2. januára. Alena sa vrátila! Práca na hlavnej konštrukcii pokračuje rýchlejšie, ako sa predpokladalo. Teším sa z toho — aj neteším…
5. januára. Fyzikálny ústav na návrh akademika Navrátila venovala mi nádherný vrtuľník. Vraveli mi, že je to odmena za vzornú a obetavú prácu. Dobre však viem, že ma chcel Navrátil potešiť. Až dnes poznávam, aký je to vzácny človek aj z povahovej stránky. Prv sa mi zdal trochu prísny. Dakedy som mal dokonca dojem, že trošíčku žiarli na Alenu a že pozná len vedu a prácu. Keby tak…
6. januára. Včera mi blysla hlavou myšlienka, ktorú som si ani netrúfal vysloviť. Dúfal som, že ju vyplaším z hlavy, no nepodarilo sa mi to. Tvrdošijne sa mi vracia späť, vnucuje sa mi. Dnes mi nedala ani spať. Aká je bláznivo smelá: Dostať sa nejakým spôsobom do Lúča a letieť s Alenou!
Keby som žiadal verejne o prijatie do posádky, Vysmiali by sa mi. Navrátil predsa už veľa ráz hovoril o tam, že každý člen posádky musí byť schopný kedykoľvek prevziať vedenie lietadla…
Keď vleziem do Lúča tajne, okradnem ostatných členov posádky o svoj diel potravín, kyslíka, vody — o kus ubytovacieho priestoru.
Šialená myšlienka — a predsa sa o to pravdepodobne pokúsim. Mám také zlé tušenie, že v opačnom prípade Alenu už nikdy neuvidím.
10. februára. Zajtra skončím kurz vedenia vrtuľníka. Alena sľúbila Navrátilovi, že zo začiatku bude lietať so mnou, aby som nadobudol väčšiu istotu. Teraz sa situácia obrátila. Teraz zasa Alena na mne pozoruje, že niečo pred ňou skrývam. Neustále sa ma pýta, čo mi je a či sa na ňu nehnevám. Škoda, že sa jej nemôžem zveriť. To by znamenalo asi koniec nášho priateľstva…
15. februára. Dnes som taký prekvapený a taký zmätený, že sa mi pri písaní chveje ruka. Čo sa vlastne so mnou deje? Varí sa mi nepomiatol trochu rozum? Dohovorili sme si malý výlet vrtuľníkom po okolí Prahy. Len čo sme sa stretli pri hangároch, hneď som videl na Alene, že niečo nie je v poriadku. Mala zapálené oči, akoby plakala. Na moju ustaranú otázku odpovedala, že málo spala — vraj bolo veľa práce. Inokedy bola ona iniciátorkou zábavy. Sústavne o niečom rozpráva, smeje sa — akoby chcela vyplniť medzeru, zavinenú mojou mlčanlivosťou. Dnes mlčala ona — a ja som sa usiloval udržiavať rozhovor. Akosi mi to nešlo. A tak sme sa vznášali nad zasneženou Prahou ako dvaja nemí. Bolo mi z toho ťažko pri srdci, ba hanbil som sa za svoju nespoločenskosť.
Počasie nám však žičilo. Obloha bola bezoblačná. Slnko vyčarilo v zasneženej krajine nádhernú hru teplých a studených tónov. Leteli sme nad vltavským údolím smerom k Děčínu.
A mlčali sme obidvaja.
„Pristaňte, prosím, na tejto náhornej rovinke,“ ukázala napokon Alena dole. „Malá prechádzka po snehu nám neuškodí — a malé osvieženie v tichej reštaurácii nám iba prospeje,“ usmiala sa takmer bolestne.
S vrtuľníkom som zosadol ako do perín. (Musím sa s tým pochváliť, veď to bolo jediné, z čoho som mal zatiaľ radosť.)
Ocitli sme sa na malej čistinke nad skalnatým brehom Labe. Naproti nám rozkladalo sa mesto Ústí (zistil som to podľa mapy) a kúsok pod nami staručký stredoveký hrad Strekov.
Po niekoľkých krokoch Alena sa rozbehla a zvolala: „Že ma nedohoníte!“ Bežal som za ňou úmyselne pomalšie, aby mala radosť. Keď to spozorovala, zastavila sa — a prv ako som sa nazdal, mala v ruke snehovú guľu.
„Na neozbrojeného neútočím,“ povedala udychčane. Iba teraz chápem, že táto detská hra mala jej dať trochu odvahy do ďalšieho rozhovoru — a aj trochu zabudnutia. A to sa jej vskutku podarilo. Guľovali sme sa a smiali ako deti.
„Teraz nám bude lepšie chutiť olovrant. V reštaurácii na Strekove varia výborne,“ ukázala na starý hrad.
Kľukatá cesta, okná zalievané do olova, starodávne múry, posypané poprachom iskrivého snehu — to všetko na mňa silne zapôsobilo. Zdalo sa mi, akoby som sa s Alenou vrátil do sveta rozprávok, do sveta kráľov, princezien — a ukrutných bojov na hradbách a pod hradbami. Lepšie miesto pre svoju spoveď nemohla zvoliť.
V komnate, ktorá bola zariadená ako jedáleň, Alena zase zmĺkla. Pri jedle vyskočili jej z očí dve drobné slzičky. Predstieral som, že to nevidím — a usilovne som premýšľal, čo mám teraz robiť.
„Čo vás trápi?“ dodal som si predsa len odvahu k otázke.
„Nič ma netrápi,“ riekla tíško a pokúsila sa o úsmev. „Len som sa trochu poškriepila s Navrátilom…“ Usiloval som sa ju uspokojiť.
„No tentoraz je to vážnejšie. Obávam sa, že Navrátil na mňa navždy zanevrel…“
To ma naozaj prekvapilo.
Nečakajúc ďalšie otázky, sama pokračovala:
„Včera večer po skončení smeny som mu konečne povedala, o čom som už niekoľko dní rozhodnutá. Že sa totiž nezúčastním na lete na neznámu planétu pri Proxime…“
Bol som taký ohromený, že som nebol schopný slova. Pýtala sa ma, či sa z toho teším — a ja som ne smelo, no predsa len — prisvedčil To ju trochu uspokojilo.
Až teraz, keď som si to poriadne v pokoji premyslel, vidím, že som sa správal sebecky. Až teraz som pochopil, že Alenka sa zriekla letu kvôli mne. Môžem pripustiť, aby som bol príčinou zrieknutia sa jej životného cieľa? Môžem od nej žiadať takú veľkú obeť? Bojím sa však, že som príliš sebecký a príliš zbabelý, než aby som mohol konať inak…“
6. marca. Alena stále trvá na svojom rozhodnutí — a aj ja som dosiaľ nenašiel v sebe toľko sily, aby som ju prehovoril. Obidvaja pracujeme na prípravách letu ešte s väčším nadšením ako prv, aby sme Navrátila aspoň nejako odškodnili. Lež napriek tomu sa mi zdá, že medzi nami leží akýsi tieň. Navrátil je síce ku mne vždy rovnako pozorný a láskavý, ba možno ešte viac, ale dobre cítim, že vo mne vidí príčinu Aleninho ústupu. Dokonca aj u Aleny pozorujem, že už nie je taká šťastná a veselá, ako bývala.
Stavba lietadla pokročila už tak ďaleko, že v máji sa môže začať s hlavnou montážou. Mnohé závody z najrôznejších krajín dodali už súčiastky a prístroje pre vnútorné zariadenie — a akademik Scheiner oznámil, že aj práca na hlavnej konštrukcii sa skončí o mesiac. Obávam sa, že sa nebudem môcť zúčastniť na konečnej montáži v dielňach na Mesiaci. Navrátil ma tam asi nepozve.
21. marca. Osud ma tresce za zbabelé počínanie. Dostal som sa do čudnej situácie. Mám byť zradcom — alebo udavačom?
Včera odletela Alena do Moskvy do atomického ústavu, kde konštruujú pre Lúč atómové reaktory. Prechádzal som sa preto večer po Prahe sám. Zamieril som na Petřín s úmyslom, že si pozriem Palác českej a slovenskej kultúry. Keď som vystupoval po mramorovom schodišti lemovanom dlhým radom sôch, všimol som si, že akýsi muž kráča ustavične za mnou, akoby ma sledoval. V prvom okamihu som mal podozrenie, že ma špehuje. Aby som sa presvedčil, či muž ide skutočne za mnou, nečakane som sa otočil a vracal som sa po schodoch dolu. Muž ostal chvíľu nerozhodne stáť, potom sa aj on otočil a pustil sa za mnou.
Pod Petřínom som odbočil doľava, smerom k starodávnej časti Prahy.
Neznámy muž šiel stále za mnou. To ma pochopiteľne nahnevalo. Zastavil som sa a čakal, až ma dohoní. Už som otváral ústa, že mu nadám, on ma však predbehol. „Ste pán Severson, však?“ oslovi! ma.
„Prečo sa pýtate, keď to viete tak isto ako ja?“ povedal som mrzute. „Kto vám rozkázal, aby ste ma špehovali? Vari Navrátil?“ spýtal som sa priamo. Muž zavrtel hlavou.