„Prečo by ma to malo mrzieť?“ divil sa Navrátil. „Naopak, vážim si vás a hoci sú naše názory rozdielne, som pevne presvedčený, že ideme obaja neustále jednou cestou…“
Navrátil s Alenou a Seversonom sa rozlúčili a pokračovali v prehliadke Lúča. Pozdravili sa s pracovníkmi v rádiolokačnej stanici, pri televíznom vysielači, pri gravimetroch a astrotelevízoroch.
Pozreli si kapitánovu kabínu a zostúpili do hlavného trupu lietadla. Horné dve poschodia boli rozdelené na malé miestnosti a používali sa za spálne. Účelné usporiadanie potrebného nábytku prezrádzalo, že sa tu počítalo s každým centimetrom. Steny a jednotlivé predmety boli obložené mäkkou penovitou hmotou, aby sa zabránilo zbytočným úrazom pri nepredvídaných pohyboch lietadla.
Nižšie poschodie bolo premenené na priestrannú sálu s pôdorysom v podobe medzikružia. Televízory, knižnica a kvetinová výzdoba prezrádzali, že v týchto miestach budú členovia posádky po službe tráviť svoj voľný čas.
Pod klubovňou bola umiestená kuchyňa a chemické laboratórium. O niekoľko dní začne tam veliť Alena…
Ďalšie priestory lietadla Seversona už natoľko nezaujímali. Vedel síce, čomu budú slúžiť, že sú to zásobárne kyslíka, ktoré budú zabezpečovať jeho plynulý kolobeh a obnovu, a zásobárne pohonných hmôt — no v týchto miestach bolo vcelku príliš mnoho prístrojov, ktorým dosiaľ nerozumel. Zato atómovú elektráreň si obľúbil už pri montáži. Veď na nej spolupracoval a je teda jeho dielom. Prítomnosť prasynovca Ditrichsona mu však krátku návštevu elektrárne znepríjemnila. Oddýchol si, keď sa prehliadka lietadla skončila a ocitol sa opäť v riadiacej kabíne.
Tu sa zatiaľ veľa zmenilo. Molodinová, Cahén i Scheiner sedeli už spolu s Madarászom na svojich miestach.
„Pripútajte sa, o šesť minút štartujeme,“ upozornila Molodinová, bez toho, že by odvrátila oči od kontrolných prístrojov.
Severson si sadol do kresla vedľa Aleny a pomaly priťahoval bezpečnostné pásy. Ruka mu zrazu narazila o akúsi guľôčku, ktorú mal zastrčenú vo vrecku.
„Čo to môže byť — veď som si do vrecka nič nedával,“ blyslo mu zrazu hlavou. Siahol dovnútra a vytiahol na svetlo záhadný predmet. Bol to do guľôčky zamotaný papierik.
Podíval sa spýtavo na Alenu. No tá mala hlavu práve obrátenú opačným smerom, takže nič nespozorovala. Rozbalil teda papierik a na svoje veľké prekvapenie čítaclass="underline"
„Bratstvo silnej ruky je proti vašej účasti na lete. Varujeme vás, radšej sa vráťte!“
Severson rýchlo zastrčil lístok späť do vrecka. Bol najvyšší čas, lebo Alena pootočila hlavu a tíško sa spýtala:
„Tešíte sa, že cestujeme spolu?“
„Teším — veľmi,“ prikývol Severson a usmial sa. No aj sám cítil, že jeho slová nezneli dosť presvedčivo.
Preto hneď dodaclass="underline" „Ani neviete, aký som rád, že sme sa nemuseli rozlúčiť. Bál by som sa o vás.“
„Želám vám veľa úspechu na vašej ceste a šťastlivý návrat,“ ozvalo sa v reproduktore. „Prijmite pozdrav od celého ľudstva a pozdravujte naším menom vzdialených susedov na planéte X!“
Na pokyn Molodinovej stiahol Madarász jednu z pák.
Ľahké chvenie prezrádzalo, že raketový pohon sa už rozospieval.
„Štart!“
Severson sa zaboril do mäkkých podušiek.
„Kto mi dal list do vrecka?“ premýšľal., Olaf to určite nebol, veď mi ani okom nenaznačil, že ma nerád vidí v lietadle. Sám ma predsa požiadal, aby som letel s ním. Má azda okrem mňa v Lúči ešte jedného spoločníka? Kto by to mohol byť? Jedine… Watson. Áno, určite je to Watson. Tak preto letí s nami! Preto ten prekvapujúci obrat v pomere k Navrátilovi! Že mi to hneď neprišlo na um!“
Skrytý za operadlom kresla povytiahol lístok z vrecka a znova doň nazrel.
„Áno — je to Watson — niet o tom ani najmenších pochýb. Olaf by mi nepísal po anglicky.“
24
CEZ SLNEČNÚ SÚSTAVU
Pohľad z okna atómovej elektrárne v Lúči sa rýchlo menil. Zem, ktorá cez celý čas nehybne stála nad obzorom mesačnej krajiny, skrývala sa už za vrcholky hôr. Jednotlivé útesy nepozorovane splynuli v okrúhle pohoria, až sa napokon premenili na pravidelné krátery, ako ich poznáme zo snímok Mesiaca.
Ditrichson bol plne zamestnaný kontrolnými prístrojmi. Napriek tomu sa však neubránil občasnému pohľadu k oknu. Za jeho špeciálnym sklom odohrával sa totiž úchvatný výjav. Mesačná krajina sa zaoblila, zdrobnela a premenila sa na guľu. Na jej spodnom okraji znova sa zjavila modrozelená tvár Zeme. Zdalo sa, že ostáva vždy rovnako veľká, kým Mesiac sa navidomoči zmenšoval.
Po niekoľkých hodinách letu ich veľkosť sa vyrovnala. Po hviezdnej oblohe plávali dve rôznofarebné gule a na druhej strane temnej oblohy žiarilo Slnko s oslňujúcou lúčovitou korónou. Aký prázdny — aký desivo prázdny je medziplanetárny priestor!
Pri pohľade na vzďaľujúcu sa rodnú planétu Ditrichson sa zachvel. Nikdy predtým nepocítil zožierajúcu túžbu po domove a láska k vlasti bola preňho neznámym pojmom — prázdnym slovom. Ale teraz, teraz mu srdce zovrela zvláštna tieseň. Zem s malebnými ránami a večermi, s nádhernou prírodou a so životom, ktorého zákony človek ovládol a podrobil svojej vôli — tá Zem teraz ustupuje do temnej noci. Aj Slnko sa napokon premení na malú hviezdičku, ktorá sa stratí medzi miliónmi ostatných… Život či smrť, víťazstvo alebo prehra — všetko závisí teraz iba od spoľahlivosti prísne uzavretého sveta, ktorý si vytvorili ľudia a teraz ho ženú vesmírom. Stačí, aby zlyhalo jediné koliesko v dômyselne zostrojenom kolobehu hmoty — a odvážni letci umrú od hladu alebo smädu — alebo sa zadusia. A čo čaká týchto letcov na dlhej ceste, trvajúcej osem rokov? Keď už Lúč opustí slnečnú sústavu a stíchnu rakety, nastane temná noc, v ktorej budú číhať zákerné prekvapenia. Čo vieme o medzihviezdnom priestore? Celkom nič! Môžeme s istotou povedať, že sú v ňom telesá podobné Mesiacu? Že v ňom neplávajú mračná plynu, ktorý by pre rýchlo letiace lietadlo znamenal istú smrť v ohni?
Pri tejto myšlienke Ditrichson si spomenul na osud Scheinerovej pokusnej rakety. Aká bola príčina náhleho zmĺknutia? Mráz mu prebehol po chrbte. Hlodavý pocit strachu na prsiach usiloval sa prekonať spomienkou na cieľ cesty. Vžíval sa do situácie, keď vydáva rozkazy miliónom neznámych ľudí, keď hrdo oznamuje Bratstvu silnej ruky, že je neobmedzeným vládcom planéty X. Aj do týchto ružových predstáv vtierali sa mu chmúrne pochybnosti. Čo, ak ľudia na planéte postrieľajú posádku lietadla prv, ako bude môcť nadviazať bližší styk? A tak isto môžu zabíjať smrtiacimi lúčmi alebo inými záhadnými zbraňami, proti ktorým sa dosiaľ nevieme brániť.
Do miestnosti vstúpil Severson. Ditrichson sa strhol, akoby mu niekto vrazil dýku do chrbta.
„Ďalšie nebezpečenstvo,“ blyslo mu hlavou, „môže ma udať tesne pred pristátím!“
„Zrejme som vás vytrhol z plodných myšlienok,“ usmial sa Severson. Mužovi pri kontrolných prístrojoch neušiel nádych irónie v hlase príchodiaceho.
„Máte pravdu,“ nútil sa Ditrichson do prívetivého tónu. „Práve som premýšľal o našej atómovej elektrárni. Sami uznáte, že je to dômyselné dielo. Nahrádza nám Slnko, pomáha nám obnovovať vzduch a vyrábať umelé suroviny, dáva nám silu pre šialený let.“
„V tom máte pravdu, Olaf. Nikdy som nemohol pochopiť, ako možno tú istú hmotu použiť niekoľkokrát za sebou a meniť si prvky ako pri detskej hre. Náš profesor chémie s obľubou si robieval vtipy z alchymistov — a jeho vlastný vnuk dnes vie vyrobiť nielen zlato z ortuti, ale aj kameň mudrcov alebo živú vodu. No nie preto som prišiel za vami, Olaf.“