Ta ta tá… tá… tá…
Srdce neutícha…
A rýchlosť ďalej rastie, osemdesiattisíc päťsto — osemdesiatjedentisíc — osemdesiatpäťtisíc… Deväťdesiattisíc…
Chotenkov si znova sadá a hladká si koleno.
„No?“ otáča sa k Watsonovi.
Vyzývavá otázka Watsona nijako nevyrušuje z predstieraného pokoja.
„Nehovorme hop, kým nepreskočíme,“ riekol tíško.
Navrátil to začul, ale nehnevá sa. Trýznia ho totiž tie isté pochybnosti. Dostane sa raketa nad stovku?
Hlasitú radosť z ďalšieho hlásenia prejavuje iba Scheiner.
„Už vidím, že som čosi zbabral,“ pokúša sa o žart aj v tejto napätej situácii. „Ktovie, prečo naša raketa pri osemdesiatke zamĺkla…“
Severson sa zatiaľ zotavuje z choroby vo veľkom skleníku tychovskej oceliarne. Riaditeľ nemocnice mu dal zariadiť utešený kútik medzi tropickými rastlinami, pohodlné kreslo, knihovničku, písací stôl, pohovku a televízor.
Pacient sa tu vskutku nenudí. Číta, učí sa, premýšľa a spomína.
Jeho spomienky letia proti toku času.
Ale rýchle sa vracia do. prítomnosti. Až teraz si plne uvedomuje, čo je na nej najcennejšie: bratské spolužitie všetkých národov a večný mier. Bojovníci síce nevymreli, ale majú proti sebe celkom iného súpera: prírodné zákony a vesmírne diaľky. A jedna z takýchto vojen práve vrcholí…
Aké veľké časy prežívame… Čas letí a onedlho tieto slávne roky zapadnú tak isto do minulosti ako slávne cesty s Amundsenom…
Musím ich nejako zachytiť… začnem písať denník — rozhoduje sa Severson práve v okamihu, keď Alena vstupuje do skleníka.
Len čo oznámilo zelené svetlo v komore pri dverách, že je priestor vyplnený vzduchom, dievčina rýchle sníma sklenú kuklu a vbieha do uličky medzi rastlinami.
„Raketa dosiahla už rýchlosť stodvadsaťtisíc kilometrov za sekundu!“ zvolala zadychčane. „Z Watsona sme najprv nemohli vytiahnuť ani slovo, natoľko bol prekvapený. Bol skalopevne presvedčený, že hmota neznesie takú rýchlosť — a teraz sa čuduje… A rýchlosť sústavne vzrastá… Leif, vyhrali sme,“ zvolala dievčina radostne a objala ho. Hneď sa však spamätala.
„Odpusťte,“ začervenala sa. „To len z veľkej radosti…“
„To nič, veď ja sa tak isto teším ako vy…“ vyjachtal Severson.
„Stoštyridsaťtisíc — hurá!“ vykríkol muž pri počítacom prístroji.
„Hurá,“ pridali sa k nemu ostatní.
„To je už rýchlosť, s ktorou sa môžeme vydať na cestu,“ rozžiaril sa Scheinerov obličaj.
Radostnej nálade podľahol aj Watson.
„Teším sa, že som sa mýlil,“ riekol tíško. „Ak dosiahne raketa vami predpokladanú rýchlosť stopäťdesiattisíc, som ochotný zúčastniť sa na výprave k Proxime…“
Navrátil sa naňho podíval prekvapene.
„To hádam nemyslíte vážne. Vy, zásadný odporca môjho návrhu?“
„Áno, ja. Tu je moja ruka. Rád by som vidieť na vlastné oči, ako vyzerajú tí vaši škriekajúci ľudia…“
Watsonovo vyhlásenie zapôsobilo na všetkých ako blesk.
„Prvý dobrovoľník,“ usmial sa Chotenkov. „Uvedomujete si, že let medzihviezdnym vesmírom bude veľmi riskantný?“
„Uvedomujem si to možno viac ako akademik Navrátil. Práve preto by som sa chcel na lete zúčastniť…“
Chotenkov pokrútil nechápavo hlavou. — On si to ešte rozmyslí, — povedal si v duchu. — Alebo sa spolieha na to, že raketa nedosiahne tých stopäťdesiattisíc…
Keď sa ozvalo hlásenie, že raketa dosiahla rýchlosť stoštyridsaťdeväťtisíc, Watson sotva badateľne zbledol. Uprene hľadel na rám okna a už sa nezúčastnil na rozhovore.
„Opäť stoštyridsaťdeväťtisíc“, riekol sklamane muž, keď počítací stroj došumel. „Rýchlosť sa už vyše hodiny nezvyšuje…“
Lež signály vysielané z rakety neumĺkli. V dlhých intervaloch pokračovali.
„Raketa zrejme vyčerpala všetku pohonnú látku,“ vysvetľoval Navrátil. Akademik Chotenkov vstal.
„Pokus môžeme teda považovať za skončený, súdruhovia. A akiste so mnou všetci súhlasíte, keď vyhlásim, že sa skončil úplným víťazstvom akademika Navrátila. Dovoľte mi, aby som výsledky pokusu oznámil prezídiu akadémie a navrhol, aby vydali príkaz začať so stavbou medziplanetárneho lietadla podľa Navrátílovho návrhu.“
„A oznámte im zároveň, že sa dobrovoľne hlásim ako člen posádky tohto lietadla,“ požiadal akademik Scheiner a úkosom sa podíval na Watsona. „Mňa tých zvyšných tisíc kilometrov nemôže nijako odradiť…“
Watson sebou trhol.
„Počkajte,“ zvolal. „Ešte som nepovedal, že mňa tých tisíc kilometrov odradilo. Trvám na svojej žiadosti, aby som sa mohol zúčastniť na lete.“
Chotenkov opäť nechápavo pokrútil hlavou…
22
PRASYNOVEC
(Úryvok zo Seversonovho denníka)
15. novembra… Dnes znova poznávam, aká dobrá bola myšlienka — písať si denník. Som pevne rozhodnutý písať ďalej. Obávam sa, že toto rozhodnutie raz stroskotá pre moju slabú vôľu ako väčšina prvších. Chcem byť voči sebe pravdivý a svoje skutky a myšlienky osvetľovať lampou prísnej kritiky. Vo svojom vzdelaní sústavne pociťujem obrovské medzery. Musím postupovať podľa premysleného plánu. Teším sa, že som sa už zbavil strachu zo zajtrajška, že si večer už nelíham v strachu, aby som sa ráno nezobudil v ľadových pustatinách Arktídy…
Čo všetko sa za ten mesiac zmenilo! Už týždeň som nemal pero v ruke — a ja som si predsa sľúbil, že si budem udalosti zapisovať denne. Neospravedlňuje ma ani nával práce. Som proste ešte vždy nedôsledný. Nebudem predsa sám seba klamať…
Počasie je dosiaľ také krásne, akoby mala jeseň trvať až do jari. Praha sa mi páči stále viac…
Už všetky závody začali s výrobou súčiastok pre medziplanetárne lietadlo. V minulom týždni prihlásilo sa osem vedcov do výpravy na Proximu: Chotenkov, vedúci astronautického oddelenia pri Svetovej akadémii, Cahén, vedúci južnej hvezdárne na Mesiaci a Čansu, šéf severnej hvezdárne, Molodinová, Mc Hardy z americkej akadémie, Wroclawski z varšavskej univerzity, Madarász z maďarskej akadémie a Gruber z astronomického ústavu v Berlíne. V poslednom čase sa mi Alena akosi nepozdáva. Obávam sa, že predo mnou niečo tají. Vari sa nechce aj ona prihlásiť?
28. novembra. Moja predtucha sa, žiaľ, splnila. Navrátil mi pri poslednom rozhovore prezradil, že Alena bude letieť s ním. Dni nášho priateľstva sú teda spočítané. Štart Lúča bude zároveň naším rozchodom. Na sedemnásť rokov? Navždy? Ako rád by som ju od tejto cesty odhovoril, no neodvážim sa. Bojím sa o ňu — a pritom viem, čo bude pre ňu znamenať táto cesta. Ona sa so mnou rozlúči ako s každým dobrým priateľom. A ja?…
3. decembra. Na večernej prechádzke Alena sa mi priznala, že chce letieť s Navrátilom. Prv mi to nepovedala vraj iba preto, že nebola ešte rozhodnutá. Usiloval som sa ostať veselý, ale všetky žarty mi viazli v krku. Dúfam, že to nespozorovala. Včera odletela na Mesiac.
31. decembra. Práve sa vraciam zo slávnosti rozlúčenia so starým rokom. Nevyčkal som ani do polnoci. Bolo mi smutno. Alena je ešte vždy na Mesiaci. Sľúbila mi, že sa do konca roku vráti — a nedodržala slovo. Určite to nie je jej vina — a predsa ma to mrzí. Alebo ju hadom zdržal Kraus z tychovskej oceliarne? Je oveľa zábavnejší ako ja.