„Nestrácajme nádej. Ešte máme možnosť pokus opakovať — vďaka mojej prezieravosti,“ zažartoval Scheiner, pokúšajúc sa povzbudiť svojho priateľa.
„A keď sa nedostaneme nad tých osemdesiattisíc?“
„Potom pokus o dobytie susednej slnečnej sústavy posunieme o kúštiček do budúcna. A zatiaľ sa dáme do boja iným smerom. Neprebádaného je pred nami ešte dosť…“
Do jedného z výskumných laboratórií podzemných oceliarní v kráteri Tycho vstúpil muž v bielom plášti.
Obzrel sa po bludisku najrôznejších prístrojov a keď nikoho nevidel, tíško sa spýtaclass="underline"
„Ditrichson, ste tu?“
„Áno, vážený priateľ, tu som a dokonca čakám na vás,“ ozval sa zrazu hlas spomedzi prístrojov a zjavil sa vysoký štíhly muž s trochu odstávajúcimi ušami a hustým zdvihnutým obočím.
„Obávam sa, že zachádzame trochu priďaleko. Fauchara sme mohli umlčať aj inak.“
„Vari sa im podarilo vrátiť mu transfúziou život?“ spýtal sa Ditrichson poľakane.
„Nie, no stala sa horšia vec. Pri podrobnejšom skúmaní prišli na myšlienku, že skafander nebol roztrhnutý o ostrú hranu skalnatého útesu, ale že bol poškodený už prv, ako sa Fauchar vydal na cestu. Na nešťastie skafander sa roztrhol neskoršie, ako sme predpokladali. To ešte zvýšilo podozrenie, lebo nikomu nejde do hlavy, čo vôbec Fauchar v horách hľadal. Keby bol zahynul už na násypovej rovine, nebolo by na tom nič divného. No takto sme v nebezpečenstve, že sklad v horách objavia. Čan-su totiž dôrazne žiada, aby sa skaly vo smere, ktorým šiel Fauchar, dôkladne preskúmali.“
„Rečami teraz škoda strácať čas. Treba čo najskôr zatarasiť vchod do skladu. Poďte, obídeme násyp vozom a ku skladu sa priblížime z druhej strany. Východná strana je teraz v tieni, takže sa tam môžeme dostať naozaj bezpečne a nepozorovane. Cestu hore poznám dokonale, nemusíme teda vôbec použiť reflektory. Postačí nám odrazené svetlo z protiľahlého násypu.“
„Ak chcete, choďte. Lež ja s vami nepôjdem,“ povedal Ditrichsonov spoločník rozhodne. „Nechcel by som totiž skončiť ako Fauchar…“
„Púšťate sa však na jeho chodníky. Nechcete mi vari vyhrážať prezradením celého plánu?“ spýtal sa Ditrichson výhražne.
„Nie, donášačom nie som. No celý náš plán ovládnuť neznámu planétu považujem za šialenstvo. Skôr sa zmierim s tým, že už nikdy nezískame moc našich otcov. Dobre sa vám vraví — Divide et impera!* — lenže to medzi dnešnými ľuďmi už nejde tak ľahko, ako by sme si želali…“
„Vidím, že čoskoro vypadnete z hry, zbabelec,“ zasyčal Ditrichson a odvrátil sa od svojho spoločníka.
21
DRUHÝ POKUS
Seversonov zdravotný stav sa natoľko zlepšil, že sa mohol bez ťažkostí pohybovať po nemocničnej sále. No aj tak sa znova musel podrobiť dôkladnej prehliadke, na ktorej sa zúčastnila aj Nataša Orlovová. Priletela na Alenino pozvanie prvým lietadlom, ktoré štartovalo z Moskvy na Mesiac.
„Všetko je už zasa v poriadku,“ utešovala Alenu, ktorá sa ustavične strachovala o svojho spoločníka. „Nervový záchvat spôsobila skôr vzrušujúca udalosť ako nezvyčajné prostredie na Mesiaci. Skafandre sú dnes už také dokonalé, že bezpečne vyrovnávajú rozdielne teploty — a aj kozmické lúče zachycujú dokonale. Z tejto strany teda nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, aj keď uvážime, že Seversonov organizmus je o niečo chúlostivejší ako náš. Nezabúdajte, že k záchvatu prispel určitým dielom aj úraz. No — ako vravím — hlavu hore! A nemajte strach!“
Alena vrelo stisla Nataši ruku. Nataša sa usmiala, pričom jej oči hovorili: „Chápem — chápem…“
Navrátil po návrate ma Tycho márne hľadal Alenu po všetkých priestoroch podzemnej oceliarne. Napokon ju našiel vo veľkom skleníku, kde sa prechádzala so Seversonom medzi najrôznejšími rastlinami, pestovanými v novom prostredí.
„Vidím, že ste veľa nemaródovali. Proste — nezmar,“ zvítal sa Navrátil so Seversonom.
„A kedy začnete s pokusom?“ spýtal sa Severson nedočkavo. „Môžem sa na ňom zúčastniť?“
Navrátil sa poškrabal za uchom.
„O tom teraz nerozhodujem ja. Tu majú rozhodujúce slovo lekári. Spýtajte sa Nataše — osobne proti tomu nič nenamietam. Vopred vás však upozorňujem, že od pokusu veľa neočakávam. Obávam sa, že skôr sa mi podarí prinútiť hodinky, aby zatlieskali ručičkami.“
„Prečo?“ vyhŕkol Severson prekvapene.
Alena, ktorá stála práve za jeho chrbtom, žmurkala na akademika a naznačovala mu, aby nepokračoval v rozhovore, pretože pacient ešte potrebuje pokoj.
„Hovorím to iba preto, aby ste v prípade nezdaru neboli sklamaný. Napokon, veď to sám uvidíte o niekoľko hodín, len čo raketu naplnia pohonnou hmotou, dopravia na štartovací most a naposledy prekontrolujú…“
Nataša s účasťou Seversona pri pokuse nesúhlasila. Pacient potrebuje ešte pokojné pohodlie — a nie vzrušenie, bez ktorého sa pokus neobíde. Akademika Navrátila požiadala, aby pacienta informoval o priebehu, a to tak, aby sa o prípadnom nezdare nedozvedel…
Skúšobná raketa akademika Navrátila je pripravená na štart…
Zástupcovia prezídia Svetovej akadémie vied sedia pri prijímacích aparátoch v hale budovy neďaleko rozbehovej dráhy. Watson sa pri pohľade na kovové teleso, ktoré o chvíľočku odletí do temného vesmíru, ironicky usmieva.
Navrátil je zdanlivo pokojný. Iba trasúca sa ruka s hodinkami prezrádza, že je vzrušený. Práve v okamihu, keď dvíha hlavu a otáča ju k mužovi pri odpaľovacom zariadení, stretáva sa jeho pohľad s pokojnými očami akademika Chotenkova. A Chotenkov povzbudivo pokyvuje hlavou a usmieva sa…
„Štart!“ rozrezáva hrobové ticho Navrátilov hlas.
Krvavé plamene na rozbehovej dráhe — a raketa, strácajúca sa v nekonečne — to je už všedná scéna, ktorú všetci prítomní už nesčíselnekrát videli. A predsa ju dnes každý z nich sleduje s napätím, akoby ju videl po prvý raz. Oči sa ešte dlho upierajú na miesta, kde sa rozplynula posledná stopa po medzihviezdnom pútnikovi, ktorý sa už nikdy nevráti.
Pravidelný signál vysielaný z rakety monotónne odklepáva čas ako metronóme Len veľmi citlivé ucho rozoznáva predlžovanie intervalov medzi jednotlivými tónmi.
Watson vyťahuje z vrecka zápisník a pokojne číta svoje poznámky. Rýchlosť vzrastá zatiaľ iba po desiatkach a stovkách kilometrov — to ho ešte nezaujíma…
Z kuchyne prinášajú občerstvenie…
Zložité prístroje presne premeriavajú predlžujúce sa intervaly a za tichého šelestu ich rýchlo prepočítavajú na rýchlosť svetla, vzdialenosť rakety, a tak na jej rýchlosť.
Šesťdesiattisíc kilometrov za sekundu…
Sedemdesiattisíc kilometrov…
Watson sa nervózne hniezdi v kresle.
Navrátil priviera, oči a zbystruje sluch, akoby sa obával, že o okamih začuje z vesmírnej diaľky ohlušujúci úder. Na čele sa mu zjavujú studené perličky potu.
Aj Scheiner sa cíti ako príbuzný chorého, ktorý práve leží na operačnom stole.
„Sedemdesiattisíc päťsto,“ ozýva sa chvejúci hlas muža pri počítacom stroji.
„Kritický okamih,“ šepká Scheiner a stíska Navrátilovi ruku.
„Osemdesiattisíc…“
Všetci vstávajú z kresiel…
Každý tón „metronóma“ zdá sa byť teraz Navrátilovi úderom srdca.