Выбрать главу

„Je už po nebezpečenstve? Nezabúdajte, že má za sebou ľadový spánok,“ obrátil sa Čan-su k lekárovi.

„Srdce pracuje už celkom normálne. Aj noha — okrem malého výronu — je v poriadku…“

„A nešťastník, ktorý volal o pomoc?“

„Dosiaľ ho nenašli…“

„A zistili ste už, kto chýba?“

„Áno, inžinier Fauchar. Keď odchádzal zo závodu, povedal spolupracovníkom, že ide pozrieť, ako pokračuje pokus s rýchlostnou raketou. Z hlavného vchodu odbočil vraj doľava. Práve sa zberá na cestu ďalšia prieskumná čata, ktorá prezrie skaliská pod hlavným násypom.“

Čan-su si rýchlo pripevnil sklenú helmu, ktorú odklopil pri vstupe do miestnosti.

„Povedzte im, prosím, aby chvíľočku počkali, rád by som šiel s nimi,“ požiadal lekár.

„Idem tiež,“ rozhodol sa Cahén. „Podľa hlásenia hlavnej stanice nebezpečenstvo meteorov dnes nehrozí. Nejde mi do hlavy, čo sa mohlo stať…“

Výprava postupovala v temnom pološere, ktoré vytváral dlhý tieň strmého násypu krátera. V žiare reflektorov vystupovali z temnôt ostré útesy a kamenné stromy, vytvorené vyvretou lávou.

Na úpätí divo zvlnených pahorkatín výprava sa rozdelila na niekoľko čiat.

Čan-su a Cahén sa pridali k čate, ktorá postupovala do hôr, ku strmej skalnej stene. Pomocou lán a čakanov vyškriabali sa na úzku cestičku, ktorú tvorila stvrdnutá vrstva lávy.

„Stopy!“ zvolal muž, ktorý šiel prvý.

Vskutku, vrstva jemného modrosivého popola bola prerušená. Miestami bolo videť jasné odtlačky ťažkých topánok skafandra.

„Čo hľadal inžinier Fauchar v týchto pustatinách?“ čudoval sa Cahén.

Osamelý chodec šiel cestičkou ešte niekoľko sto metrov. Všetci, ktorí ho teraz hľadali, museli postupovať nanajvýš opatrne, pretože po ľavej strane prírodou vytvorenej cestičky bola kolmá stena, husto posiata ostrými hrotmi, a po pravej strane priepasť.

V mieste, kde cestička zahýbala doľava, stopy sa odrazu končili.

Podobral sa azda na výstup po strmej stene?

Všetci mimovoľne pozreli nahor. Nad nimi ako strecha visela zvrásnená vlna lávy.

Nie, to nie je možné, touto cestou nemohol ísť.

Spustil sa teda dolu? A prečo sa vracal do nížiny?

Reflektory ožiarili dno priepasti. Postupne ho celé presvietili, ale po nešťastníkovi ani stopy.

„Traja mužovia by mali pokračovať v prieskume cestičky — ostatní sa musíme spustiť do priepasti. V týchto miestach sa rozhodne čosi stalo. Pozrite len, aká je tu rozrytá vrstva popola,“ ukázal Čan-su na okraj úzkej plošiny. Jeho návrh prijali bez námietok.

Mužovia záchrannej čaty pripevnili lano na ostrý skalný útes a prvý sa po ňom spustil Cahén. Len čo sa postavil na dno, zazrel tesne pri stene ležiaceho človeka v skafandri. Cahén sa zohol a posvietil mu do tváre.

„Ponáhľajte sa,“ zvolal zdesene. „Inžinier Fauchar je ťažko ranený, tvár má zaliatu krvou…“

O niekoľko okamihov boli všetci pri ranenom.

„Tvár javí známky udusenia a vykrvácania,“ riekol tíško jeden z členov záchrannej čaty.

„To teda znamená, že skafander je roztrhnutý… Áno, tu, v páse, vzadu — a tu, na ľavej strane…“ „Mŕtvy…“

Všetci sklonili hlavy.

„Rýchle… rýchle ho odnesme do nemocnice,“ zvolal zrazu Čan-su. „Možno sa dá zachrániť totálnou transfúziou krvi…“

Cahéna s inžinierom Faucharom v náručí rýchlo vytiahli na cestičku, raneného položili na skladacie nosidlá a čo najrýchlejšie ponáhľali sa dolu k hlavnému vchodu do podzemného závodu…

Na obrazovke Navrátilovho služobného televízora zjavila sa tvár dievčiny z centrálneho pražského fyzikálneho ústavu.

„Ako sa teším, že som vás ešte zastihla. V montážnej hale mi vraveli, že ste už odišli domov. Volá vás akademik Scheiner. Okamih, prepojím…“

„Zdravím vás, veľký dobyvateľ vesmíru,“ usmial sa Scheiner svojím typickým úsmevom, pri ktorom vždy privrel oči a málinko ohrnul nos.

„Už som to nemohol vydržať, musel som vás zavolať. Pôvodne som vás chcel prekvapiť až tu na Mesiaci. Viete o tom, že som vás trochu predbehol? — No, nebudem vás zbytočne napínať. Pred šiestimi hodinami odpálil som pokusnú raketu — a môžem vám s radosťou oznámiť, že už dosiahla päťdesiattisíc kilometrov za sekundu…“

„Akú raketu?“ čudoval sa Navrátil. „Veď ju dokončíme až pozajtra…“

„Naši mládenci boli na výsledky pokusu takí zvedaví, že si raketu v našich dielňach za mojej pomoci vyrobili sami…“

„To je od vás milé, ale obávam sa, že sa vám pokus nepodarí. Domnievam sa totiž, že vám chýba zdokonalený prijímač pravidelných signálov, ktoré musí raketa vysielať. Nezabúdajte, že na základe Dopplerovho princípu bude sa meniť aj kmitočet. A potom, našu raketu bude poháňať dokonalejší systém využitia atómovej energie…“

„… ktorý navrhol Zajcev, viem,“ doplnil Scheiner Navrátila. „Vtip je v tom, že našu raketu poháňa tá istá sila. Inžinier Zajcev nám totiž požičal kópiu návrhu, ktorý poslal vám. A prijímač máme tiež zdokonalený — zaobstaral nám ho akademik Čan-su. Má vraj v tom odbore dosť skúseností z lovu signálov Proximy…“

Navrátil sa chvíľu nemohol z prekvapenia spamätať.

„Je to skvelá myšlienka a ďakujem vám za pomoc. Ale prečo ste mi to neoznámili skôr? Mohli sme si ušetriť čas a spĺňať ďalšie naliehavé úlohy…“

„Aj o tom som uvažoval. No napokon som si povedaclass="underline" Chlapče, dačo sa pri pokuse nepodarí, a čo potom. Odhalíš pekne nedostatky — odstrániš ich — a potom pokus pekne zopakujeme.“

Akademik Scheiner sa obzrel.

„Okamih, práve mi prichádzajú oznámiť, ako to po kračuje. Nože, chlapci, koľko?“

„Osemdesiat tisíc — a koniec…“

„Ako to?! Aký koniec?“

„Od päťdesiattisíc nahor pribúdala rýchlosť už dosť nepravidelne — a pred chvíľou raketa celkom umĺkla…“

Navrátil zbledol. Že by sa splnila Watsonova predpoveď? Alebo je možné, že teleso, letiace rýchlosťou okolo stotisíc kilometrov rozpadne sa na atómy?

„Prepáčte, prekontrolujem prístroje, či nenastala nejaká porucha — á o chvíľu vás znovu zavolám,“ ospravedlnil sa Scheiner a jeho tvár zmizla z obrazovky televízora.

Navrátil vstal z kresla a nervózne sa prechádzal po izbe.

Konečne bliklo červené svetlo.

„Žiaľbohu, nič dobrého vám nepoviem. Prijímač je v úplnom poriadku. Raketa sa už neozvala. Domnienka, že by sa bol mohol pokaziť jej automatický vysielač, neprichádza do úvahy. Pre istotu sme ju vyzbrojili troma vysielačmi, z ktorých každý pracuje samostatne, nezávisle od ostatných. Aj keby došlo k poruche na jednom, zachytili by sme signály druhého…“

„Aj vy sa domnievate, že raketa vplyvom obrovskej rýchlosti vybuchla?“ spýtal sa Navrátil a zavrel oči.

„Nie, to rozhodne nie! Pevne verím, že váš návrh nesklame ani v tomto bode…“

Navrátil sa trpko usmial.

„Predbežne sklamal, — a to v najdôležitejšom bode. Ak nemožno prekonať rýchlosť osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, potom je celý môj návrh neuskutočniteľný. Aspoň nateraz. Hoci sa nám podarilo predĺžiť ľudský vek, je ešte vždy nemysliteľné vydať sa na cestu vesmírom, ktorá by mala trvať dvadsať rokov…“