Skutočnosť, ktorú zistili vedci na vzdialenom svete, pôsobila na Seversona hlbokým dojmom.
Raketové lietadlo pristáva na zasneženej pláni. Obloha nad pláňou nie je belasá ako na Zemi, ale ružovkastá. Z lietadla vystupujú vedci v skafandroch, lebo vzduch na Marse je príliš riedky a pre človeka nedýchateľný.
Drobnohľadná snímka snehových vločiek. Majú hviezdicový tvar takmer ako naše, no sú o niečo jednoduchšie.
Pod nízkou vrstvou snehu zjavujú sa rastliny, ktoré pripomínajú lišajníky.
Skupina vedcov sa vydáva na prieskum okolia. Za nízkym kopcom prekvapí ich krásny pohľad: hustý krovinatý lesík. S trasúcimi rukami skúmajú vedci stavbu rastlín. Ich kmene sú pórovité. Na konci skrútených konárov roztvárajú sa vejáre dlhých modrozelených tyčiniek, ktoré zrejme vykonávajú funkciu listov.
Ďalší záber:
Lietadlo stojí v kašovitom snehu, ktorým preteká tisíc drobných potôčikov. Sneh navidomoči mizne.
Z tmavohnedej vlhkej pôdy rýchlo vyrastajú nízke rastlinky. Nemajú byle, listy a kvety ako naše kvetiny. Sú to skôr guľôčky zoradené do rôznych tvarov ako korálky na šnúre.
Žijú tu živočíchy?
Áno, a dokonca s takým podivným životom, že by sme na Zemi nenašli pre ne obdobu. Niektoré z nich pripomínajú dlhonohého pavúka, iné modlivku nábožnú. Môžu byť našim vedcom dajako nebezpečné? Nie, lebo tieto živočíchy sú vlastne chodiace rastliny. Majú takú istú modrozelenú farbu ako ony — a táto farba je skutočne svedectvom chlorofylu v ich organizme. Podrobnejším výskumom sa zistilo, že energiu. prijímajú, ako aj rastliny, priamo od Slnka — a materiál na stavbu svojho tela berú zo zeme. Prečo sú to chodiace rastliny? To bola prvá otázka, ktorú si vedci položili Vysvetlenie prišlo samo o niečo neskôr. Zmenou ročného obdobia a príchodom snehu ustupovali tieto tvory do teplejšieho pásma.
Do klubovne sa vrútil Wroclawski a hneď pri dverách zvolaclass="underline" „Poďte sa podívať — sem, k astrotelevízoru,“ ukázal ku vchodu do hlavnej spojovacej chodby — a už sa ponáhľal ďalej. Alena a Severson ho nasledovali.
Hlavná chodba bola podľa našich pozemských predstáv viac šachta, v ktorej sa členovia posádky pohybovali pomocou dlhých pružných tyčí, pripevnených na valcovitej stene. Nebolo to nijako namáhavé, lebo človek je v týchto miestach bez váhy. Preto aj stačilo niekoľko pohybov a naši pútnici boli v observatóriu medzihviezdneho kolosa.
Snímka, premietnutá na matnicu astrotelevízora, bola skutočne prekvapujúca. Inokedy taký pokojný a pochmúrny Saturn teraz žiaril ako neónová trubica. Tento zvláštny úkaz ešte nikto z astronómov nespozoroval. Poznali ho ako obrovskú guľu, zahalenú do súvislého pása mračien.
V čom tkvie toto nezvyčajné prežiarenie atmosféry? Azda nám to prezradí povrch planéty.
Wroclawski zapäl astrorádiolokátor. O niekoľko sekúnd zjavil sa na obrazovke úchvatný obraz: pôda planéty akoby sa v tisícich miestach pretrhla. Z hlbín Saturna vyšľahlo nespočetne mnoho plameňov, ktoré plápolali na všetky strany.
„Objavila sa tu sopečná činnosť,“ uvažoval Wroclawski. „Zrejme má takú silu, akú nepoznala Zem ani v najpohnutejšom geologickom období… „
Štúdiom zmien na Saturne zaoberali sa súčasne všetci členovia posádky, ktorí neboli práve zamestnaní vedením a obsluhou Lúča. A čiastkové výsledky bádania rozleteli sa na vlnách éteru k rodnej Zemi…
Lúč preťal dráhu Urána a Neptúna bez toho, že by ich vedci uvideli zblízka. Iba na samom okraji slnečnej sústavy stretli sa s poslednou planétou — s Plutónom. Plavil sa večnou nocou ako opustená sirota.
Ditrichson sa naň díval s čudnými pocitmi v srdci. Ležal už na posteli vo svojej malej spálni, no na spánok ani pomyslenia. Pri pohľade na hviezdnu oblohu bez jediného väčšieho telesa zachvel sa na celom tele. Slnko — to Slnko, ktoré ti ráno nazeralo do okien a v žiari ktorého bujnel bohatý život — dávno už stratilo svoju zelenavú svätožiaru. Už je iba hviezdou prvej veľkosti a nežiari o nič viac ako na pozemskej oblohe Venuša. Jeho svetlo letí do týchto končín slnečnej sústavy vyše päť hodín…
Zem neuvidí stadeto ani človek s orlím zrakom. Stratila sa v nekonečnom vesmíre. Keby si chcel na ňu ešte raz pozrieť, musel by si mať silný ďalekohľad…
Celé lietadlo sa zachvelo tak isto ako ustrašený Ditrichson. No to nebol strach, ktorý prešiel celým jeho mohutným telom. Naopak. Bolo to svedectvo obrovskej odvahy jeho vládcov. Práve zapli ďalšie raketové motory, aby zvýšili rýchlosť. Teraz im už nestojí v ceste nijaká prekážka. Nože, vpred — o preteky so svetlom. Zbytočne neletíme na Lúči!
Ditrichson sa usiloval zaspať za každú cenu. Musí spánkom zahušiť najťažší okamih celého letu — rozlúčku so slnečnou sústavou. Spomenul si na osvedčený uspávací prostriedok: počítať do sto. Jeden, dva tri…. dvadsaťpäť, dvadsaťšesť…. štyridsaťosem…
Nedopočítal. Posteľ sa mu zrazu pohla pod telom. Popruhy, ktorými bol pripútaný k posteli, stlačili mu hrudník.
Naľakane zdvihol hlavu a načúval.
Výbuchy pohonných rakiet stíchli.
Čo sa stalo? Porucha v atómovej elektrárni? Veľmi skoro — veď sme ešte len na začiatku cesty!
Nahmatal vypínač a rozsvietil. Elektrické vedenie je v poriadku! Prečo teda nefunguje pohon? Či azda vypovedali službu reaktory, ktoré obrovskou rýchlosťou vyvrhujú z lietadla čiastočky rozbitých atómov?
„Musím rýchlo do elektrárne,“ rozhodol sa a už si rozpínal prvý popruh. Nové výbuchy reaktorov ho však znova pritlačili na posteľ. Už je zasa všetko v poriadku — oddýchol si. Radosť však netrvala dlho. Reaktory opäť utíchli. Na smrť vystrašený muž chytil sa kŕčovite popruhov a zatvoril oči. Zdalo sa mu, že sa aj s celým medzihviezdnym lietadlom rúti do bezodnej, temnej priepasti nekonečného vesmíru. Reaktory sa občas ešte ozvali, ale to boli iba jednotlivé výbuchy v nepravidelných intervaloch.
„Koniec — koniec… Prečo som ja blázon tak slepo dôveroval!“
25
ČIERNY PASAŽIER
Akademik Chotenkov vstúpil do pracovne prezidenta Svetovej akadémie vied s rozžiarenou tvárou.
„Narodil sa vám ďalší syn?“ žartoval prezident.
„Áno, krásny čiernovlasý syn, súdruh prezident,“ usmial sa Chotenkov. „Chlapec ako buk… „
„Tak vám teda z celého srdca blahoželám, dvojnásobný otec,“ úprimne potriasol prezident príchodziemu ruku.
Chotenkov sa zatváril vážne a prižmúril oči. „Syn sa mi narodil, ale aby som pravdu povedal, nie je môj.“
„To je pekné — a čí by teda bol?“
„Práve tak by mohol byť váš.“
„To nemyslíte azda vážne…“ zažmurkal prezident. Tušil síce akési figliarstvo — u Chotenkova to nebolo prvý raz — ale tentoraz sa tváril celkom vážne.
„Rozhodne aj vy máte vinu na tom, že syn nie je môj,“ neúprosne pokračoval akademik. „Vysvetlím vám to neskôr. Teraz som prišiel za vami s inou záležitosťou. Hľaďte,“ ukázal na stenu, „čo myslíte, je táto mapa našej slnečnej sústavy správna?“
„Domnievam sa, že je, ináč by tu nevisela…“
„Napriek tomu si dovoľujem tvrdiť, že mapa je zlá.“
„Prečo by mala byť zlá? Je predsa nesčíselnekrát overená mnohými pozorovaniami. Dnes hovoríte v samých hádankách. Nenapínajte ma, radšej mi priamo povedzte, čo máte za lubom!“