„Nie. Rád by som sa s vami zoznámil, sme totiž nielen krajania, ale dokonca príbuzní. Som Olaf Ditrichson,“ začal nečakane hovoriť po nórsky. A jeho nórština. — ba aj úzky obličaj a svetlé vlasy — vskutku nasvedčovali tomu, že hovorí pravdu. Vyhlásil, že je môj prasynovec: (aké komické, je starší ako ja) a že ma chce poprosiť o pomoc, ale že by sa so mnou radšej poradil dakde osamote, a nie práve tu na ulici. Spýtal sa ma, či mám chvíľku čas, že by ma rád pozval na kávu do niektorej tichej kaviarne v starodávnej Malej Strane pod Hradom. Rád som súhlasil — a musím sa priznať, že ma toto neočakávané zoznámenie veľmi potešilo. Po dlhom čase konečne si môžem pohovoriť s niekým rodnou nórštinou — a ten niekto je dokonca môj pokrvný príbuzný.
Cestou mi vymenoval všetkých našich predkov. Zo starostlivého rodokmeňa vyplynulo, že jeho stará matka bola moja sestra.
Prešli sme niekoľkými kľukatými uličkami, až sme konečne v stredovekom dome s klenutou stĺpovou chodbou našli kaviareň, akú si môj prasynovec želaclass="underline" málo navštevovanú a skutočne tichú. Klenutá povala, pod opretá okrúhlymi stĺpmi, steny do výšky človeka pokryté drevenými tapetami, drevené lavice.
Keď začal prasynovec hovoriť o minulosti, domnieval som sa najprv, že podľahol vplyvu prostredia. Teraz však už chápem, že ma sem zaviedol úmyselne…
„Ste teraz spokojný, strýčko?“ spýtal sa. No nečakal na odpoveď a pokračoval.
„Obávam sa, že tento svet nie je pre vás, že sa v ňom musíte cítiť ako cudzinec.“
Prikývol som, pretože takéto pocity som mával donedávna veľmi často.
„Teraz však už začínam vašej dobe rozumieť,“ povedal som rýchlo na ospravedlnenie. „Už som sa presvedčil, že dnes žijú ľudia oveľa šťastnejšie ako za mojich čias…“ Na moje najväčšie prekvapenie prasynovec zavrtel hlavou.
„Neverte tomu. Dnešný čas pripravil podnikavých ľudí o, všetky možnosti rozvoja…“
„Tomu neverím,“ odporoval som rozhodne. „Pozrite napríklad na nášho akademika Navrátila. Kto mu berie možnosť rozvoja? Nikto. Naopak, aby mohol uplatniť svoj skvelý návrh na dobytie susednej slnečnej sústavy, pomáha mu dokonca Svetová akadémia vied — a tak takmer všetci ľudia na svete.“
„To máte pravdu, strýčko. Vo vedeckej práci môže vyniknúť, ale len vo vedeckej práci. No aj tak: Čo bude mať z toho všetkého? Jeho myšlienka sa stane v krátkom čase všeobecným majetkom — a susednú sústavu neovládne on, ale všetci ľudia na svete, ak mám použiť vaše slová.“
Tieto slová ma nadmieru udivili.
„Nerozumiem vám, Olaf,“ zvolal som. „Ani Amundsen predsa nechcel ovládnuť severný pól…“ Prasynovca som však nijako nevyviedol z rovnováhy.
„To nemôžete s naprostou istotou tvrdiť. Len si spomeňte na starých anglických cestovateľov, ktorí ako prví bieli ľudia vnikli do temných častí Afriky alebo ktorí objavili Austráliu a neznáme ostrovy. A či neboli oni prvými hliadkami anglickej armády, ktorá čoskoro potom ovládla všetky tie objavené územia? Nové územia sa stali majetkom veľkého anglického impéria. Každá nová kolónia prispela ku zvýšeniu jeho moci. Vidíte, každý nový objav posilnil moc Anglicka, a tým aj moc objaviteľa. A bolo to tak správne. Človek má vrodenú nielen vôľu žiť, lež aj vôľu vládnuť. Túži nielen žiť, ale aj vládnuť iným. Aj dnes sa rodia vyvolení silní jedinci, ktorí sú predurčení vládnuť iným. Nemajú však možnosť rozvoja a uplatnenia. Ich ušľachtilý cit sa udusí hneď v zárodku…“
Prasynovec sa odmlčal, aby mi dal možnosť premýšľať o svojej filozófii. Musím priznať, že som ho nechápal. Nikdy som predsa netúžil po tom, aby som mohol vládnuť nad inými ľuďmi. Zdalo sa, že Olaf čítal moje myšlienky, pretože pokračovaclass="underline"
„Aj vy, strýčko, ste mužom šľachtického ducha. Aj vám, príslušníkovi nášho slávneho rodu, je predurčené vládnuť…“
„Komu — a prečo?“ zajachtal som v obavách, že sa môj príbuzný zbláznil.
On sa však usmial.
„Nebojte sa, strýčko. Nie je to také nerozumné, ako sa vám zdá na prvý pohľad. Keď vás zasvätím do nášho veľkého tajomstva, ľahko pochopíte, že hovorím celkom rozumne.“
Stíšil hlas.
„Pevne verím, že vy, človek našej krvi, nestanete sa podlým donášačom a že to, čo vám teraz poviem, nevyzradíte ani Navrátilovi, ani slečne Svozilovej, ku ktorej, ako pozorujem, vás viažu určité sympatie…“
„Sme iba priateľmi,“ ohradil som sa. „Môžete pokojne hovoriť. Nechodím na trh s tým, čo počujem…“
„Tak je to správne. Vidno, že som sa vo vás nesklamal,“ pochválil ma prasynovec a pokračovaclass="underline"
„Teda: Bez toho, že by to kto tušil, existuje ešte na svete tajná spoločnosť, ktorá združuje duševnú aristokraciu, ľudí z bývalej vyššej spoločnosti. Aj ja som jej členom. Vravíme si: Bratstvo silnej ruky. Nie je nás veľa — a predsa sú medzi nami vyvolení temer všetkých bielych národov. Farebné nižšie rasy do Bratstva neprijímame. Niekoľko našich bratov vykonáva dnes dôležité funkcie v ľudskej spoločnosti…“
„A prečo je vaša spoločnosť tajná?“ čudoval som sa. „Všetky národy dnes predsa žijú slobodne a aj jednotlivcov — ako som pozoroval — nikto neobmedzuje v ich slobode…“
„Vidíte — a predsa sa musíme skrývať. Keby sme vyšli so svojím programom na svetlo, všetkých by nás pozatvárali — taká je dnešná sloboda. Predtým mohli byť našinci zástancami čohokoľvek — a do programu si mohli verejne dať hoci aj ovládnutie sveta alebo vojnu — a nikto im nič neurobil. Ani nemohol, veď mali moc. A teraz tajne bojujeme o navrátenie tejto moci.“
Nevychádzal som z prekvapenia.
„Načo potrebujete moc? Veď každý dostane, čo potrebuje, nikto sa nemusí báť o to, čo bude zajtra jesť, alebo či dostane prácu…“
„Ale ani nikto nesmie povedať: Ja vám rozkazujem á vy musíte poslúchať. Nehnevajte sa, že vám nepoviem všetko — ešte by to bolo príliš predčasné — ale ten čas príde…“
„Čo chce teda vaše Bratstvo urobiť?“ spýtal som sa nechápavo.
„Už som vám to povedaclass="underline" znova si vybojovať moc.“
„Ako? So zbraňou v ruke?“ zachvel som sa.
„Napokon aj so zbraňou. Vo chvíli najmenej očakávanej postavíme svet do šachu. Je medzi nami dosť znalcov atómovej energie, ktorí dokážu obnoviť slávu atómových zbraní…“
V univerzitnej knižnici som videl snímky z dvoch strašlivých výbuchov atómových bômb v Hirošime a v Nagasaki v Japonsku. Spomenul som si na ne — a ovládla ma hrôza.
„Vari len nechcete znova vraždiť nevinné matky a deti?“ zvolal som rozhorčene. Olaf ma vzal za ruku a bolestivo stisol.
„Preboha, tichšie, aby nás nikto nepočul,“ zasyčal mi do ucha. „Možno to ani nebude potrebné — a vám sa rozhodne nič nestane,“ usiloval sa ma upokojiť. „Ostatne, ešte vždy máte slabé nervy — a ste príliš sentimentálny. Čo vám záleží na niekoľkých miliónoch neznámych ľudí? Veď ich je na svete dosť! Plačete vari nad hoviadkom, ktoré zabíjajú na bitúnku?“
Prišlo mi nevoľno — a priznám sa, zmocnil sa ma z môjho prasynovca strach.
„Preto ste ma vyhľadali, aby ste mi rozprávali — toto?“ vyjachtal som nesmelo. V duchu som už premeriaval vzdialenosť od stola ku dverám, aby som mohol vo vhodnej chvíli ujsť. Olaf ma však neustále držal v zápästí.
„Potrebujem od vás malú pomoc,“ povedal s ľadovým pokojom. Zaryto som mlčal. Bol som rozhodnutý neprehovoriť až do konca tejto čudnej besedy.