľa skôr. Mali sme naozaj šťastie, že nás niektorý ten kamienok neprevŕtal…“
„A čo sa stane, keď takýto dážď meteorov pokropí hangáre na letisku?“ spýtal sa Severson. „Meteory predsa ľahko prerazia sklenú strechu…“
„Budovy na letisku — tak isto ako Observatóriá — sú pred meteormi chránené dvojakým spôsobom,“ vysvetľoval šofér. „Po prvé, ako som už povedal, meteory nebombardujú Mesiac tak často, ako sa ľudia domnievali, kým sa sem ešte nedostali. Dnes už vieme dosť presne, kedy sa Mesiac na svojej púti vesmírom stretne s rojom lietavíc, pretože obiehajú okolo Slnka práve tak pravidelne ako Zem. Mesiac nemá atmosféru, a pritom má malú príťažlivosť. Preto ho mnoho meteorov obíde vysoko nad povrchom. Pohyb meteorov neustále sledujú radarové stanice na obidvoch póloch, takže nás nemôžu prekvapiť. Ak niektorý z rojov lietavíc mieri na nekryté budovy, vytvoria osadníci nad budovou ochrannú clonu z vysokofrekvenčných lúčov, ktoré už vo veľkej vzdialenosti roztrieštia meteory na jemný prach molekúl. A keď sa niektorému prudko letiacemu kameňu podarí cez túto clonu preletieť, zadržia ho steny budovy, pretože sa skladajú z troch vrstiev zvláštneho pružného skla. Posledná, vnútorná vrstva zadrží aj najprudší úder. Priebojnosť meteoru mierni aj priestor medzi stenami, ktorý je vyplnený vzduchom. A napokon — aby bola bezpečnosť obyvateľstva skutočne zaručená — nebezpečenstvo meteorov sa vopred ohlasuje poplachom, pri ktorom sa všetci ukryjú do podzemných krytov.“