,Prečo požiadal Olaf práve Watsona?“ blyslo mu hlavou. „Zrejme sa tajne stýkali. Nemá Watson prsty aj v jeho ochorení? Nie — teraz už nesmiem mlčať. Po prvom zločine mohli by nasledovať ďalšie. Všetko poviem — aspoň Alene. Všetko? Aj o Ditrichsonovi? Nie, jeho zatiaľ neprezradím. Aj tak je chorý, takže nemôže nikomu ublížiť.“
Alena, ktorá teraz vykonávala funkciu lekára, väčšinu času strávila pri chorom. Seversonovi bolo clivo. Veselý život v klubovni ho už natoľko nelákal. Voľný čas trávil zväčša v knižnici, kde teraz usilovne doháňal všetko, čo kedysi prespal v Arktíde. Prehlboval svoje povrchné vedomosti z nukleárnej fyziky, študoval biológiu a oboznamoval sa s novými strojmi a prístrojmi. A večer, keď sa zatvoril vo svojej spálni, premýšľal o tom, ako odhalí svoje pálčivé tajomstvo Alene. Starostlivo premyslel každú vetu, ba každé slovo. Svoju výpoveď sa učil naspamäť — a vkladal do nej aj Alenine odpovede.
Stav chorého sa za ten čas podstatne zlepšil. Po rýchlom zásahu Wroclavského a Aleny horúčka rýchlo klesla.
Príčinu choroby — vírusy — najprv izolovali a hneď nato zničili.
Konečne nadišiel okamih, ktorého sa Severson tak veľmi obával. Už dvadsaťkrát si povedal, že bude mlčať — a dvadsaťkrát sa znova rozhodol, že prehovorí.
„Alenka, rád by som sa vám s niečím zdôveril,“ začal nesmelo, keď sa stretli v klubovni. Boli tam temer sami. Iba na opačnej strane kruhovej miestnosti sedel Čan-su s Cahénom nad zmagnetizovanou šachovnicou.
„Spomenul som si na to vtedy, keď ste zachraňovali Ditrichsona,“ dodal rýchlo šeptom. Zrazu si uvedomil, že hovorí celkom inak, ako sa to naučil, kým bol sám. Už bolo po odvahe. Jasne si uvedomoval, že sa mu na čele vytvárajú kvapky potu, ktorý sa hneď rozlial po celom povrchu tela a príjemne chladil.
„Čo vás trápi? Len von s tým,“ povzbudzovala ho Alena, ktorá spozorovala, že s jej priateľom nie je všetko v poriadku.
„Nie ste azda chorý?“ spýtala sa zrazu a zbledla. „Kedy ste sa posledný raz stretli s Ditrichsonom?“
„Naposledy som ho videl pred mesiacom. Vari myslíte, že som sa od neho nakazil?“
„Dúfajme, že nie,“ pokúšala sa o úsmev Alena. „Ako vidím, urobili sme chybu, že sme špeciálnu lekársku prehliadku nevykonali hneď u všetkých členov posádky. Príliš sme sa spoliehali na výpoveď Ditrichsona, ktorý tvrdil, že sa v poslednom čase stýkal iba s Watsonom, Čan-suom, Molodinovou a Cahénom. Kapitánom je dnes Molodinová,“ zaváhala.
„Okamih, požiadam ju hneď, aby nariadila vírusovú skúšku u všetkých členov posádky. Ako vidieť, veľmi sme spohodlneli. Veľmi sme si zvykli na život bez nákazlivých chorôb. Už sme takmer zabudli na všetku ostražitosť. Ale povedzte mi, kto by niečo také očakával tu, v Lúči, ktorý je dvojnásobne dobre chránený pred nepovolanými hosťami!“ dodala už cestou ku vchodu do hlavnej šachty.
,Som ale hlupák, že som s tým vôbec začínal,“ rozčuľoval sa v duchu Severson. „Teraz už nemožno ustúpiť.“
Keď mu Alena po návrate z riadiacej kabíny oznámila, že má bezodkladne prísť do ordinácie k Wroclawskému, cítil sa Severson ako odsúdenec, ktorému odložili popravu na nasledujúci deň.
Výsledok vírusovej skúšky bol negatívny na veľkú radosť Aleny aj Seversona.
„Hlavné je, že ste zdravý. Všetko ostatné možno ľahko napraviť, všakže, Leif,“ vydýchla si Alena a šťastne sa usmiala.
„No — a teraz mi povedzte, čo vás trápi.“
„Trápi a netrápi,“ rozpačite sa usmial Severson. „Čo vám teraz poviem, sú naozaj iba domnienky, ktorým sa možno budete smiať. Ale hodno o nich uvažovať.“
Na okamih sa odmlčal, aby si lepšie premyslel, ako na to.
Alena trpezlivo čakala, kým znova nadviaže rozhovor.
„V čase, keď som bol sám, sledoval som život v lietadle pozornejšie ako prv,“ cigánil Severson. „Zdá sa mi, že tu nie je všetko v najlepšom poriadku.“
Alena údivom zdvihla obočie, ale neprehovorila.
„Predovšetkým, nepáči sa mi Watson.“
Severson čakal, ako zapôsobia jeho slová. Alena sa uľahčene zasmiala.
„Teda Watson sa vám nepáči? A ja som si už myslela, že vám tu niekto krivdí. Aby som pravdu povedala, ani ja ho nemám veľmi rada. Nepáči sa mi jeho večné samotárstvo.“
„Mne nejde iba o jeho samotárstvo,“ skočil jej Severson do reči. „Len si spomeňte, ako ostro vystúpil proti vám na zasadaní Svetovej akadémie vied. Možno mi na to poviete, že svoju chybu priznal a že sa dokonca dobrovoľne prihlásil do nebezpečnej a riskantnej výpravy. Nie je to však prinajmenej podozrivé? Nezdá sa vám čudné, že vlk sa cez noc premenil na ovečku? Možno krivdím Watsonovi, ale hlavu by som nedal za to, že sa k nám nepridal len preto, aby celú výpravu znemožnil, a tak dokázal, že pravdu mal on.“
„Čo to, prosím vás, hovoríte?“ zdesila sa Alena. „Watson má svoje chyby ako každý z nás. Možno ich má o niečo viac. Ale považovať ho za zločinca, to sa mi zdá príliš silné. Nehnevajte sa, Leif — viete dobre, že vás mám rada, ale jedno vám teraz musím vyčítať: Ešte ste sa nezbavili prežitkov starého sveta. V každom vidíte v prvom rade nepriateľa, ktorý vás chce oklamať a vykorisťovať. Nedivím sa tomu, kedysi sa všade tak žilo. Ale — prosím vás na kolenách — uvedomte si, dnes už nie je človek človeku vlkom, ale priateľom. Vari myslíte, že by sa nám podarilo pokoriť prírodu a zmocniť sa vzdialených končín vesmíru, keby sme sa nemali radi — keby sme si neverili?“
Severson sa zapýril. Na širokom čele vystúpili mu žily.
„Alenka, viem dobre, že som človek starého sveta,“ zašepkal vzrušene. „Možno práve preto vidím teraz pozostatky minulosti vo Watsonovi lepšie ako vy. Obávam sa, že to isté, čo ste pred chvíľou povedali o nákazlivých chorobách, platí aj o Watsonovom prípade. Príliš ste sa spoliehali na to, že choroby sú navždy vykynožené. A teraz sa zasa spoliehate na to, že v nikom z vás už neostala z minulosti ani stopa. Myslíte, že všetci ľudia sú dobrí. A ja tomu neverím. Nedávno som čítal dejiny Sovietskeho sväzu. Poznáte predsa prípad Beriju a iných záškodníkov, ktorí sa vedeli skrývať ešte tridsať rokov po oslobodení od kapitalizmu, kým ich odhalili. Nezabúdajte, že imperializmus padol ešte len pred štyridsiatimi rokmi a zanechal vám tu svoje deti, do ktorých možno vložil rovnaké semeno zloby, akým boli vírusy u Ditrichsona.“
Alena sa dívala na Seversona s netajeným prekvapením.
„Teraz ste ma poriadne prekvapili, Leif. A — priznám sa, dali ste mi peknú lekciu. Vidím, že rastiete rýchlejšie, ako som predpokladala, a ospravedlňujem sa. Ale prečo podozrievate práve Watsona? Máte azda nejaké dôkazy? Povedali ste predsa, že v poslednom čase ste pozornejšie sledovali život okolo seba.“
Severson bol v úzkych. Stačilo by síce, keby Alene vylíčil Ditrichsonov prípad a prezradil jej, že jestvuje tajná zločinecká organizácia Bratstvo silnej ruky, ktorá chce v príhodnom okamihu ovládnuť Zem a prostredníctvom Ditrichsona aj planétu X. Ale myšlienka, že by zradil vlastného prasynovca, vzala mu všetku odvahu.
„Watson sa skrýva pred ostatnými,“ začal pomaly po krátkej prestávke. „Vie z vás niekto, čo robí osamote? Nevie. Občas sa stýkal s Ditrichsonom. A Ditrichson zrazu ťažko ochorel. Nemá v tom náhodou prsty Watson? A ešte na jednu podozrivú vec som si spomenul. Ako je možné, že Watson vedel, prečo za ním prichádza Navrátil? Keď sa nad tým zamyslíte, možno mi dáte za pravdu.“
Severson si oddýchol. Výpoveď dopadla šťastlivo. A zapôsobila, pretože Alena sa po krátkej úvahe spýtala: