„Som význačným pracovníkom nukleárneho výskumného ústavu v Pittsburghu,“ pokračoval neúprosne.
„Zajtra alebo pozajtra sa prihlásim do Navrátilovej výpravy. Nepchal by som sa ta — pre našinca je to príliš riskantný podnik — ale poverili ma dôležitou úlohou. Chcel by som, drahý strýčko, aby ste mi pri plnení tejto úlohy pomáhali. Dvaja viac zmôžu…“
Teraz som už nemohol mlčať.
„Ja — ja — ja by som vám…“ Zarazil som sa. Chcel som totiž povedať, že by som mu v jeho plánoch nikdy nepomáhal, ale včas som si uvedomil, že je to nebezpečný zločinec, ktorý by sa možno neštítil siahnuť ani na vlastného strýka.
„Rád by som vám pomohol,“ povedal som zbabelo, „ale nemôžem. Pomáham síce pri stavbe medziplanetárneho lietadla, ale na lete sa nezúčastním.“ Olaf hodil rukou.
„Predbežne vás nepozvali. No ak budete chcieť, Navrátil vás určite vezme so sebou, najmä keď sa za vás prihovorí vaša snúbenica…“
Bolo mi, akoby mi niekto vrazil nôž do chrbta.
„Ani Alena nebude letieť,“ povedal som zúfalo. „Odriekla to kvôli mne.“
Olaf bol na moju odpoveď asi pripravený, pretože pokojne navrhoclass="underline"
„Tu zas pomôže vaše slovo, vám určite neodriekne…“
Spomienka na Alenu ma zasa- trochu povzbudila.
„Nehnevajte sa, Olaf, ale to, čo odo mňa žiadate, je priamo nemožné.“
Prasynovec privrel oči a uprene sa zahľadel do mojej tváre.
„Dávam vám dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie. Zajtra o tomto istom čase vás očakávam tu… Moja žiadosť je jednoduchá, nezabudnite: Chcem, aby ste prostredníctvom svojej snúbenice odporúčali moju účasť na výprave — nebude to vôbec ťažké, veď sme krajania a ja som dokonca odborníkom v astronautike — a po druhé, aby ste boli mojím spoločníkom na ceste k Proxime. Ani to nebude pre vás tvrdým orieškom. Nakoľko som sa informoval, strýčko, ste schopným pracovníkom Navrátilovho kolektívu a akademik si vašu prácu veľmi váži. Určite nájde pre vás dáku prácu aj v medziplanetárnom lietadle. Varujem vás však pred veľavravnosťou. Potom by som musel zabudnúť na to, že sme blízki príbuzní… Naša moc siaha ďaleko… No, a ešte maličkosť: V prípade, že odmietnete spoluprácu, neručím za bezpečnosť slečny Svozilovej. Prípadnej nehode nezabránite ani tým, keď ma dáte pri nástupe do lietadla zatknúť. Nezabúdajte, že v Bratstve nie som sám…“ Vstal som a otočil som sa k východu. Prasynovec ma zadržal.
„Nech vám nepríde na um nahuckať proti mne ľudí na ulici. Keď sa nevrátim do polnoci na určité miesto, neručím ani za Svozilovú, ani za vás… Strýčko,“ usiloval sa zrazu zmäkčiť hlas, „nehnevajte sa, že vám vyhrážam — viete, boj je boj. Ubezpečujem vás, preboha, že to s vami myslím dobre. Uvidíte sám, keď sa naše plány uskutočnia…„
Napriek tomu, že som bol celkom zdrvený, vzplanula vo mne iskierka zvedavosti.“
„Prečo sa vlastne púšťate do takých — povedzme nerozumných — plánov?“ spýtal som sa. „Prečo chcete letieť do druhej slnečnej sústavy?“
„Vidíte, že sa rozumne dohodneme, „usmial sa spokojne Olaf. „Urobil som chybu, že som vám to nepovedal hneď. Teda: Najprv niekoľko otázok: Prečo tam letí Navrátil?“ Odpovedal som mu, že chce prebádať neznáme planéty a život na nich, že chce zároveň preskúmať prírodné zákony, ktoré ovládajú našu Galaxiu — a vôbec, že chce rozšíriť obzory vedy.
„Záhadná planéta X vysiela k nám signály, ktoré sú vlastne súvislými zprávami neznámych ľudí, „pokračoval prasynovec. „A práve ta zamieri Navrátil najprv. Čo chcete robiť na tejto obývanej planéte?“
Ani táto otázka ma nepriviedla do rozpakov.
„Kto by sa nechcel zoznámiť so svojím susedom, hoci by žil aj na samote, od jeho sídla na míle vzdialenej? Vedecká výprava chce poznať život a kultúru neznámych ľudí a nadviazať s nimi priateľstvo…“ Dosiaľ som ani netušil, čo má môj prasynovec za lubom. No na vysvetlenie som nemusel dlho čakať.
„Dosiaľ vám neprišlo na myseľ, čo by sme my mohli chcieť na planéte X? Veď je to také jednoduché. Trochu vám pomôžem. Navštívili nás už títo neznámi ľudia? Dostali sa už k nám, na Zem? Nedostali. To nasvedčuje tomu, že nemajú takú vyspelú techniku ako my, že sú za nami pozadu. Sú teda menej kultúrni ako my. Ani nevzdelanci nie sú, inak by nemali rádio. A to je dobre, ba výborne. Budú to dobrí pracovníci — a ani ich nebude ťažké rozdeliť na viac táborov a ovládnuť…“
Teraz mi už svitlo v hlave. Teda preto chce člen Bratstva silnej ruky navštíviť susednú slnečnú sústavu! Chce tam pre svojich bratov zabezpečiť vládu nad neznámymi ľuďmi. Na Zemi to zrejme nejde tak ľahko…
„Milý prasynovec,“ povedal som už veselšie, „myslím, že ste dostali nadľudskú úlohu. A či môžete sám ovládnuť neznámy svet? Nezabúdajte, že budete členom početnej posádky — a tá vám váš plán určite zmarí…„Olaf sa záhadne usmial.
„Mýlite sa. Naopak, posádka mi pri plnení úlohy pomôže…“
„Tomu neverím,“ zvolal som.
„Uvidíte…“ riekol prasynovec — a tým sa vlastne náš rozhovor skončil. Pri rozlúčke mi ešte pripomenul schôdzku — a rozišli sme sa.
Dosiaľ som sa ešte nespamätal z prvého stretnutia a o hodinu sa mám s tým hrozným príbuzným stretnúť zasa. Ešte som sa nerozhodol, čo urobím. Na nešťastie Alena je v Moskve — a možno je to aj šťastie, ktovie? Čo robiť? Varovať Alenu a Navrátila? Nie, udavačom nebudem — nevravím to zo strachu. Ako by som mohol udať vlastného prasynovca? Mám teda zradiť svojich najlepších priateľov, ktorí mi vrátili život a obklopujú ma láskou a prepychom? Mám mlčať, keď vidím, ako chladnokrvne sa pripravuje zločin? Nebudem spoluvinníkom? A na druhej strane: Čo pomôže, keď udám svojho prasynovca? Sám povedal, že takých, ako je on, je viac. Keď sa to nepodarí jemu, pokúsi sa o zločin ďalší „brat“…
Som zúfalý. O chvíľu musím ísť na schôdzku. Keby som radšej nežil!
22. marca. Dnes sa mi už lepšie dýcha. Rozhodol som sa pre zlatú strednú cestu. Sľúbil som Olafovi pomoc — a skutočne mu aj pomôžem. Myslím, že tak to bude najlepšie. A požiadam Navrátila o miesto v posádke Lúča. Rozhodne však nepripustím, aby so mnou letela aj Alenka. Ktovie, či sa mi napokon podarí prekaziť Olafove plány, a čo potom? Keby sa za letu nedal prehovoriť — za osem rokov bude príležitostí viac ako dosť — odhalím jeho plány pred celou posádkou. Nepripustím, aby došlo ku zločinu.
29. marca. Olafa prijali. Keď som sa to dozvedel, prebehol mi mráz po chrbte. Alenka je zasa v Prahe. Hryzie ma zlé svedomie.
30. marca. Včera neskoro večer mi ktosi podstrčil pod dvere Olafov list. Upozorňuje ma na to, že v posádke sú už iba dve voľné miesta. Je vraj najvyšší čas konať. Zajtra ráno požiadam Navrátila.
1. apríla. Utešoval som sa, že Navrátil bude považovať moju žiadosť za aprílový žart a zdvorilo ma odmietne. Prekvapilo ma, že moje slová vzal vážne a že — ma prijal. Vraj hneď požiada akademika Tarabkina o súhlas. Teraz už nemôžem cúvnuť.
„A poletíte aj bez Aleny?“ spýtal sa ma Navrátil. Začervenal som sa ako moriak. No akademik sa dobrácky usmial a povedaclass="underline"
„Dobre vám rozumiem. Ste deti. Tušil som hneď, čo väzí za tým nečakaným odmietnutím. A vedel som aj, že obidvaja dostanete rozum. Vie už Alena o vašom rozhodnutí — či ste sa o tom dokonca dohovorili?“
„Nie, nie,“ riekol som rýchlo. „Ani to, ani to. Predbežne jej, prosím, nič nehovorte. Rád pôjdem s vami aj bez nej…“