Ako mi je clivo. Sľúbili síce, že mi z planéty X pošlú pozdrav, ale čo z toho, keď ta nemôžem s nimi letieť!
Severson sedí v hlavnej hale letiska a čaká znamenie na nástup. Navrátil, Molodinová, Scheiner a Alena sú už v Lúči, kde organizujú posledné prípravné práce na štart.
Ramená žeriavov ako oceľové ruky vkladajú do vnútra kolosa veľké debny naplnené najrozličnejšími prístrojmi, náhradnými súčiastkami strojov a kazetami s filmami. V jednej z debien je uložený aj vrtuľník, ktorý použijú na prieskum neznámej planéty.
Slnko sa pomaly blíži k obzoru. Krátery okolo letiska vrhajú dlhé temné tiene po štartovacej ploche.
Seversona natoľko zaujal pohľad z okna, že si ani nevšimol Cahéna, ktorý si sadol priamo proti nemu a kreslí si čosi do náčrtníka.
Polmesiac Zeme nazerá do údolia ponad ostré vrcholky skál a svojím belasým svitom snaží sa nahradiť žiaru zapadajúceho Slnka. V tomto čudnom osvetlení pôsobí mohutné lietadlo priam strašidelne. Svojimi tvarmi pripomína obra, ktorý s hrdo vztýčenou hlavou k hviezdnatej oblohe čaká na okamih, keď sa oprie o konštrukciu, zvierajúcu jeho telo, odrazí sa a skočí rovno do nekonečného vesmíru. Akí nepatrní sú pri ňom ľudia v skafandroch, ktorí obsluhujú žeriavy! Aká malá sa zdá celá Zem!
„Veď v Lúči má naša zemeguľa svojho veľkého konkurenta,“ myslí si Severson., Tak isto ako ona osamotený poletí temným priestorom, tak isto ako ona musí byť životným priestorom a ochrancom ľudí. Človek, ktorý sa prechádza večer kdesi za mestom, ani netuší, že spoločne so zemeguľou uháňa aj on tridsaťkilometrovou rýchlosťou za sekundu okolo Slnka — a desaťkrát väčšou rýchlosťou okolo stredu našej Galaxie. Možno mu ani na um nepríde, že vzdušný obal okolo Zeme ho chráni pred ničivými účinkami röntgenových, ultrafialových a kozmických lúčov, že pevnú pôdu pod nohami mu umožňuje zemská gravitácia, že vzduch a voda sú vymoženosti, ktorých v medzihviezdnom priestore niet. Ako dômyselne museli Lúč zostrojiť, aby poskytol štrnásťčlennej posádke rovnaké podmienky pre život, aké mala na Zemi!
V niekoľkých oknách valcovitého trupu zjavilo sa svetlo. Severson sa zachvel. Až teraz si uvedomil vážnosť situácie. Kovový dom, na ktorý hľadí, bude predsa po niekoľko rokov jeho jediným svetom. O niekoľko hodín stratí sa mu z dohľadu milá tvár Zeme a on s Alenou a s ostatnými priateľmi ocitne sa uprostred nekonečnej temnej noci. Stačí malá chybička vo výpočtoch — a všetci sa zrútia do priepasti, odkiaľ niet návratu.
Cahén, ktorý nespúšťal zo svojho spoločníka oči, vstal z kresla a ľahko mu položil ruku na plece.
„Poznávate sa?“ spýtal sa, keď mu ukázal náčrtník s karikatúrou. „Čelo som vám nakreslil trochu hranatejšie, troška som vám zdvihol nos, aj pery som vám akomak zväčšil. Inak som sa, dúfam, verne pridŕžal skutočnosti,“ usmial sa.
Chvíľu sa Severson bezo slova díval na kresbu. Potom zdvihol hlavu a pozrel Cahénovi do očí.
„Ani som netušil, že som vám sedel za model,“ pokúšal sa aj on o úsmev.
„Kreslenie ma upokojuje. Zaujme celú moju pozornosť, takže mi neostane čas na prílišné vzrušenie. Keď poletíme, bude to celkom iné. Budeme mať toľko práce, že rýchlo zabudneme smútiť za domovom.“
Severson vďačne pozrel na Cahéna. Dobre vycítil, že touto nevtieravou formou chce mu dodať odvahy.
Keď naložili poslednú debnu, veľké kovové dvere kolosa sa zavreli a na jeho vrcholku zažiarilo červené svetlo. Členovia posádky čakali na toto znamenie už v skafandroch. Rýchlo sa so všetkými, ktorí sa prišli s nimi rozlúčiť, ešte raz objali, pripevnili si kukly a ponáhľali sa k lietadlu. Na schodíkoch k hlavnému vchodu Severson sa stretol so svojím prasynovcom.
„Nuž, hor“ sa k nebesiam, strýko,“ veselo povedal Olaf a vzal príbuzného za rameno. „Veľmi ma mrzí, že vás Navrátil nepridelil ku mne do elektrárne, mohlo sa nám veselšie pracovať. Takto sa uvidíme len málokedy…“
„Áno, aká škoda, milý prasynovček,“ ironicky poznamenal Severson a neobzrúc sa vystupoval hlavnou chodbou do riadiacej kabíny, kde ho čakala Alena.
V kabíne bolo živo.
„Spojte ma, prosím, so všetkými pracovňami. Chcem sa presvedčiť, či je všetko v poriadku,“ žiadal Navrátil Madarásza, ktorý sedel v pohodlnom kresle pri vedení lietadla.
Na rade obrazoviek postupne sa zjavili tváre všetkých členov posádky, ktorí už zaujali v Lúči svoje vopred určené miesta.
„Nezaškodí, keď si zopakujeme obsadenie prvej smeny. Teda: kapitánom bude Molodinová, hlavným pilotom Madarász, hlavným pozorovateľom Cahén, pri kontrole pohonu Scheiner. Spojenie so Zemou bude udržovať Mc Hardy. Nezabudnite, že po šiestich hodinách ich majú vystriedať Čan-su, Wroclawski, Gruber, Fratev a Watson. Kým neopustíme našu slnečnú sústavu, treba, aby sme všetci boli v strehu.“
Navrátil pozrel na hodinky:
„O štyridsaťpäť minút štartujeme. Máme ešte dosť času spokojne si preskúšať všetky prístroje. Dvakrát meraj, raz strihaj, hovorí predsa staré príslovie.“
„My traja máme ešte voľno,“ obrátil sa k Alene a k Seversonovi. „Pozrieme si zatiaľ celé lietadlo, či sme na niečo nezabudli. O hodinu by bolo už neskoro.“
Hlavnou chodbou zostúpili do vedeckých pracovní, umiestených vo veľkej guli — v hlave kolosa. V observatóriu našli akademika Watsona celkom zaujatého prácou. Práve skúšal, ako fungujú rádioteleskopy a či možno s nimi dobre manipulovať. Keď zbadal prichodiacich, vstal a šiel im v ústrety.
„Tak, akože, dodržal som slovo?“ spýtal sa bez dlhého úvodu. „Priznajte sa, súdruh Navrátil, však ste neverili do poslednej chvíle, že poletím s vami?“
„Ak mám pravdu povedať — neveril,“ usmial sa Navrátil. „Vedel som, že viete brániť svoj názor dôsledne, ale že pôjdete vo svojom spore až tak ďaleko…“
„… to sa mi ani nesnívalo, však?“ skočil mu do reči Watson. „Mýlite sa. Aspoň v tomto prípade sa určite mýlite. Mne nikdy nešlo — a ani teraz mi nejde o nejaký spor. Bránim iba to, o čom som skalopevne presvedčený. Predbežne ste vyvrátili moje názory iba v jednom — dokázali ste mi, že raketa vydrží polovičnú rýchlosť svetla. Dobre teda, priznám svoj omyl. Som však zvedavý, ako budeme znášať túto rýchlosť my ľudia. A ešte väčšmi ma zaujíma, aké tvory nájdeme na planéte X. Obávam sa, že obidvaja budeme sklamaní. Okrem toho, pravda, čakajú nás mnohé iné prekvapenia, o ktorých teraz ani nesnívame.“
„To je riziko každej vedeckej práce,“ pokrčil plecami Navrátil.
„Obávam sa, že veľmi veľké riziko. Vari nám nestačia skvelé výsledky, ktoré už veda dosiahla? Ovládli sme atómovú energiu, predĺžili sme ľudský život na sto päťdesiat rokov, naučili sme sa predpovedať a zneškodňovať živelné pohromy, umele vyrábať potravu a meniť prvky, vypestovať nové druhy zvierat… Prenikli sme do hlbín mora a do vesmíru. Onedlho ovládneme aj počasie. Nestačí nám to, aby sme žili na Zemi spokojne a v blahobyte? Čo ešte chcete?“
„Preniknúť hlbšie do vesmíru a odhaliť konečne tajomstvo vzniku sĺnc a galaxií, poznať ďalšie zákony hmoty a energie. Chcem sa naučiť ovládať nielen povrch Zeme, ale celú zemeguľu, aby som ju mohol v kritickom okamihu presťahovať na výhodnejšie miesto vo vesmíre…“
Watson sa zhovievavo usmial.
„No dobre, uvidíme. Zatiaľ sme na jednej lodi a spája nás rovnaký osud. Dúfam, že vás to nemrzí?“