Severson vytiahol z vrecka starostlivo zložený papierik.
„Prečítajte si to, prosím,“ povedal pomaly a uprene sa zahľadel do tváre svojho vydareného príbuzného.
Ditrichsonova tvár sa však ani nepohla. Rozbalil list a prebehol očami riadky.
„Kto vám dal tento list?“ spýtal sa pokojne. „Neviem o tom. Nikto z členov Bratstva mi nepovedal nič podobného. Ešte šťastie, že ste neposlúchli. List je podhodený. Kedy ste ho dostali?“
„To neviem,“ povedal s uľahčením Severson. „Našiel som ho vo vrecku niekoľko sekúnd pred štartom, keď už nebolo času poslúchnuť.“
„Ďakujte šťastlivej náhode a list radšej zničme,“ a prv ako sa Severson spamätal, Olaf roztrhol list na dva kusy a tieto trhal zasa na menšie kúsky.
„Nebláznite, Olaf. prečo to robíte?“ zvolal Severson a chytil svojho prasynovca za ruku. „Ako teraz zistíme pisateľa?“
„Pisateľa?“ zasmial sa Ditrichson. „Ten sa tu s nami o miesto v Lúči určite nedelí. Musel by som o ňom predsa vedieť. Ubezpečujem vás, že pisateľ podhodeného listu sedí dakde na Mesiaci alebo na Zemi. Naše slávne Bratstvo mám česť zastupovať ako jediný z celej posádky,“ povedal polovážne, položartovne.
Severson pokrčil plecami a pozrel na hodinky.
„Ako chcete. O hodinu je striedanie smien. Viete o tom, že ma Navrátil poveril významnou a čestnou funkciou? Budem hlásateľom našej televíznej vysielačky.“
―
Miťa Zajcev vystúpil z vrtuľníka, zakýval pilotovi na pozdrav — a už bežal po schodoch Tarabkinovho biologického ústavu. Pod pazuchou držal veľkú škatuľu zabalenú do hodvábneho priesvitného papiera. Vo výťahu netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Zdalo sa mu, že dnes ide príliš pomaly. Len čo sa výťah zastavil, vybehol chlapec na chodbu a postavil sa k veľkým bielom dverám.
Chvíľku váhal. Napokon sa rozhodol a nesmelo zaklopal. Na vyzvanie vstúpil do svetlej priestrannej sály. Na jej okraji stálo niekoľko lekárskych prístrojov.
„Vitaj, Miťa!“ privítala chlapca Nataša Orlovová a odložila snímky spaciokardiografu, ktoré práve skúmala. „Už si u nás dávno nebol. Súdruh Tarabkin sa nazdával, že sa na nás hneváš.“
„Mal som veľa práce, súdružka,“ ospravedlňoval sa chlapec.
„Priznaj sa, že si presedel všetok voľný čas pri televízore,“ smiala sa Nataša. „Nemysli si, že sme inakší. Ver, že reportáže z Lúča nás zaujímajú tak isto ako teba.“ Jej zrak padol na škatuľu. Keď to Miťa zbadal, začervenal sa.
„Nesiem vám darček — sám som ho vyrobil,“ dodal rýchlo.
„Darček? A prečo? Pokiaľ viem, nikto z nás tu nemá ani meniny, ani narodeniny…“
Miťa podal škatuľu Nataši a usmial sa.
„Bol by som rád, keby ste ju otvorili spoločne so súdruhom Tarabkinom. Je totiž aj pre neho.“
Nataša pohladila chlapca po plavých vlasoch.
„Poďme ho teda navštíviť. Teraz nemá naliehavú prácu.“
Akademik Tarabkin sa z Miťovej návštevy veľmi tešil. Práve vylaďoval televízor, aby mohol sledovať reportáž z Lúča, ktorá sa mala začať o niekoľko minút.
„Darček? Pozrimeže! A sám vyrobil? No tak sa na to podívame.“ Spolu s Natašou začal rozbaľovať. Zdalo sa mu, že sa naraz vrátil do detstva a v radostnom očakávaní rozbaľuje novoročný darček. Nataša odklopila vrchnák škatule a vedci zvedavo pozreli do nej.
„Výborne, výborne, statočný konštruktér!“ zvolal Tarabkin a rýchlo vytiahol zo škatule model medzihviezdneho lietadla Lúča. Zdvihol ho do výšky a podišiel niekoľko krokov.
„A či aj lieta?“ spýtal sa so strojenou vážnosťou.
„Prirodzene,“ povedal pyšne chlapec. „Všetky moje modely lietajú. Čože by to bolo za lietadlo, keby nelietalo? Aby sa vám Lúč nerozbil, keď ho vystrelíte do vzduchu, prirobil som mu padáčik, ktorý sa hore otvorí. Pri lete nahor je ukrytý,“ vysvetľoval Miťa a odklopil časť trupu. Padáčik vyskočil a zatrepotal sa na pružine ako hlava čerta na hračke.
Tarabkin si pohladil fúzy.
„Určite si Lúč vyskúšame — hneď zajtra. A potom ti ho zasa vrátime. Vieš s ním lepšie zaobchodiť ako my…“
„Robil som ho pre vás, nazad ho nevezmem,“ ohradil sa chlapec.
„No dobre. Tak ti zaň pekne ďakujeme. Bude nám pripomínať nášho milého Seversona. Ktovie, čo teraz asi robí. Ktorým oknom sa díva na nás — na Zem.“ Akademik prešiel rukou ľahko po modeli.
„Zdravíme vás z Lúča,“ ozval sa zrazu Seversonov hlas. Bolo to také nečakané, že sa všetci poľakane otočili k televízoru. Z obrazovky sa na nich usmievala. Seversonova tvár. Bol trochu poblednutý a na širokom čele vystupovala mu žila v podobe písmena Y. Zrejme mal trému, ktorá postihuje všetkých začiatočníkov. Určite si uvedomoval, že sa naňho dívajú milióny očí na celom svete.
„Najprv niekoľko záberov z nášho života.“
Obraz na obrazovke sa zmenil. Zjavila sa riadiaca kabína. V kreslách pri prístrojoch na usmerňovanie letu sedel Cahén, hlavný pilot a Navrátil, kapitán lietadla v tejto smene.
„Ospravedlňte ich, že sa nemôžu zúčastniť na našej reportáži,“ pokračoval Severson. „Sú plne zamestnaní vedením lietadla, čo nevidieť vplávame do pásma planetiek — a tu je potrebná mimoriadna obozretnosť. Aby sme sa vyhli možnej zrážke s niektorým telesom, poletíme cez pásmo veľkým oblúkom vo smere letu planetiek. Všetky sa totiž otáčajú okolo Slnka rovnakým smerom.
Ako som sa sám presvedčil, vedenie lietadla v medziplanetárnom priestore nie je jednoduchá vec. Tu sa doslovne nemôžeme opierať o nič iné než o reaktívnu silu. Predstavte si, že sa rozbehnete autom po veľkom zamrznutom jazere. Keď dosiahnete veľkú rýchlosť, ktosi zvolá: Pozor, prekážka, zahni doľava! Otočíte teda volantom doľava, ale auto pôjde po hladkom ľade sústavne jedným smerom. Aby mohlo vybočiť z priamej dráhy, bolo by treba vystreliť raketu z pravej strany voza. Tento príklad, pravda, nie je dostatočný, pretože auto ide v jednej rovine, kým lietadlo sa pohybuje v priestore.
Značne zložitá je aj orientácia. V týchto miestach nemožno určiť, kde je hore a kde dole. Jedinými pevnými bodmi sú súhvezdia, naše Slnko a planéty. Tým, ktorí už leteli na Mesiac, nehovorím nič nového. Pripomínam to iba našej mládeži, ktorá cestuje po vesmíre zatiaľ iba v učebniciach a v románoch.
Teraz pokračujme v prehliadke Lúča.“
Na obrazovke televízora zjavila sa Molodinová a Čansu. Pozorne študovali mapu slnečnej sústavy s vyznačenou dráhou lietadla a na prístrojoch kontrolovali, či letí správne.
Na služobnom televízore zablikalo červené svetlo. Z obrazovky hľadel do kabíny Mc Hardy.
„Pozor, vo smere letu, neďaleko Aldebarana, objavili sme planétku. Rozmery — dvadsaťšesť kilometrov, vzdialenosť asi dvadsaťtisíc kilometrov.“
Molodinová a Čan-su priskočili rýchlo k oknu. Aldebaran jasne žiaril zo súhvezdia Bujaka — a okolo neho pokojne svietili drobnejšie hviezdy. Po letiacej planétke ani stopy. Zatiaľ ju zbadali iba sliedivé oči astrorádiolokátora.
O niekoľko okamihov sa však jedna hviezda natoľko zväčšila, že zatienila aj Aldebarana. Pomaly sa sunula vpravo — a rástla.
Diváci v Tarabkinovej pracovni zatajili dych. Miťa sa zdvihol zo stoličky a Nataši stisol ruku.
Hviezda sa nepozorovane zmenila v planétku vajcového tvaru. Vajce ožiarené Slnkom otáčalo sa okolo svojej priečnej osi asi tak, ako keby sme ho položili na stôl a roztočili. Tu sa však otáčalo značne pomalšie. Podľa toho, ktorou stranou sa otočilo k Slnku, menila sa aj intenzita jeho osvetlenia…