„A ako sú pred meteormi chránené medziplanetárne lietadlá? V tých sa predsa nemožno ukryť pod zem…“ spýtal sa Severson.
„O pohybe meteorov sú vodiči lietadiel neustále presne informovaní a lietadlá vedú tak, aby sa vyhli väčším rojom. Proti ojedinelým menším sú chránené podobne ako budovy na Mesiaci: trojitou stenou a vysokofrekvenčnými lúčmi. Napokon — lietadlo sa s meteormi stretne zriedkavo. Na taký obrovský priestor, aký je medzi Zemou a Mesiacom, je ich naozaj máličko…
Prepáčte, neskôr vám všetko vysvetlím podrobnejšie. Už je po nebezpečenstve a je najvyšší čas pokračovať v ceste…“
Šofér stlačil niekoľko gombíkov na vodičskej doske, ale voz sa ani nepohol. Otvoril teda dvere kabíny a vystúpil, aby si ho pozrel zvonku.
Sklonil sa nad zadnou časťou krytu a zúfalo zakýval rukami.
„Docestovali sme. Motor je prestrelený v najcitlivejšej časti. Odniesol to zrejme za nás — meteor nás minul iba o päťdesiat centimetrov…“
Šofér sa vrátil do kabíny a rukou si prešiel po vrcholku sklenej kukly.
Zrejme si chcel prečesať vlasy a v roztržitosti zabudol na kuklu.
„Päťsto kilometrov,“ zasmial sa trpko.
„Neostáva nič, iba požiadať o pomoc…“
Bez čakania na odpoveď zapäl hlavnú vysielačku vo voze a pripojil k nej mikrofón svojho skafandra.
„Tu traktor číslo sedemnásť. Volám z krátera Clavius. Volám akademika Scheinera.“
„Tu akademik Scheiner. Zdravím vás, Pelton, aj vzácnych hostí. Už vás netrpezlivo čakáme. Čo si želáte?“
„Meteor nám prestrelil voz. Zostali sme trčať na okraji Moretuzského priesmyku. Prosím o pomoc…“
„Ihneď štartujeme. Ste všetci zdraví?“ zachvel sa Scheinerov hlas.
„Okrem traktora — všetko v najlepšom poriadku…“
Šofér sa otočil k Alene a k Seversonovi.
„Nebudeme tu predsa nečinne čakať. Pozývam vás na malú prechádzku po okolí…“
Naši cestujúci vystúpili z voza a šli za svojím sprievodcom. Neďaleko ústia priesmyku odbočil do širokej trhliny v skale.
„Toto je najkratšia cesta k Jazeru víťazstva. Len sa nebojte, nestretne nás tu nijaké nešťastie. Som tu ako doma,“ povzbudzoval svojich spoločníkov.
Na konci trhliny zjavila sa neveľká rovina, zovretá strmými skalnými stenami.
„Jazero je síce bez vody,“ usmial sa šofér, „no zato má takú zvláštnosť, akou sa nemôže pochváliť ani celé obrovské More dažďov — Mare Imbrium. Pozrite len, súdruh Severson…“
Šofér ukázal na veľkú mohylu uprostred roviny. Prekvapovala pravidelnými tvarmi. Aj dlhý temný tieň, ktorý vrhala na rovinu, mal takmer rovné okraje.
„Túto pyramídu určite postavili ľudia. Nebude to pamiatka na nejaké tvory, čo kedysi dávno žili na Mesiaci?“ spýtal sa Severson, ktorého fantázia pracovala v nezvyčajnom prostredí najbujnejšie.
„Je to naozaj práca ľudí,“ vysvetľovala Alena, ktorá tieto miesta raz už navštívila. „Poďte len bližšie. Záhadný nápis na mohyle možno rozlúštite…“
Až keď bol Severson zopár desiatok metrov od pyramídy, všimol si, že na jej vrcholku na malej plošine leží čudný predmet. A bol to akýsi stroj s podobnými pásmi, ako mal traktor číslo sedemnásť, ktorým prišli naši pútnici.
Severson sa zastavil, zopäl ruky a sklonil hlavu.
„Načo ten smútok, Leif?“ spýtala sa Alena. „Nestojíme predsa pri hrobe! Sme pri pomníku slávy. Vari ste sa domnievali, že tu zahynula posádka traktora, ktorý stojí na pyramíde? Nože, poďte sa podívať na mohylu z druhej strany. Pochopíte sám, i bez vysvetľovania…“
Alena vzala Seversona za ruku a zaviedla ho k stene ihlana, ktorú práve priamo ožarovalo Slnko. Z veľkej čiernej dosky svietili veľké zlaté písmená.
„Veď je to ruská azbuka!“ zvolal prekvapene a rýchlo čítaclass="underline"
„Na tomto mieste pristála prvá raketa, vystrelená zo Zeme na Mesiac. Sláva veľkému Ciolkovskému, ktorý nám ukázal cestu do vesmíru! Sláva vede, ktorá ovenčila ľudstvo vavrínmi víťazstva nad vesmírnymi priestormi!“
„A kto bol šťastlivcom, čo prvý zastal na pôde Mesiaca?“ spýtal sa Severson dojate.
„Automatický traktor, ktorý vidíte na mohyle. Jeho jedinou posádkou boli prístroje, usmerňované rádiom zo Zeme. Len čo raketa pristála, otvorila sa jej stena a traktor automaticky vyšiel do tejto roviny. Televízne prijímacie kamery — to boli prvé oči, ktoré uzreli Mesiac zblízka. Pomocou nich sme si ho prezreli aj my na Zemi. Spomínam si na ten vzrušujúci okamih tak živo, akoby to bolo včera. Vtedy som chodila do prvej triedy.
„Raketa šťastlivo pristála,“ ako blesk letela zpráva všetkými triedami. Ešte teraz vidím staručkého učiteľa, ako vylaďuje trasľavou rukou školský televízor a ako sleduje so slzami v očiach prvé vysielanie z Mesiaca, ktoré zosilňovali a prenášali všetky televízne stanice sveta. Ja som vtedy, pravda, ani dobre nechápala, aké veľké bolo víťazstvo, ktoré dosiahli sovietski vedci…“
Na hviezdnej oblohe zjavili sa dve pohybujúce sa jasné svetlá — červené a zelené. Zakrúžili nad rovinou víťazstva a opäť zmizli z dohľadu.
„Scheiner je už tu, ten sa ale poponáhľal,“ zvolal radostne šofér. Keď sa svetlá opäť priblížili, odopäl si zo skafandra elektrickú lampu a zakýval ňou nad hlavou.
O niekoľko okamihov zaligotal sa v žiare Slnka lesklý trup raketového lietadla, z ktorého na niekoľkých stranách vyšľahovali červené plamene.
Z baňatého trupu vysunuli sa podvozky a lietadlo pristálo.
„Teším sa, že vás všetkých vidím zdravých a v dobrej nálade,“ volal radostne muž menšej postavy, len čo vyskočil z lietadla.
„Prosím, nastúpte, za okamih sme doma, čakajú vás tam netrpezlivo — aj malé prekvapenie pre súdružku Svozilovú…“
Alena sa na schodíkoch zarazila: „Počkajte chvíľku, zabudla som si vo voze dôležitú vec…“
„Len nastúpte, súdružka Svozilová, zabehnem vám po to,“ ponúkol sa šofér. Prv ako mohla Alena protestovať, uháňal dlhými skokmi po rovine k trhline v skalnej stene. Zostal za ním iba rozvírený hnedosivý prach…
Keď sa šofér vrátil s veľkou aktovkou, lietadlo ihneď vzlietlo do výšky. Opísalo nad rovinou Clavia veľký oblúk a zamierilo na sever.
„Mám tu menovca,“ ukázal muž šedivých vlasov a drobnej postavy na široký kráter, ktorý trčal vľavo proti obzoru. „Aj to je Scheiner, lenže nie akademik — a nezdedil meno po mne. Dostal ho po inom Scheinerovi oveľa skôr, ako stúpil prvý človek na Mesiac.“„
Rovina pod lietadlom ustúpila hornatej krajine, ktorá pripomínala rozbúrené more. Na mnohých miestach bola prevŕtaná kruhovitými otvormi najrôznejších veľkostí a hĺbok. Veľké kruhy boli rozrušené menšími — a tie potom ešte menšími.
Po krátkom lete otvorila sa pred cestujúcimi hlboká kruhová priepasť. K jej okraju vinuli sa po náhornej rovine úzke svetlé pásy, ktoré jasne svietili z hnedastej skalnatej plochy.
„Už sme nad pohorím Tycho, u nás sa cestuje rýchlo,“ slávnostne oznámil akademik Scheiner. „Ešte pár tisíc metrov nižšie — a sme doma…“
Lietadlo dosadlo na starostlivo upravenú rovnú plochu na dne širokého krátera. Takmer polovica obrovskej priepasti plávala v tmavom tieni. Iba na niekoľkých miestach svetlá reflektorov pretínali tieň.