O dvadsaťštyri hodín prišiel Navrátil do klubovne veľmi zadumaný.
„Čo vás trápi?“ spýtala sa Alena, ktorá spozorovala na svojom Učiteľovi, že čosi nie je v poriadku.
„Neviem, čo si mám o tom myslieť. Predstavte si. Navštívil som Watsona, ako som sľúbil, a kým som sa vôbec dostal k slovu, privítal ma: „Viem, prečo za mnou prichádzate. Chcete sa ma spýtať, prečo nechodím na besedy do klubu. Nemám pravdu?“ Viete si predstaviť, ako ma tým prekvapil. Hovorím mu teda:, Áno, udivuje ma, že to viete — a ešte menej chápem vaše samotárstvo. Jedno moravské príslovie hovorí: Kde sú kachle, tam je pec, kde sú ľudia, tam je reč. A ľudia si predsa potrebujú pohovoriť. Aj u nás na dedine sa kedysi ľudia radi schádzali a besedovali, najmä v zime okolo teplej pece. Gazdiné pri besede priadli ľan alebo driapali perie. Každučký večer schádzali sa mladí aj starí — a verte, aj v ťažkých časoch im bolo potom veselšie. Samota, milý Watson, nie je zdravá… Hovorím mu o všeličom, pôsobím na jeho cit, presviedčam ho vedecky — a on iba hlavou pokyvkáva, usmieva sa a mlčí. Nebojte sa — rozhodne sa nedomnievam, že mi po našich sporoch nedôverujete, hovorí mi zrazu. Tisíc hmlovín, vravím si, ten človek alebo mi číta myšlienky, alebo je jasnovidec „Kdežeby, hovorím a ešte vždy sa čudujem. A on mi jasne dáva najavo, že o tomto probléme nechce už ďalej hovoriť. Nehnevajte sa, ale predbežne vám nemôžem povedať, prečo nechodím do klubu, riekol na zakončenie. Vraj príde čas, potom sa to dozviem. A teraz si, človeče, lám hlavu, čo má za lubom.“
„Čudák, myslela som si to už dávno,“ usmiala sa súcitne Alena.
26
ZÁKERNÉ VÍRUSY
Navrátilovo rozprávanie pôsobilo na Seversona hlbokým dojmom. Hneď pri prvých slovách si spomenul na záhadný lístok a na tajný rozhovor s Ditrichsonom.
Že by predsa?
Podozrenie rýchlo vzrastalo. Keď si v spálni ľahol na posteľ, zamestnávalo už všetky jeho myšlienky.
Čo, ak sa Watson tajne stretáva s Ditrichsonom? Čo robí osamote? Vari len nepracuje na pláne prepadnutia posádky Lúča?
Kým sa tajnými plánmi zaoberal iba Olaf, nebolo tu také veľké nebezpečenstvo. Olaf je príbuzný, dalo by sa s ním hovoriť.
Ale čo teraz, keď za chrbtom nič netušiacich statočných ľudí striehnu dvaja zločinci? A viem o nich iba ja! Môžem ešte mlčať? Nebudem spoluvinníkom? No ak ich obidvoch prezradím, udám aj svojho synovca. Nebude to zrada na vlastnej krvi?
Severson sa prevracal na posteli zo strany na stranu a čelo ho pálilo. Prudký tlkot srdca cítil až v spánkoch.
„Udám ich,“ rozhodol sa po ťažkom duševnom zápase.“
,Lež ako dokážem, že sú zločinci?“ uvedomil si zrazu.
,Varovný list predsa Ditrichson zničil — a iné hmatateľné dôkazy nemám. Všetko poprú a vyhlásia ma za blázna. Napokon vedci skôr uveria svojim kolegom ako neznámemu návštevníkovi z minulosti.
Alena! Alena je mojou jedinou záchranou. Ona mi určite verí! Poviem jej to.
Nie, to nemôžem. Hneď by mi prestala veriť, pretože som to všetko tak dlho tajil. Neodpustila by mi, že som pred ňou niečo skrýval.“
Severson za celý čas určený na spánok nezažmúril ani oka. Pol hodiny pred začiatkom smeny vstal, umyl sa — a rozhodnutie odložil na druhý deň. Potom o týždeň — o mesiac.
„Prečo, som taký zbabelý?!“ vyčítal si neustále.
„Keby som sa zajtra zobudil radšej v Jarlsbergu,“ želal si často, keď si líhal spať.
Život v malom opustenom svete medzi dvoma hviezdami plynul pokojne, bez veľkých vzrušení. Zo Zeme prichádzali zprávy o nových úspechoch ľudstva v boji s prírodou — a z planéty X nezrozumiteľné programy s vrieskavou hudbou. Zdalo sa, že sú vždy rovnaké, ale ich počúvanie sa trochu zlepšilo.
Seversonovo zlé svedomie pomaly zaspávalo.
Až raz…
„Vidíte, Leif, mnohí sa obávali, že sa tu v Lúči utrápime nudou — a zatiaľ nám ubieha čas rýchlejšie ako na Zemi. Uvedomujete si vôbec, že letíme vesmírom bez niekoľko dní už celý rok?“ spýtala sa Alena, keď sa stretla so Seversonom v laboratóriu.
„Čas je dlhý iba človeku nečinnému. My tu nemôžeme nariekať na nedostatok práce,“ usmial sa. „Koľko dôvtipu si vyžiadala napríklad len táto naša kuchyňa. Robinson to mal skutočne pohodlnejšie. Keď bol hladný, zabil niektoré zviera a bolo po starosti. Pre nás je zásobovanie trocha zložitejším problémom — je priam vedou v pravom slova zmysle. Mamička varila podľa kuchárskej knihy, kde bolo: Vezmi tri vajíčka, pätnásť deka masla, pol kila múky a desať deka cukru. Žĺtky s cukrom vymiešaj a bielky šľahaj — a tak ďalej. Tá by sa veru začudovala, keby čítala naše kuchárske predpisy: Vezmi atómy uhlíka, pridaj do nich tridsať elektrónov a povar ich pod tlakom tritisíc atmosfér. A to už hovorím veľmi zjednodušene!“
„A ešte dodajte, že v našej závodnej jedálni každý sa najprv musí naučiť jesť,“ usmiala sa Alena. „Len si spomeňte, ako ste sa ošívali, keď ste prvýkrát museli vypiť čaj z fľaše s podobným cumlíkom, ako majú dojčatá.“
Dievčina sa zarazila. Pri vchode do laboratória ozval sa čudný šramot.
Už urobila niekoľko krokov ku dverám, aby pozrela, čo sa deje, keď sa dvere prudko otvorili.
Zjavil sa v nich Ditrichson. Oči mu horúčkovito svietili a rozstrapatené vlasy mu viali okolo hlavy ako medúza. Chvejúcimi sa rukami pridŕžal sa verají a neprítomným zrakom chvíľu hľadel tupo do laboratória.
Severson sa striasol hrôzou.
„Doktorka Svozilová, zachráňte ma,“ zašepkal Ditrichson a stiahol sa do klbka.
Keď ho Severson s Alenou dvíhali, aby ho odniesli do kabíny pre chorých, bol už v bezvedomí.
Alena mu rýchlo odmerala tep a teplotu.
„Leif, zavolajte hneď Wroclawského. Má 39,8. Kým príde, pokúsim sa určiť diagnózu.“
Výsledok lekárskej prehliadky bol prekvapujúci: Prudký vírusový zápal mozgových blán.
„Nákazlivá choroba. Ako je to možné?“ krútil hlavou Navrátil.
„Dnes, keď už ani na Zemi niet nákazlivých chorôb,“ dodala Molodinová. „Keď nám atómová energia pomohla zbaviť sa všetkých nebezpečných mikróbov a vírusov… Tým väčšmi to prekvapuje tu, v uzavretom priestore, ktorý sme tak dôkladne prebádali.“
„Ostáva tu už iba jedna možnosť: Ditrichson mal nákazu v sebe hneď pri vstupe do Lúča,“ mienil Scheiner.
„To nie je možné,“ bránil sa Wroclavski. „Viete predsa, že som bol spoluúčastníkom na Ditrichsonovej zdravotnej prehliadke krátko pred štartom ä môžem prisahať, že sme prehliadku urobili rovnako dôkladne ako u ostatných. V žiadnej mikroskopickej sonde sme neobjavili ani mikróby, ani vírusy.“
Akademik Navrátil položil na stôl niekoľko snímok.
„Tieto sondy však jasne ukazujú celú kolóniu vírusov v nebezpečnej blízkosti mozgovej kôry. Pravdu má nesporne súdruh Scheiner. Iba teraz si uvedomujem, že včera tesne pred začiatkom smeny ma navštívil Ditrichson a požiadal ma, aby mohol namiesto neho prevziať službu v elektrárni akademik Watson. Vraj mu to ochotne prisľúbil. Keď som sa Ditrichsona pýtal na dôvod, povedal mi, že sa necíti dobre. Vyzeral zdravý, a tak som si myslel, priznám sa, že trochu simuluje. Už dlhší čas totiž pozorujem, že mu práca veľmi nevonia. Nevedel som, pravda, že nosí v sebe takú ťažkú nákazu,“ dodal Navrátil na ospravedlnenie.
Keď sa Navrátil zmienil o Watsonovi, v Seversonovi hrklo ako v starých hodinách.