Navrátil na mňa prekvapene pozrel.
„Vždy vravím, že ste deti. Vari ste sa už len nepovadili? No nebojte sa, rozumiem vám. Ubezpečujem vás, že nedopustím, aby nás Alena opustila.“ Teraz som už ostal celkom bezradný. Ako mám zabrániť, aby sa Alena nezúčastnila na tomto dvojnásobne nebezpečnom lete? čo jej povedať?
2. apríla. Alena dnes ráno pribehla za mnou a bez ohľadu na ostatných montérov v hale ma objala.
„Vedela som, že pochopíte. Ste statočný — môj statočný Leif…“
Len-len že sa mi nohy nepodlomili. Na prvý pohľad bolo jasné, prečo sa tak veľmi teší. Navrátil jej všetko prezradil. Posadila ma na akúsi debničku a aj sama si sadla. Žiarila ako slnko.
„Neviete si ani predstaviť, aké ťažké chvíle to boli. Tak som túžila byť medzi prvými, ktorí navštívia neznáme svety. A vás som stratiť nechcela. Chvíľami som sa na vás v duchu aj hnevala, priznám sa. Obávala som sa, že som priveľa obetovala pre naše priateľstvo, že raz — možno niekedy v budúcnosti — budem cítiť túto obeť ako trpkú výčitku. Že sa táto obeť postaví
medzi nás — aká som šťastná, že sa to takto skončilo…“ Bol som rovnako šťastný — ako zmätený, „Teda aj vy letíte?“ spýtal som sa neisto. Zasmiala sa.
„No pravdaže, vy blázonko. Vari by ste nechceli letieť sám, vy nenapraviteľný sebec. Pýtate sa, akoby ste z toho nemali rovnakú radosť ako ja…“ zrazu zmĺkla.
„Mám, ako by som nemal,“ povedal som neobratne. „Ale — bojím sa o vás…“ Hneď sa jej vrátila veselá nálada.
„Čo sa nám dvom môže stať?“ zasmiala sa. „Čo sa môže stať ľuďom, ktorí pod Navrátilovým vedením idú dobývať vesmír?“
Bol som odzbrojený. Teraz som sa pred Alenkou cítil ako hlúpe chlapčisko. Veď sa to všetko dobre skončí, utešoval som sa v duchu. Za osem rokov sa mnoho zmení. Možno aj Olaf sa dá presvedčiť.
27. apríla. Už takmer mesiac som nemal denník v ruke. Priznám sa, že som si naň ani nespomenul. Niet divu, mám teraz lepšieho spovedníka. Škoda — preškoda, že to najpálčivejšie tajomstvo nemôžem Alenke prezradiť. A to mi dnes pripomenulo môj verný denník.
Deň veľkého štartu sa rýchlo blíži. Prvého mája odletíme s Alenou a celou posádkou na Mesiac pomáhať pri konečnej montáži. Píšu o nás teraz všetky noviny na svete a v televízii je naša výprava denne na programe. Chotenkov nám asi závidí. Akadémia neschválila jeho účasť na výprave. Musí ostať na Zemi, aby v prípade dajakej nehody viedol záchranné práce.
Práve teraz mi telefonovala Alena, že Navrátil určil deň štartu na štvrtok, pätnásteho mája. Toho dňa Mesiac, Zem a ostatné planéty budú v najpriaznivejšom postavení vzhľadom na gravitačné sily…
14. mája. Lietadlo už pred niekoľkými dňami do končili a vyskúšali. Včera ho za prítomnosti, členov prezídia akadémie pokrstili. Nazvali ho, ako už dávno navrhol. Navráticlass="underline" Lúč. Veď poletí takmer takou, istou rýchlosťou…
Olaf o svojom pláne so mnou už nehovorí…
15. mája. O dve hodiny štartujeme…
DRUHÝ DIEL
DOBYVATELIA VESMÍRU
23
POZDRAVUJTE OBYVATEĽOV PLANÉTY X!
V kupole hlavnej veže nádherného paláca, v ktorom býval Zajcev s rodinou, je umiestené observatórium. Večer čo večer — aj za nepriaznivého počasia, keď oblohu zahaľuje závoj hmly a mračien — schádzajú sa tu mladí členovia astronomických krúžkov.
Dnes, v predvečer odvážneho letu do vesmíru, zaplnili observatórium do posledného miestečka. Starší pionieri zaostrujú ďalekohľady na vychádzajúci Mesiac a ostatné deti trpezlivo čakajú, kým príde na ne rad.
Miťu Zajceva obkolesila skupina chlapcov a dievčat. So zápalom im rozpráva o hrdinoch letu, s ktorými sa osobne pozná: o priateľovi Seversonovi, o Nadežde Molodinovej, dispečerke v oteckovej atómovej elektrárni, o Alene Svozilovej, s ktorou sa raz prechádzal po Parku kultúry a oddychu.
„Všetci traja mi pred odletom na Mesiac sľúbili, že mi pošlú z planéty X pozdrav.“ pýšil sa. „Veru, dobre sa im poletí, keď im otecko vymyslel taký ohromný atómový pohon! Aj otecko chcel letieť s Lúčom, ale mamička ho nepustila. Potom otecko povedal, že teda nepôjde, ale že musí poslať Nadeždu — a že bez nej sa bude v elektrárni poriadne obracať.“
Prvé dve malé pionierky pritlačili si zvedavé oči na okuláre ďalekohľadov. Rozhovor utíchol. Pozorovanie vesmíru je vážna práca — vyžaduje úplný pokoj.
Širokým otvorom v kupole pofukuje májový vetrík.
Miťa chvíľu sleduje reflexy na širokom tubuse zrkadlového ďalekohľadu — potom dvíha zrak k hviezdnatej oblohe.
„To už len musí byť krása — letieť okolo žiariacich hviezd a pozerať si ich zblízka,“ myslí si. „Škoda, že som ešte len chlapec, a nie dospelý muž ako Severson. Potom by ma mamička určite pustila. Pokojne by ma mohla pustiť aj teraz, určite by som sa nebál! To by mi chlapci v škole závideli…“
Miťovi sa táto predstava zapáčila. Okrúhla miestnosť observatória zrazu sa mu mení na kabínu medziplanetárneho lietadla a práve on vedie lietadlo. Rýchlo otáča volant a prehadzuje páky. Hviezdy na oblohe sa rýchlo približujú — a kým by si napočítal päť — menia sa na žiarivé slnká. Na krídlach fantázie letí sa predsa oveľa rýchlejšie ako v Lúči! Uprostred oblohy žiari veľké červené slnce Proxima. Okolo neho obieha niekoľko planét. Hľa, na jednej z nich blikajú svetlá. Sú to iste znamenia, ktoré nám dávajú obyvatelia neznámeho sveta. Áno, sú to telegrafické značky:
. —. /. —. /. — / —. /. / — /. — / / —. —
Planéta X! Sme teda v cieli. Neďaleko veľkého krásneho mesta rozsvecujú sa reflektory a ožarujú letisko.
Lúč pristáva. Hudba hrá veselý pochod a tisíce ľudí na letisku volajú nadšene: Hurrrá! Nech žijú obyvatelia Zeme! Vítame vás!
Miťa vystupuje z lietadla prvý. Davom zašumí údiv. Trinásťročný chlapec sa nebojácne pustil do vesmíru — šepcú mnohí. Pionierky prinášajú veľké kytice kvetov a chlapci zasa veľké modely lietadiel a lodí.
Rozjasaní ľudia odnášajú slávnych cestovateľov na pleciach do hlavnej sály Akadémie planéty X. „Najprv malé občerstvenie,“ hovorí akademik, veľmi podobný Tarabkinovi., Na našej planéte nemusia chlapci jesť polievku, priateľ Zajcev. Môžete začať ihneď zákuskom.“ Pozor, práve prichádza prezident akadémie… Miťa pozrie ku dverám — a čo nevidí: prezident je tiež mladý chlapec ako on sám. „Dobre, že vás vzali so sebou, priateľ Zajcev,“ vraví prezident. „U nás sú chlapci na najvyšších miestach. Takto sa aspoň lepšie dohovoríme…“
„Musíme sa skoro vrátiť, čaká nás ešte veľa práce,“ upozorňuje Miťa a rýchlo Zakončuje besedu. Nastáva dojímavé lúčenie. Obyvatelia planéty X prinášajú toľko darov, že ich musia do Lúča nakladať piatimi silnými žeriavmi. O chvíľu je lietadlo opäť doma, Miťu víta na letisku celá škola. Všetci so zatajeným dychom počúvajú jeho rozprávanie, „Počúvajte dobre,“ hovorí súdružka učiteľka, „budete o tom všetci písať slohovú úlohu.“
„Ty sa nechceš podívať na Mesiac?“ vyrušil zasneného Miťu jeden z pionierov. „Tí malí už išli domov, môžeš pozerať aj päť minút.“
Iba pohľad na Mesiac opäť preniesol Miťu do skutočnosti. Blúdil očami po ostro osvetlených kráteroch, až sa zastavil pri malinkom svetielku, ktoré blikotalo v neožiarenej časti Mesiaca. Tam kdesi čaká Severson na štart Lúča.